Netuším, kedy, kde a ako sa zrodila nasledujúca myšlienka, ale je tomu už asi 4-5 rokov, čo som ju zaregistrovala v našom meste a odvtedy mám pocit, že sa etablovala a rok čo rok získava viac prívržencov.
Každý z nás má určite doma kopu vecí, ktoré mu už neslúžia, kopec oblečenia, z ktorého deti vyrástli, kopu hračiek, s ktorými sa už nehrajú, knihy, čo nik nečíta a všetko toto by možno spravilo radosť niekomu inému, keby ... keby mal človek dostatok času zbytočnosti pobaliť, odniesť ich kamsi na blší trh a dúfať, že sa ich aj zbaví, keď tam strávi pol a viac dňa.
V ktorýchsi vynaliezavých hlavách sa však kedysi zrodil plán, ako horu priviesť ku Mohamedovi, a tak začali organizovať raz do roka počas letných mesiacov blšie trhy priamo u predajcov. Zabili tým hneď niekoľko múch jednou ranou. Ušetrili čas ponúkajúcim, čím spojili nachvíľu susedov ako za starých dobrých čias a zároveň vyplnili program hľadajúcim, lebo ich vytiahli do ulíc.
A na jeden takýto blší trh som sa vybrala včera. Nešla som nakupovať. Ľudia ako ja sa skôr idú nabažiť atmosféry, pričom ostávajú otvorení i prípadným prekvapeniam.
Rozpis pre jednotlivé štvrte si každý môže naštudovať na stránke mesta alebo priamo na špeciálnej stránke blších trhov. Záujemci o predaj sa musia načas zaregistrovať a zaplatiť účastnícky poplatok. Je pevne stanovený a vrámci jedného obytného domu sa rozdelí medzi účastníkov trhu (teda predajcov, teda susedov).
Kto ide "na lov", môže ísť nablind alebo si vytlačí mapku prihlásených. My s dobrou pamäťou a bez vytýčeného cieľa si najprv preštudujeme informácie na nete a potom sa necháme viesť inštinktom a popritom sledujeme hlúčiky ľudí. Ale i bez nich visia všade balóny či plagáty, ktoré upozorňujú na predaj vo dvore.
Vrámci už spomínaných blšákov sa organizujú i dobročinné zbierky na rôzne projekty.
Úvodná fotografia napr. pozývala záujemcov do dvora, kde im okrem koláčov a nápojov na vyvýšenom pódiu amatéri dobrovoľníci spríjemňovali návštevu minikoncertom. Keď som tam dorazila ja, práve vyhrávali dvaja mladí flautisti.
O ulicu ďalej mi úsmev na tvári najprv vyľúdil chlapec, ktorý zanietene a za pomoci tamburíny zvolával kupujúcich práve ku nim dovnútra a asi o 50m ďalej zasa dve dievčatká, ktoré návštevníkom kúzlili čerstvé waffle.
A potom som dorazila na stanovisko známych, kam ma tentokrát pozvali oni.
Nohy na fotke patria dvom bratom, pričom ten mladší ma už párkrát v minulosti pobavil svojim obchodníckym duchom.
Na otázku, či už niečo zarobil, sa pochválil sumou 80€. Tak sa ho pýtam, čo také cenné predal. Vymenoval mi pár vecí, pričom aj mne chcel hneď niečo podstrčiť a potom vraví, že tú najväčšiu knižku na deke kúpil predchvíľou u spolužiačky (mimochodom tiež známi) vo dvore za 50 centov, trochu si v nej polistuje a potom ju predá za 2€!
A než som sa s nimi rozlúčila, vylepil nad svoj obchodík nasledujúci oznam:
Pri kúpe nad 3€ zadarmo jeden muffin, od 5€ koláč
Som si viac než istá, že on sa vo svete nestratí...
Mimochodom, pre mňa táto akcia (v správnej štvrti) odokrýva na jeden deň čaro a tajomstvo dvorov tzv.Altbau-stavieb (budovy postavené tuším do roku 1950), do ktorých by sa našinec inak nedostal. A možno raz objavím i ten starodávny mlynček na kávu, po ktorom už roky túžim!
A posledný apel na rodičov: ak sa niečoho podobného zúčastníte so svojimi deťmi, dohodnite si vopred isté pravidlá hry, aby sa vám nestalo to, čo som odpozorovala u oboch známych rodín priamo v akcii. Mamy sa do predaja snažili zapojiť i svoje dve ratolesti a to vyzeralo približne nasledovne, pričom jedna scénka sa odohrala na ulici, druhá vo dvore a ani jedna zo zúčastnených strán nebola svedkom tej druhej, takže ani jedno z detí nemohlo odpozorovať a napodobiť správanie spolužiaka/spolužiačky:
Neznámy záujemca (NZ): Koľko stojí toto?
Mama (M): Za 8€ je to vaše!
NZ: 8?!? To je príliš veľa!
M: Ale veď je to nerozbalený, nový produkt, ktorý sme vôbec nepoužili! - a otáča sa na pomoc ku svojej ratolesti, stále dúfajúc, že ju v dohadovaní ceny podporí smerom nahor: alebo čo ty na to?
Ratolesť, neznalá trhových cien a chtivá akéhokoľvek zisku z predaja: Nuž ja by som to dal/-a za 6!
Zhrozená mama: Čooo??? 6??? To nemyslíš vážne!
A NZ si radostne mädlí ruky, veriac, že sa mama nechá predsa len obmäkčiť., keď sama sebe podkopala jamu.