· 

Viktorovo vysvedčenie

Pred rokom a pol ho chceli preložiť na inú (pomocnú) školu. Ak mám byť úprimná, pri známkach, ktoré vtedy inkasoval z písomiek - samé šestky - to navonok vyzeralo ako jediné možné riešenie. Bola mu oficiálne potvrdená porucha koncentrácie (a nepopieram, tú i skutočne má), ktorá sa však spájala iba s čítaním a písaním textov. On sa absolútne nedokázal sústrediť na písmenká či číslice, čo stáli na papieri. Na druhej strane, ak ho človek počúval, musel zistiť, že to je malá chodiaca encyklopédia. Pravidelne objavoval súvislosti, čo iným deťom ani len omylom nenapadli.

V prvej triede spolužiakom vysvetľoval princíp elektrických polí a reťazových reakcií a tí vôbec nechápali, o čom točí. Lenže keď mal písať domácu úlohu či tú nešťastnú písomku, tak radšej pozeral von oknom a sníval o nesmrteľnosti chrústa.
Kedysi som sem písala, ako som namiesto vyplnenia formulára na "posúdenie žiaka" odmietla v jeho prípade odpovedať na otázky typu áno/nie a radšej napísala tri stránky slohu, ako ho vidím ja.
Netvrdím, že práve môj sloh niekoho kompetentného presvedčil o Viktorovej výnimočnosti, no dostal šancu zostať u nás na škole a po roku a pol tvrdého tréningu minulý týždeň obdržal toto fantastické (prestupové) vysvedčenie. Ak si známky udrží do mája, dostane sa na gymnázium. Takže nádej neumrela.


Ani len netušíš, čo všetko nevieš ... kým sa dieťa nezačne vypytovať.
Poznačila som si kedysi tento vskutku pravdivý výrok na svoju webovú stránku.
Ale odkedy mám na doučovaní Viktora, v duchu som ju pre seba trochu poopravila: alebo kým nezačne Viktor rozprávať.
To dieťa je jednoducho neskutočné, čo sa vedomostí týka, a počúvať jeho nadšenie pri rozprávaní je naozaj zážitkom v tom najpozitívnejšom slova zmysle.
V pondelok došiel na doučovanie, že sa musia správne učiť čítať desaťtisícové a stotisícové čísla. A ku každej druhej vete dopĺňal informácie a zážitky zo svojho krátkeho života. Dozvedela som sa, ako takmer kolidovali s veľrybou, ako počas potápania pozoroval malého, teda ešte neškodného bieleho žraloka pri love, ako sa dotkol divo žijúceho delfína, ako vyzerá potápačská výstroj pre malé deti (chráni hruď zvláštnou konštrukciou pred nebezpečným tlakom), ako sa potápali ku nejakej pirátskej lodi, že Andres Moreno nebol najťažší muž sveta, že Manuel Uribe, čo prednedávnom zomrel, bol ťažší. Ako sa sám zúčastnil niektorého z maratónov, a hneď z hlavy zahlásil ich oficiálnu dĺžku. Polemizoval o množstve vypitého piva na Oktoberfeste a poopravil ma pri prepočte na osobu (lebo veď deti pivo nepijú). Pochopil, že diskusia na tému Seespinne je zbytočná, lebo som netušila, čo to je - aspoň mi vysvetlil, že to nie sú vlastne pavúky, ako by človek predpokladal z názvu (doma som si vygooglila, že sa jedná o kraby), a tak mi opisoval krásy Great Barrier Reef, lebo i tam už sa potápal...
Potom ho vyzdvihla mama a ja som jej prezradila, akú poučnú hodinu sme práve mali a ona na to:
- No super, učiteľ mu ponúkol opraviť si známku, ak na hodine nemčiny opíše nejaký zaujímavý zážitok zo svojho života. Ale Viktor sa doteraz neprihlásil, lebo vraj nemá nič zaujímavé v ponuke!
Nuž som tej malej chodiacej encyklopédii hneď dala príkazom, aby vyrozprával príhodu s veľrybou ... tak som zvedavá.

(6.12.2017)