Je jedno akých, ale dobre známych, slovenských...
Minule sme sa bavili s kamarátom a bývalým spolužiakom o všetkom možnom i nemožnom a reč sa zvrtla na našu záľubu v písaní.
On sa ako známy fotograf dosť často pohybuje medzi smotánkou, disponuje tým pádom aj správnymi kontaktmi a ak som správne pochopila, pár článkov mu kedysi publikovali v nejakých známejších
periodikách.
Ale časy sa pritvrdzujú, konkurencia je obrovská aj bez slovenského mocného a všadeprítomného rodinkárstva, a tak pri poslednom pokuse niečo zverejniť sa ho nemenovaný šéfredaktor spýtal priamo a
približne v nasledujúcom znení:
- Máš v článku krv? Nie? No tak mi je ľúto, to nie je pre našich čitateľov zaujímavé. Bodka.
A nudný článok skončil svoju púť neslávne v koši. Teda takom imaginárnom.
Vtedy som si i ja spomenula, ako som pár rokov dozadu oslovila niekoľko časopisov na rodnej hrude.
Ono, poviem vám, nie je to ľahké komunikovať na úrovni s podobnými inštitúciami. Väčšinou k tej komunikácii vlastne vôbec nedôjde, pretože redakcie nemajú ani len nastavený automatický mail, kde
vám technika dá slušne najavo, že správu síce obdržali, ale inak nejavia hlbší záujem.
Napodiv sa však mne predsa len ozvali. A to hneď z dvoch redakcií. Krátko po sebe.
Z tej prvej ma kontaktovala samotná šéfka a potešila sa možnosti získať prispievateľku z Nemecka, lebo ich bývalá posila spoluprácu z osobných dôvodov ukončila.
Slovo dalo slovo a ja som jej zaslala niekoľko ukážok mojich cestopisov.
Promptne som dostala písomnú odpoveď, že o niečo podobné nemajú záujem, ale poskytnú mi (veľkodušne) druhú šancu.
A tak som tentokrát ja vytočila číslo redakcie a snažila sa zistiť presné pravidlá hry. Po telefonáte som zostala viacmenej v šoku. Neviem, či to nazvať dialógom, pretože dotyčná šéfredaktorka
nedokázala zo seba vykoktať jednu súvislú vetu. Zajakávala sa, hmkala, ochkala a ja som sa nestačila čudovať, aké osoby u nás doma zastávajú podobné pozície. Zaisto ju získala rodovo a nie na
základe svojich chabých vyjadrovacích schopností. Nakoniec sme sa horko-ťažko dopracovali k záveru, že mi pošle niekoľko ukážok, ktoré už publikovali, aby som si urobila akú-takú predstavu, čo
zaujíma slovenského čitateľa.
Keď som otvorila nasledujúci mail s jednotlivými článkami, krv sa z nich valila prúdom. Nejednalo sa o žiaden nemiestny, prvoaprílový žart. Pani redaktorka to myslela vážne. Témy ´ako
maloletý syn ku smrti utĺkol svoju matku´, či ako ´nevlastný otec roky znásilňoval svoju dcéru´ nepatria akosi ku mojim favoritom, a tak som spoluprácu okamžite zamietla.
O niekoľko dní nato ma kontaktovala druhá redakcia. Tentokrát bol na opačnom konci spojenia muž.
- Ako vidím a čítam, vy píšete cestopisy. Super, to sa nám hodí! Lenže vaše krajiny sme už mali dvakrát za posledný rok, tak by sme prijali niečo nového.
- Nuž práve za týždeň odlietame na rodinnú dovolenku do Khao-Laku, ak by vám to vyhovovalo...
- Výborne! Keď sa vrátite, prepošlite mi niečo o sexturistike v Thajsku!
Áno, milý pán šéfredaktor. Presne o tomto type rešerší som tajne snívala, keď rodinná rada plánovala, čo navštívime v exotike s našim školkárom! Po jeho odpovedi som veľmi rýchlo zistila, že ja vlastne netúžim byť žiadnou prispievateľkou krvilačných či senzáciechtivých týždenníkov. Radšej zostanem v úzadí, verná svojej nenápadnej, mierumilovnej www-stránke. Radšej vylúdim úsmev príbehmi zo školských lavíc, opisom neznámeho z cudziny alebo každodenných, obyčajných maličkostí, než sa podriadiť a spustiť na úroveň podopaskovú k sekcii "kriminálna ústredňa pátra"...