Kým pri poslednej návšteve týmto smerom nám celý týždeň intenzívne pršalo a deň po našom odchode zaliala nejaká miestna priehrada diaľnicu tak, že autám z vody trčali iba strechy a mne od hrôzy pred TV takmer oči vypadli, spoznávame tentokrát, čo zažíva také kura v grile. Zostáva nám vraj posledných 9 rokov, než sa zaživa uškvaríme.
Ale kto sám sebe jamu kope,... hubu si právom spáli!
St.Oswald - Altschönau - Tierfreigelände - Baumwipfelpfad - Schleif a späť
Už doma som si vybrala z ponuky niekoľkých miestnych atrakcií, ku ktorým web odporúča rozhýbať zadky. Vzhľadom na našu polohu sa zadok musel jednoznačne pobrať smerom ku tej naznámejšej z nich,
teda Baumwipfelpfad. Češi slovíčko prekladajú ako Stezka korunami stromů.
- To sú tak blízko hranice? - divil sa môj štrnásťročný pubertiak pri pohľade na informačnú tabuľu - spolovice nemeckú, spolovice českú. Hoci matiku ovláda perfektne, jeho (stále a znovu sa vyskytujúce) ne-/znalosti zemepisu ma šokujú...
Zatiaľ som nenatrafila na ďalšiu krajinu, ktorá by mala tak perfektne prepracované turistické chodníčky, ako ich má (Česko)Slovensko. Nielen priamo na trase, ale i sprievodnými mapami, v ktorých sa teoreticky dokáže zorientovať aj ten najneschopnejší výletník. (Teoreticky preto, bo som mala spolužiačku, ktorá i vrámci rodnej Bratislavy poslala českých turistov presne opačným smerom, než jej ako cieľ zadali oni. Nie naschvál. Ona naozaj nebola až tak veľká kamarátka s Orientáciou. A z podobných náhodných stretnutí potom mohli v minulom storočí vznikať nesprávne fámy o tom, kto koho nemá rád. A ona sa pritom tak srdečne tešila, ako im pomohla. Teda iba do momentu, kým som jej nevysvetlila, ktorým smerom sa ten cieľ skutočne nachádza...)
Nuž ale nazad ku chodníčkom. Kým Slováci si na trasách roky rokúce vypomáhajú farbami, domáci v talianskom Južnom Tirolsku zasa číslami, v Bavorskom lese sú to poväčšinou symboly z lesa - ihličnany, lesné živočíchy, rastliny a Goldener Steig (Zlatá stezka). Čo sa značenia na trase týka, je vskutku uspokojujúce. Možno by som odporúčala o čosi viac údajov o čase a kilometroch. Nuž a sprievodné mapy? Tie síce existujú tiež, no exempláre, čo sa dostali do rúk mne, by som asi teda dokázala o kus vylepšiť. Na druhej strane musím férovo priznať, že som zatiaľ nezistila, či niekde nie sú predsa len dostupné i tie podľa môjho gusta. A ja som ich doposiaľ iba neobjavila.
(Mimochodom, v nemeckých Alpách sme sa už dávno netúlali tak naozaj, ale kým sme sa túlali pravidelne, označila by som tamojšie značenie za priam katastrofálne.)
Keby nám Mexiko nebolo natoľko vzdialené, asi by som upodozrievala svojich dávnejších predkov, či sa nezatúlali aj ku Indiánom z kmeňa Tarahumara a nepatrnú časť génov mi nezaobstarali práve u nich. Ktohovie... V prvý deň som sa jednoducho uspokojila s krátkym nahliadnutím do mapy na internete, overila si správnosť svojich úvah u našich domácich a vydala sa naverímboha rovno za nosom. V zálohe som si šetrila GPS, no viesť som sa nechala značkou smreku. Teda až od momentu, keď sme ju objavili a prečítali si, že práve ona nás dovedie ku Tierfreigelände. Niečo na spôsob lesnej ZOO so vstupom zadarmo. Celkom príjemné spestrenie programu, len keby sa miestni nájomníci neschovali kamsi do tieňa pred pálivými lúčmi slnka. Ešteže mi aspoň drobný kuvik super zapózoval.
Pri honbe za kilometrami som sa vzdala dôkladnej prehliadky zverinca, ak som nechcela, aby ma Michael ukŕkal sťažnosťami ufrfľaného tínedžera. Prečo, načo, začo? Už dávno totižto nie je vo veku, keď chcel za každú cenu vidieť naživo medvedíka, vlka, líšku či zubra... hoci zubriu oboru by si celkom rád obzrel, ale po neúspechu pri iných výbehoch sme sa obaja dobrovoľne vzdali prípadného pohľadu na impozantných obrov. A pobrali sa radšej ku inému impozantnému dielu z opačnej strany lesnej ZOO. Baumwipfelpfad.
(Ale úprimne priznávam, to pálivé slnko ničilo i mňa a keď zoberiem do úvahy, že Michael mal po nedávnom úraze ochabnuté svalstvo a toto bola jeho vlastne prvá serióznejšia záťaž po ňom, nuž tak s prihliadnutím na vek aj frfľal priamoúmerne.)
Než sme sa vybrali medzi koruny stromov, bolo najprv potrebné zapchať ústa niečim výdatným môjmu žralokovi. Inak by už ani len plutvou nepohol. Akonáhle sa posilnil, znovu sa mu vyjasnila tvár a bol o trochu viac ochotnejší podstúpiť ďalšie útrapy z dielne neúprosnej mamy. No už po chvíli sa sám presvedčil, že niečo podobné dokáže byť i vcelku zábavnou obmenou a i on nachádza pár svojich magnetov.
Na nasledujücom mieste som si opäť spomenula na možné príbuzenské zväzky s kmeňom Tarahumarov. Mladá, sympatická, nemecká rodinka si robila pamätné fotky s výhľadom do hĺbky. Teda mama s deťmi ležali na sieti a otec stláčal spúšť z bezpečnej vzdialenosti. Po chvíli prestal a chcel vziať dcérku ku sebe na pevnú dosku. No akonáhle sa nahol nad pletivo, zakrútila sa mu hlava a ospravedlňujúcim úsmevom zahlásil:
- Fúha, to veru nie je nič pre mňa - a rýchlo spravil krok vzad.
- Vy asi nebudete mať indiánskych predkov - zareagovala som s pochopením a opätovala mu úsmev.
- No veru nebudem - doplnil a obaja sme sa schuti zasmiali.
Baumwipfelpfad je vraj najdlhší svojho druhu na svete. S dĺžkou 1,3 km. Vďaka výťahu na začiatku je možné návštevu absolvovať i s kočíkom či na vozíčku. Vyhliadka začína vo výške 8m nad povrchom zemským, kdesi v okolí spomínanej sieti dosahuje metrov dvadsaťpäť. Nuž a na konci okruhu stojí mohutná veža, kde sa po obvode mierne stúpajúcej špirály pohodlne dokráčate do konečných 44 metrov nad zemou. S nádherným výhľadom.
Do miestneho botanického oddelenia som nás už neťahala, veď sýtej zelene bolo i naokolo všade dostatok. Mimochodom, ak sa tu chcete posilniť, obehajte si najprv areál. Nachádza sa v ňom viac možností (dokopy tuším tri), len ich vzhľadom na terén nevidno hneď na prvý šup.
Na informáciách som zistila, že autobus našim smerom ide až o dve hodiny, nuž som syna podľa vzoru Tarahumara presvedčila šliapať ďalej. Celkom dobrodružné rozhodnutie, keď značky nazad neoznačovali žiaden konkrétny cieľ, rozumej turistický magnet a mapa, ktorú som získala v informačnom centre bola síce mapou, ale skôr pre miestnych, čo poznajú okolie alebo pre tých, čo sa i tak rozhodnú pre autobus. Ale my sa len tak ľahko nevzdávame ... a z práve nadobudnutých skúseností a indícii sme si poskladali približný smer pochodu. Veď v tomto ročnom období slnko zapadá kolo pol desiatej, takže sme mali k dispozícii aspoň ďalších 5-6 hodín na blúdenie národným parkom. Pridŕžali sme sa cyklistickej trasy, ktorá šla paralelne s tou turistickou, v pevnom presvedčení, že sa na nej nevyskytujú žiadne záludnosti, nútiace cyklistov vziať svojho dvojkolesového tátoša na plecia.
Na rázcestí Schleif som pre istotu spojazdnila GPS z obavy, či úvodné množstvo kilometrov predsa len neuškodí ochabnutému svalstvu juniora. Tak nech ho zbytočne nenavyšujem blúdením. Ale už čochvíľa sme križovali značku, ktorá nás pôvodne viedla ku Baumwipfelpfad, a tak sme obaja s istotou vedeli, kde sa práve nachádzame. Na konto sme si v ten deň pripísali príjemných 15 km, čo sa náročnosti terénu týka. Ale inak sa úplne prikláňam ku názvu článku...
- Mama, vieš čo je zaujímavé? - zamyslel sa Michael po troch dňoch a asi 35 km v nohách - my sme za tie tri dni v podstate nestretli žiadného turistu. Chodníky boli ľudoprázdne!
- Tak odteraz sem budeme chodiť vždy, keď budem potrebovať prevetrať hlavu!