Irán si často ľudia podvedomo spájajú s knihou "Bez dcéry neodídem". Nebolo tomu kedysi inak ani u mňa samotnej. Tá kniha ma často prenasledovala v myšlienkach práve v období, keď bol mojim partnerom Rahmi, ale iba do momentu, kým som nespoznala Mahtab. A vďaka nej postupne aj viacero ďalších Peržanov. Na toto označenie si veľmi potrpela. Priam neznášala, keď jej niekto omylom či z čírej neznalosti povedal, že je Iránčanka.
Finove a Patríciine rozkošné mačence si ma získali okamžite. To väčšie a prítulnejšie bolo trojfarebné s prevládajúcou bielou podkladovou farbou, to druhé čierne s bielym fľakom na krku. Ale musela som ich mať vždy pod kontrolou. Keď som odomykala byt, zatiahla som najprv dôkladne brucho a v tvare tenkého prútika prekĺzla úzkou škárou medzi dverami a k nim prislúchajúcim rámom, okamžite ich za sebou zabuchla a zároveň skontrolovala, či i napriek mojim opatreniam chlpaté klbká nedezertovali z bytu. Stáli totižto vždy pripravené na bleskový útek z opačnej strany dverí.
(3.diel v príprave)
Faber est suae quisque fortuna ... alebo Každý je strojcom svojho šťastia
Život nemusí byť jednoduchý,
Len nech nie je bezobsažný.
Lise Meitner (... by mala zo mňa radosť)
Predslov