Isto sa viacerým z vás už stalo, že vo vašom obľúbenom obchode či zelovoci, kde pravidelne chodíte nakupovať skvelé šťavnaté jabĺčka alebo zdravú mrkvičku, sa znenazdajky na vás z regálu usmievajú nejaké chlpaté exotické čudá alebo malé guličky, ktorých povrch pripomína šmirgľový papier a vy by ste sa tak radi spýtali, čo to je, alebo dokonca vyskúšali, ako to chutí, ale nejako sa vám slová zasekli v hrdle, a tak radšej idete ďalej... Ešte častejšie sa s niečim podobným stretávame na dovolenke v cudzine.

Prvé čudo môjho života som spoznala v minulom storočí. Písal sa rok 1986. Nejakým záhadným spôsobom sme dostali víza do Rakúska (moja mama, brat a ja) a išli sme na návštevu k maminej kamarátke do Viedne. Spomínam si, že nám v tých časoch vypadávali takmer nad všetkým naše trojnásobne zväčšené socíkovske okále – nad množstvom, nad farebnosťou, nad vôňami, nad chuťami, nad tvarmi – a tak neviem prečo, ale v pamäti mi zostali predovšetkým fantastické salámy, syry a možno trochu i čokoládky.

Na konci roku 2002 som balila kufre do Číny (v tomto čase som ešte nevlastnila digitálnu kameru, takže fotky z cesty zdobia iba rodinný fotoalbum). Môj muž relatívne často pracuje v Ázii, a tak som ho išla na dva týždne navštíviť. Ešte pred cestou mi kúpil veľmi zaujímavú knihu "Kultúrny šok- Čína" o živote v tejto obrovitánskej krajine a o mentalite jej obyvateľov, aby som vedela, čo ma čaká a neminie alebo na čo sa treba pripraviť. Dosť som toho počula aj od známych, ktorí Čínu navštívili predo mnou. Ale čítať knihu z tepla domova a ocitnúť sa priamo v dejisku sú dve diametrálne odlišné veci ...