Po nezabudnuteľných zážitkoch na cestách Nového Zélandu a Ligurie sme sa s mužom zhodli, že kempovanie prináša so sebou dobrodružné momenty, ktoré v hoteloch či na privátoch nikdy nezažijeme. A tie sme chceli sprostredkovať i nášmu juniorovi, ktorý po svojich rodičoch nepopierateľne zdedil gény dobrodruha.
Kúpiť si kvôli tomu priamo karaván, keď je do dôchodku stále ešte ďaleko, sa nám akosi nepozdávalo. Nadarmo by nám väčšinu roka postával pred domom a okrem toho vrámci dovolenkovej destinácie
radi chodievame na prieskumy do blízkeho či vzdialenejšieho okolia a karaván keď stojí, tak stojí, veci v ňom sú rozložené ... nuž komu by sa ich chcelo stále ukladať do bezpečnej polohy, vhodnej
transportu nielen po cestách pánubohu za chrbtom.A tak sme si pred mnohými rokmi kúpili stan. Taký fajnový. Na strechu auta. Aby nám v noci nezamŕzali zadky od nepríjemného chladu zospodu a
hrbole nám nevytlačili do chrbtíc neforemné diery. Veď už sme ročník, ktorý si zaslúži pokojný, ničím nerušený spánok.
Jediná nevýhoda: dostať vo dvojici ten stan na strechu auta. Aby nás pri tom, nebodaj, neseklo v krížoch (teda minimálne mňa). Ono tá pevná podložka s matracami aj niečo váži - spoznať to podľa
"uff-uff, ja sa na to vy@..." a podobných povzdychov pri roztrasenom manévrovraní v podzemnej garáži. (Ale po pár rokoch už máme isté hmaty dobre natrénované, aj uff-uff povzdychy sa
zredukovali.)
Dlhšiu dobu nám to akosi nevychádzalo s dobrodružstvom ala štvorkolesový, motorizovaný SLIMÁK. Až po ktorýsi sviatkový štvrtok, keď si môj muž zobral na piatok voľno a domov prišiel s návrhom: ak
počasie dovolí, mali by sme konečne vyskúšať ten náš prenosný domčúrik, než sa rozpadne starobou (o nás radšej pomlčal).
Počasie nedovolilo, ale stan sme čiastočne otestovali takú dobrú polhodinku na priestrannom parkovisku našej plavárne o dve ulice ďalej. Chvíľu sme sa pasovali s konštrukciou, než sme prišli na
všetky ťahy, ako roztvoriť to čudo a správne nastaviť prístupový rebrík.
A ako sme si tam hore sedeli, nastavujúc okienka a siete proti komárom, dostala som neuveriteľnú chuť na dobrodružnú cestu Európou, že až...
V ten víkend nakoniec zaúradovali dážď a búrky, ale nás neodradili. Povedali sme si: nevadí, čochvíľa sú ďalšie, 14-dňové prázdniny. Turíce. Stan pre dobro vlastných krížov nezložíme. Možno
motyka vystrelí a my predsa len pocestujeme!
Vystrelila. Lenže inak, ako sme jej to naplánovali my. Hoci...
Môj muž totižto ukážkovo zapadá pod jeden mužský fenomén. Parkuje v podzemnej garáži. A ako každý chlap si rád dokazuje, že má dobrý odhad v oku. Teda že presne vie, kedy má prefrčať pod
otvárajúcimi sa dverami garáže. Nemám rada tieto hry na milimetre. Ale pri krotení hormónov som i ja bezmocná.
Nuž a krátko pred prázdninami začalo dobrodružstvo priamo v garáži. Milimetre a odhad pravekého lovca vtedy navzájom vôbec nesedeli. Pán tvorstva zabudol, čo veľké a ťažké má nad hlavou. Vrátil
sa domov a vetou holou mi oznámil, že odfaklil garážové dvere. Týždeň nefungovali. Auto tiež zinkasovalo na jednom mieste škaredú jazvu, ktorá sa už nikdy nezahojila.
Poučil sa? Kdeže! No pre istotu si hlava rodiny na volant vycapila veľký kus papiera s výkričníkom a slovami : GARÁŽ a STAN !!!
Chvíľu to i fungovalo. A potom išiel odborník na prejazd vstupnou bránou nezvykle skoro do roboty. Ja som ešte spala. Zrazu sa vrátil domov a narýchlo sa prezliekal. Rozospatá som tomu
veľmi nevenovala pozornosť. Až kým mi pri večeri tichým hláskom previnilca nezvestoval: "Niečo ti prezradím, ale nebudeš sa mi smiať..."
Pri pohľade naň som razom vedela, koľká bije.
"Už tuším, prečo si sa ráno prezliekal! Ty si zasa zdemoloval garážové dvere!?!"
Vraj tentokrát nie. Išiel druhým východom. Myšlienkami bol už pri projekte v práci, a tak žiadna nemá nálepka na volante nepomohla. Dvere sú však z tej strany stabilnejšie. Vydržali. Zato si to
odniesol náš stan.
Odmietla som dozvedieť sa ako. Dostal príkaz vyliečiť ho bez mojej pomoci.
Dobrodružstvo so stanom pokračovalo. Nie však na cestách Európy...
