Na konci minulého školského roku som mala opäť jednu "menšiu" výmenu názorov s kolegyňou. Bola už neviem ktorou v poradí a bola tou škriepkou, pri ktorej si poviete, že hrniec tentokrát prekypel.
Nuž som sa v naivnej viere pobrala za šéfkou, že pristupujem na našu pôvodnú dohodu zo septembra 2017, ktorá pôvodne vznikla na jej podnet a v jej hlave.
Vtedy som prebrala skupinu po kolegyni, ktorá ma kedysi zaúčala a na poslednú chvíľu dala v júli výpoveď. Kto vie čítať medzi riadkami, pochopí, čo bolo jedným z dôvodov. No a pôvodný návrh znel, že ak sa v poradí už štvrtý pokus s dotyčnou pomocnou silou nepodarí, tak dostane výpoveď. Lebo možnosti, kam ju presunúť, sa jednoducho minuli.
Šéfka pri vyslovení sľubu pravdepodobne naivne verila, že u mňa spolupráca fungovať bude. Ale ani ja nedisponujem nervami z ocele, ako si niektorí nesprávne myslia.
Po jej odpovedi som zostala ako obarená.
- Katarína, je mi ľúto. Ale vyhodiť ju len tak nemôžem a inú pozíciu pre ňu nemám. Budeš to s ňou musieť vydržať!
Sklamaná z jej rozhodnutia som kolegyni oznámila nové pravidlá nášho fungovania na 2018/2019. V prvom rade som jej (ako už kolegyne predo mnou) zakázala akúkoľvek komunikáciu s rodičmi a hocikým iným, pokiaľ jej to šéfka alebo ja neodsúhlasime. Vôbec by mi vtedy nenapadlo, že ona zareaguje tak, ako nakoniec zareagovala.
Onedlho na to prišla nasledujúca rana. Aj v zamestnaní môjho muža to ide posledné roky dolu vodou. Ako asi všade vo veľkých firmách nášho preglobalizovaného sveta, ktoré túžia byť ešte väčšími, a tak zhltnú niekoho menšieho a následne redukujú nadbytočné pracovné sily. Na navýšenie koncoročného zisku je im proste vhodný každý prostriedok.
Preto sa obáva, že niečo podobné by ho mohlo postihnúť o dva roky, keďže ich odkúpili Američania a on navyše stráca hlas. Okrem toho je pre firmu vzhľadom na bohaté, rokmi nazbierané skúsenosti pridrahý...
A tak som si povedala, že asi nadišiel čas na zmenu. Skôr, než si vďaka kolegyni (a iným objektívnym príčinám) vyrobím nežiadúce žalúdočné vredy. Šéfku som pravdivo informovala o stave veci (v mužovom zamestnaní), z toho plynúcich mojich plánov do budúcnosti a požiadala ju o vystavenie predbežného pracovného vysvedčenia. Zároveň zavolala šéfke E.B. z bývalého zamestnania a informovala i ju, že ak by sa o niečom dopočula, ...
Dva týždne pred skončením letných prázdnin dala nečakane výpoveď kolegyňa.
Asi sa naľakala mojej poslednej reakcie (veď i chodiť so štvrťhodinovým oneskorením do práce si už u mňa netrúfala, ako kedysi pravidelne praktizovala u druhých).
Zrazu som sa začala opäť cítiť príjemne v robote. A pomaly zabúdala na svoje najnovšie plány a predsavzatia. Zámerne odkladala rozhodnutie na neskôr.
Pred jesennými prázdninami som ešte hrdo ukazovala kolegyniam z nášho poschodia a poschodia nad nami, ako sa mi na štvrtý krát konečne podarilo dať našu miestnosť do poriadku.
Prvý pokus som odštartovala, keď som miestnosť prebrala. Pasovala som sa nielen s obsahom skríň ale i s nábytkom ako takým. Premýšľala nad jeho optimálnym rozložením. Presúvala sem, presúvala tam. Moje snahy prerušil úraz. Keď som sa po dlhodobej PN-ke vrátila, mohla som začať nanovo. Nič z obsahu nestálo na svojom pôvodnom mieste, čo som ale vzhľadom na situáciu nikomu nevyčítala. Proste stalo sa.
Potom nás prekvapila štedrá ponuka mesta, vďaka ktorej sme si každá pre svoju skupinu naškrečkovali, čo sa len dalo a čo sme považovali za potrebné, vhodné či inak cenné. Ja medzi iným i velikánsku skriňu. A znovu prispôsobovala rozloženie.
Lenže ani v Nemecku nefunguje všetko stopercentne, a tak skriňu dodali nekompletnú. Opäť som nemohla dokončiť, do čoho som sa s takou vervou pustila. Chýbajúce diely nakoniec dorazili v posledný deň školského roku. A tak som pred odchodom na prázdniny opäť tlačila krabice s objednávkami hlava-nehlava do dvoch skríň so zámkom. Vedomá si skutočnosti, že nasledujúce upratovanie sa z júla presúva do septembra.
No a v septembri prišla s novou ideou rozmiestnenia nábytku. S takou, že i deti ju (po prvýkrát) s nadšením prijali. A takto som miestnosť prezentovala kolegyniam. S poznámkou: Už iba pár miniúprav a som hotová!
Keď som do nej nazrela po potope cez jesenné prázdniny, položilo ma to. Doslovne. Vnútorne som cítila iba prázdnotu (vygumovaného papiera). Po x-tý raz z úplne zbytočných nadčasov a investovanej energie.
Odvtedy sa neviem zbaviť akéhosi vírusu. Chrchlem, soplím, strácam hlas.
O deň nato (!) ma zastihla na odkazovači správa od E.B. Na oddelení inej šéfky, čo s ňou sedí v kancelárii, sa uvoľnilo miesto. Nech sa ozvem, ak mám ešte záujem.
Správa ma zastihla nepripravenú. Pamätám si, že dlhé roky nesmeli prijať nikoho nového. Z dôvodu šetrenia. Keď som ju v júli oslovila, navrávala som si - ak sa do roka niečo nájde, bude to šťastná náhoda. Ale za pokus to stojí...
Že sa mi ozve o necelé tri mesiace, s tým som nerátala ani vo sne. Skôr som sa (aj kvôli letnému táboru) spoliehala na ten rok.
Mala byť azda potopa znamením, čo mi pripomenie Titanic a vydurí (vyplaví) ma rýchlejšie/ľahšie zo školy? Váhala som iba chvíľu. Ak nahnevám sudičky, druhú podobnú šancu mi nemusia prihrať. V mojom veku sa riskovať veru nevypláca. Ani tie školy nemám nemecké.
Veď keby aj nič iné, poďakovať sa treba, že na mňa myslela.
V nasledujúcom hovore mi poskytla základné informácie a dohodli sme sa, že sa ozvem o týždeň, aby mi jej kolegyňa potvrdila termín stretnutia, ktorý som navrhla.
Ten nasledujúci týždeň bol včera. E.B. nenaťahovala zbytočne čas.
- Kolegyňa sedí vedľa mňa a chce s tebou ihneď rozprávať.
Z opačnej strany sa ozval príjemný hlas s ruským prízvukom. Jej prvá veta - prečo chce so mnou rozprávať - ma pohladila na duši. Nasledovala otázka, či si môžeme rovno potykať. Súhlasila som. Navrhovaný termín jej nevyhovoval, lebo práve vtedy bude na dvojdňovej služobke. Zvažovali sme ďalšiu možnosť. Tak som jej povedala, že sa radšej ešte raz ozvem, lebo neovládam spamäti extra termíny Michaelových zborových skúšok. Na to ona:
- Nemáš čas zajtra doobeda o deviatej?
Keď už som sa dala na boj, tak to predsa nevzdám v prvom kole!
- Ale áno. Mám.
A tak som dnes už o 8:34 dorazila na parkovisko pred firmu a posledný krát si zopakovala otázky, čo jej chcem položiť ohľadne podmienok.
Začiatok rozhovoru sme strávili uvoľnenou diskusiou ťažko skúšaných matiek jedného puberťáka a jednej puberťáčky, aby sme zistili, ako podobný a zároveň malý je ten svet.
Jej dcéra bola v družine u kolegyni.
Na konci rozhovoru ma poprosila, aby som sa zatiaľ o jeho obsahu nezmieňovala pred bývalými kolegami, lebo miesto bude oficiálne interne vypísané až o dva týždne.
Ak som mala nejaké pochybnosti, tak takáto dôvera ma príjemne prekvapila.
Spýtala som sa, či nie je povinnosťou na vypísané miesto najprv uprednostniť zamestnancov firmy, ak prejavia záujem. Vraj nie. (Tým som si nie až tak istá, v pamäti mi zostal iný postup.)
Zostáva otázkou, či personálne oddelenie odklepne moje platové požiadavky.
Ak áno, tak ponuku prijímam.
18.11.
A mám problém. Neuvedomila som si dĺžku výpovednej lehoty. No dnes som pre istotu skontrolovala svoju zmluvu a veta v nej je neoblomná, neberúc ohľad na moje priania či predstavy. Podľa nej sa musím riadiť § 622 Zákonníka práce. Z neho vyplýva, že vzhľadom na počet odpracovaných rokov, je u mňa výpoveď dvojmesačná! Musím ju teda dať najneskôr ku 30.11., aby som stíhala aspoň nástup 1.2.
Miesto ale oficiálne vypíšu až 1.12. so začiatkom činnosti ku 1.1.2019
Takže ako zareaguje personálne oddelenie, sa nedozviem načas.
Čo teraz? Riskovať? Alebo rozhodnutie prenechať osudu?