· 

Pomaly ďalej zájdeš ... alebo decembrové deti

Patrí k nim môj syn, patrí k nim aj Viktor. A spája ich večná dilema, či ich dať do školy skôr a či čakať.
U nás začal kolotoč rozhodovania už pri vstupe do materskej školy. Deti narodené v decembri sa automaticky zaraďujú do iných poradovníkov (aspoň teda v Bavorsku) a miesto v septembri dostanú, iba ak nejaké v zariadení zostane voľné. Väčšinou však zostávajú neobsadené iba tam, kde nik nechce ísť dobrovoľne. Kolotoč obiehania jednotlivých MŠ tentokrát prevzal na seba muž. Zahlásil syna do trinástich a všade ho zapísali na "žltú" listinu čakateľov.

Jedného dňa sa vrátil domov a tvrdil, že objavil škôlku, kde musíme bezpodmienečne získať pľac. Bol ňou nadšený od prvého momentu. Lenže žltá listina decembrových čakateľov nepopustí, a tak sme, samozrejme, dostali zápornú odpoveď. Narovnako i v ostatných dvanástich.

Muž nelenil, sadol k stolu a napísal veľmi vtipný a milý list v synovom mene a spôsobom či slovníkom, aké prezentujú výtvor 3-ročného dieťaťa. Niečo v zmysle, že nevadí, že napriek odmietnutiu ďakuje za odpoveď a počká si, kým sa u nich niečo neuvoľní, lebo ICH je tá najkrajšia škôlka na širokom okolí... Pridal aj jednu vydarenú fotku kandidáta, obálku zalepil a odoslal.

Asi o týždeň sme prekvapene pozerali na odpoveď č.2, kde nám riaditeľka oznamovala, že také tvorivé dielko si zaslúži jedno miesto bez ohľadu na dátum narodenia. A tak sme v septembri nastupovali presne tam, kam si od samého začiatku muž želal nastúpiť. Hneď na prvom rodičovskom nás detailne informovali, že sme prvý ročník, ktorého decembrové deti podľa nového nariadenia Ministerstva školstva budú musieť ísť do školy skôr. Čo bolo kedysi na rodičoch a testoch, či áno a či nie, sa teraz zmenilo na povinnosť.
Pamätám si, ako som frfľala, nesúhlasiac s rozhodnutím kompetentných... Ale moja nevôľa a hundranie nikoho nezaujímali. Ministerstvo rozhodlo a sťažovať sme sa smeli iba ak na lampárni!

Počas nasledujúcich troch rokov som sa postupne, po drobných kúskoch s tou myšlienkou zmierila. Už i preto, že syn si našiel nových kamarátov, my sme sa tiež spriatelili s ich rodičmi, a tak som sa nejako časom podvolila.
Lenže Ministerstvo počas nášho škôlkarského obdobia prehodnotilo svoje hŕŕŕ- jednanie a uznalo, že posledné nariadenie je predsa len chybné, chýbajú sily na väčší prísun detí a za dva roky, keď postupne predčasne premiestnili do školy aj októbrové a potom novembrové deti (našimi decembrovými sa malo nové nariadenie stať platným pre všetky tri mesiace) sa zasa mnohé z nich vracali nazad do škôlky.
A tak krátko po začatí posledného roku si nás - rodičov decembrových detí - pozvala riaditeľka MŠ nanovo ku sebe do kancelárie a oznámila, že tí-tam-hore stiahli svoju legislatívu spred pár rokov a naše ratolesti sa vrátia k pôvodnému deleniu.
Aby mohli ísť predčasne do prvej triedy, ak by teda predsa len chceli, museli by podstúpiť 6 psychologických sedení. Tri na škole a tri kdesi u psychológov. Plus zvládnuť na nich celý systém previerok a pohovorov, či sú naozaj schopné skoršieho presunu.


Na tomto mieste ale vstupuje do hry riaditeľka našej ZŠ, ktorá je zarytou bojovníčkou proti nástupu decembrových detí do školy pred dovŕšením 6 rokov. Jednalo sa vlastne o verejné tajomstvo a všetci z okolia sme poznali jej názor a neoblomnosť, akou ho presadzovala. Zhodou okolností som rok predtým bola sama svedkom, ako istý chlapec a dievča - dvojičky- z Michaelovej MŠ prešli úspešne celou dvojitou triádou a riaditeľka ich napriek tomu odmietla. Pre súrodencov to bol šok, pretože sa o jej ortieli dozvedeli pár dní pred začiatkom školského roku. Prelievali trpké slzy nad novými aktovkami, peračníkmi a farbičkami. Ich detské hlávky ešte nepochopili, o čo jej išlo, oni jej rozhodnutie dlhú dobu brali ako vlastné zlyhanie.

A tak som sa rozhodla Michaela uchrániť pred niečim podobným, aj keď mi srdce trhalo, lebo dva týždne nám doma v kuse plakal a prosil ma, nech idem za pani riaditeľkou a prehovorím ju, aby ho prijala, veď všetci jeho kamaráti smú ísť do školy a on nie...
Čo sa jeho schopností týkalo, odporúčali nám už vtedy dať ho hneď do druhej triedy. No to som úplne odmietla. Jednoducho som proti podobným zásahom do normálneho, postupného a pozvoľného vývoja dieťaťa. Z viacerých dôvodov nepovažujem za správne preskakovať akúkoľvek triedu. (Nielen preto, že tú prvú zasa preskočil jeho najlepší kamarát a mal s tým neskutočné problémy - nedokázal sa zaradiť do zohratého kolektívu - a pritom to bol super chalanisko - jedinou chybou bolo, že bol od prírody nesmierne inteligentný. Michaela pred nudou v laviciach zachránil spev, teda zbor, ktorý si ho vybral do svojich radov a zavalil skúškami tak, že na nudu nezvýšil jednoducho čas.)


No a pred tromi rokmi som dostala do skupiny Viktora. Neskutočne živý a inteligentný chlapček. I dnes zbožňujem jeho milé filozofovanie o svete, jeho "rady" do života, jeho nadmieru bystré postrehy. Lenže aj keď si myslím, že je jedným z najšikovnejších, najvnímavejších v skupine, predsa mi u neho neuniklo, že by mu ten rok navyše - ak nie dokonca dva - v škôlke iba a len prospel. On sa ešte potreboval dohrať, on ešte poobede potreboval oddychovať a mentálne sa pripraviť na budúce možné konfliktné situácie.
Okrem toho bol a stále je aj najmenším v skupine, čo ho na začiatku robilo "fackovacím" panákom pre jeho spolužiakov. Deti ho síce mali radi, aj na neho dávali akosi svorne pozor, ale v prípade konfliktov si to v prvej triede zväčša odniesol práve on.
Na začiatku bol i problém, že chlapcom nestačil napr. vo futbale. Tak som ho začala povzbudzovať. Vždy keď správne trafil loptu, alebo zadržal útok, skandovala som ostošesť. To potom ku mne raz dobehol a celý šťastný skonštatoval: "Katarína, vidíš, všetci si myslia, že som najhorší a ja som predsa len dobrý!"


V skupine máme i jedného chlapca, ktorému lekári nedokázali určiť presne diagnózu (pôvodne bolo podozrenie na autizmus). Kým druhé deti si na jeho "iný svet" s mojou pomocou postupne zvykli a naučili sa s jeho správaním existovať, Viktor bol dlhú dobu jediný, u ktorého som registrovala, že týmto smerom ešte nedozrel, že u neho ešte badať ten chýbajúci (minimálne) polrok.
Na druhej strane býval často zasnený, akoby duchom kráčal po inej planéte, a tak som jeho telesnej schránke mnohé veci hovorila aspoň 500x. To potom veľmi záleží, na akú učiteľku jemu podobné deti natrafia - nie každá má s nimi božskú trpezlivosť, keď sa časovo snaží dodržať osnovy a na starosť má ďalších x-detí. S y-rôznymi charakteristikami.

Je i neskutočne pomalý v obliekaní. Trvá to už pomaly tri roky. Nie raz sa stalo, že poň prišla mama, zavolala mi zdola, aby som ho poslala na dvor, lebo na rukách držala ešte ďalších jeho dvoch menších súrodencov. Skôr než som si stihla uvedomiť, čo robí, Viktora nebolo. Vyparil sa. Myslela som, že šiel na WC, hľadala som ho v skrini (tam sa kedysi rád schovával) - až kým sa strata nevyjasnila - za tri minúty sa s ním zjavila hore, že dobehol dole bez bundy, bez topánok, bez aktovky ... proste len tak, ako práve vyšiel z triedy a až po jej prekvapenej otázke mu došlo, že AHA, mne niečo chýba... V súčasnosti je to už lepšie. Kým kedysi zbehol dole bez všetkého, teraz mu väčšinou chýba iba jedna vec - sveter, čiapka alebo rukavice. Čiže je badať pokrok!
Úlohy robil zo začiatku veľmi precízne, pedantne, priam obrázkovo úhľadne, no na druhej strane nestíhal (hoci napr. rád a vytrvalo kreslí), pretože keď pani učiteľka povedala, že rozostup medzi dvoma písmenkami má byť na veľkosť malíčku a myslela to iba názorne, on to bral doslovne a často musel dorábať v družine to, čo nespravil v škole. (A ten malíček by som mu musela odrezať, keby som chcela dosiahnúť, aby ho nepoužíval.)

Mrzelo ho to a potom mi s hlbokým povzdychom vravel - Pozri, zasa som posledný...

Moje obavy sa neskôr potvrdili. Postupne úplne stratil motiváciu... hoci na to filipa mal, sily ešte nestačili zarovno s ostatnými. Mala som čas pozorovať a porovnávať ho so spolužiakmi pri domácich úlohách. Jeho odpovede a riešenia boli vždy unikátne, ale príliš pomalé. Kedysi úhľadné písmo sa zmenilo na škrabance od kocúra, pedantnosť vystriedal nezáujem. Snažila som sa upozorňovať rodičov, učiteľku, nech s tým niečo urýchlene robia. Navrhovala som vlastné laické riešenia. Aj keď sa snažili o zmenu, napredovali iba veľmi pomaly. Brzdení predovšetkým naslovovzatými "odborníkmi" z kadejakých inštitúcii, ich posudkami a vyjadreniami.

Došlo to až tak ďaleko, že na začiatku tohoto roku sa rozhodovalo o jeho ďalšom osude.

Niekedy v treťom septembrovom týždni prišla za mnou jeho mama a strčila mi do rúk dotazník z psychologickej poradne. I ja ako družinárka som smela bodovo ohodnotiť svojho zverenca. Prečítala som si otázky a s hrôzou zistila, že ak popravde zaškrtnem správne odpovede, vytvorí si akási neznáma, nezasvätená osoba z poradne, u ktorej papier skončí, úplne nesprávny obraz o jednom z najšikovnejších a najinteligentnejších chlapcov z mojej skupiny a ten mal vo svojom krátkom živote iba tú smolu, že ako nadané dieťa šiel do školy o rok skôr, no veľmi rýchlo ho v nej dobehla dovtedy neodhalená porucha koncentrácie (pri hrách sa totižto neprejavuje). A keďže je u mňa v skupine od začiatku, odsledovala som si v priamom prenose, ako jednotlivca dokáže ovplyvniť (ak nie doslovne zničiť) systém, čo nie je šitý na mieru. Chápem, že škola musí bežať podľa istých pravidiel a prispôsobovať sa každému je utópia, ale osobne si myslím, že keby niekto z kompetentných na začiatku správne počúval, na čo ich dookola upozorňujem a už vtedy to primerane podchytil, nemuselo dôjsť ku stavu, aký máme teraz. A priam mi trhalo srdce, keď sa deti minule rozprávali pri obede na tému svojich schopnosti vrámci školy a Viktor smutne zahlásil: "Ja mám niečo pokazené v hlave a preto som taký zlý..."

NIEEE, chcelo sa mi zakričať, a tak som jemu i jeho spolužiakom vysvetlila, že koncentrácia je síce jeho veľkým problémom, ale i ona sa dá vytrénovať na potrebný stupeň. No a pokazené v hlave nemá nič. Aspoň teda nie v tom zmysle, ako to chápe on. Spýtala som sa mamy, či ku dotazníku smiem pripísať i pár vlastných viet, pretože ku každému z bodov potrebujem doplniť svoje "aaale...!" Vďačne prijala moju ponuku.

A tak som okrem pôvodnej A4-ky odovzdala ešte ďašie dve husto popísané, kde som sa snažila pridať obraz skutočného Viktora, ktorého podobné všeobecné dotazníky nikdy neodhalia. (Veď on spolužiakom len tak medzi rečou vysvetľuje reťazové reakcie a princípy elektrostatiky a tí vôbec netušia, o čom hovorí.)

O dva dni nato sa ma jeho mama mailom spýtala, čo chcem za jeho doučovanie. A tak som pred dvoma mesiacmi odštartovala pokus, kde sa vynasnažím z mládenca, ktorého uvažujú premiestniť na špeciálnu školu (jedna z alternatív), spraviť do polroka aspoň dvojkára. Pretože on na to má! Sama som zvedavá, ako to nakoniec skončí... no pevne verím, že všetkých pozitívne prekvapíme (hoci teraz čakáme na ortieľ z poradne a ja dúfam, že ho nakoniec naozaj nepremiestnia niekam inam).

 

A pre vás, ktorí zvažujete dať deti do školy skôr: aj to inteligentné dieťa má právo prejsť si všetkými škôlkarskymi aktivitami ako jeho rovesníci. Cibriť si kompetencie všetkými smermi. Lebo nie je nič horšie, ako zruinovať zdravé sebavedomie nesprávnym rozhodnutím či hladkaním ega ctižiadostivých rodičov. Škola vášmu potomkovi zaisto neutečie. Ona si na neho počká... či tomu veríte alebo nie!

 

xxx

15.nov.2016

Dnes ideme robit pokus s "Viktorom". Minule zasa dokalicil pisomku z matematiky a ucitelka si ho chcela vypozicat z druziny na opravnu pisomku. Nevtieravo som jej navrhla, ci to nemozeme spravit spolocne pocas vyucovania, kedze by som rada vyskusala niektore triky, co sme zacali pouzivat v doucovani. Skor som ratala s negativnou odpovedou (ze to podla skolskych pravidiel nie je mozne), no napodiv sa ona potesila a zahlasila: Mozno sa od vas niecomu aj priucim...
Wau  ... tak drzte palce, aby to moj maly Einstein zvladol