Skutočný príbeh

Druhý diel trilógie

 

Kľúčom je kľúč

 

Je len jedna cesta za šťastím, a to prestať sa trápiť nad tým, čo je mimo našu moc.

Epiktétos

 

 

 

 


Úvod

Udalosti, ktoré sa odohrali v nasledujúcich ôsmich mesiacoch, by niekto možno považoval za hotovú katastrofu. Ja zasa s odstupom času tvrdím, že scenár k príbehu musel byť vopred kdesi a kýmsi pedantne vypracovaný a jednotlivé časti do seba až zarážajúco presne zapadali dokonalým, skladačkovým systémom.

Takpovediac, na milimeter presne. (Neznámy a predovšetkým neuveriteľne zručný autor ľudských osudov prezentovaným výtvorom dokázal, že je vo svojom fachu naslovovzatým odborníkom.) Priznávam dobrovoľne, mne osobne na začiatku to neprehľadné množstvo puzzlov z oddelenia „šoková terapia“ nič nehovorilo.

Až oveľa neskôr som dokázala pochopiť zmysel a náväznosť jednotlivých dielikov. Aj vďaka tomu dnes už neplytvám zbytočne energiou a nestrácam čas nariekaním, prečo sa tá-ktorá krivda stala práve mne. Dnes sa v prvom rade sústreďujem na promptné vyriešenie predloženého hlavolamu, aby som čo najrýchlejšie pochopila jednotlivé súvislosti a rozpoznala posolstvo v nich ukryté.


DADE DEDHmiA (1)

Zastali sme predo dvermi. Ťažkú krabicu som zložila opatrne vedľa seba na zem a s výrazom víťaza v cieľovej rovinke vytiahla zväzok kľúčov z vrecka svojho kabátu. Jeden z nich mal podľa prísľubu jeho právoplatných majiteľov, ktorí sa podľa zmluvy na dobu neurčitú stali našimi prenajímateľmi, bez problémov zdolať poslednú prekážku na vstupe k nášmu vysnívanému, trvalému bydlisku. Konečne sme smeli otestovať, či tomu tak aj v skutočnosti je. Našla som ho takmer okamžite a pevne stískajúc medzi palcom a ukazovákom pomaly vsunula do zámky, akoby som sa obávala hrozby nepríjemného prebudenia v polovici krásneho sna.

„Tram ta ta dá! A sme doma a ja aj rýchlo odomykám, nech, “ pozrela som na Mickyho a celú horu vecí, ktoré sa snažil s vypätím posledných síl udržať, „... nech ti ruky neutrhne!“

mehr lesen

DADE DEDHmiA (2)

Začiatkom roku sa okrem iného u nás pravidelne časovalo sloveso „zháňať“.

Zháňam, zháňaš, zháňame. Auto, nábytok a zvyšné bytové doplnky, no a nakoniec robotu pre mňa. Všetky akcie vrámci vymenovaných kategórií dodnes považujem za celkom zaujímavú, životnú skúsenosť. Presné poradie, v akom sme odškrtávali jednotlivé položky z dlhého zoznamu, mi dávno vypršalo z hlavy, preto si na tomto mieste zvolím vlastnú časovú postupnosť. Ani trochu to však neuberá z pravdivosti nasledujúcich udalostí.

Z inzerátov sa práve tie na predaj auta vyskytovali vo všetkých novinách neúrekom. Za najhlavnejšie výberové kritérium sme si určili v prvom rade prijateľnú cenu. Netrvalo dlho a Rahmi objavil jeden sľubne znejúci text. S majiteľom telefonicky dohodol obhliadku na večer a mňa pribral do teamu sťa spoľahlivú asistentku na známe to odsúhlasenie farby. S- a U-bahnom sme sa odviezli do mestskej časti Milbertshofen. Približne do tých končín, kde som – vtedy vlastne ešte nevedomky - začala svoju životnú púť v Nemecku. Zastali sme pred niekoľkoposchodovým, obytným domom a než Micky zatlačil palcom na zvonček, zásoboval ma poslednými informáciami. „Dž-nem, čo sa ceny týka, necháš hovoriť mňa. Ty si pozri, či sa ti auto pozdáva, ja ho zasa obhliadnem po technickej stránke.“

mehr lesen