Čakáreň bola zaplnená iba spolovice. Ale dosť na to, aby v nej človek strávil pol dňa. Čas na podobných miestach plynie dvakrát pomalšie. Aj kvôli pocitu nemohúcnosti.
Uvedomeniu si vlastnej zraniteľnosti. Neplánovanej konfrontácii s deprimujúcou vyhliadkou do prípadnej blízkej budúcnosti.
S istou pravidelnosťou totižto ošetrovatelia privážali a odvážali na mobilných, polohovateľných lehátkach stonajúcich pacientov zo skupiny 60/70+. Pri toľkom utrpení si človek
rýchlo uvedomí, čo znamená byť či nebyť zdravý a (ne-)závislý na pomoci druhých.