Nasledovali ďalšie dva či tri diaľkové hovory s rodinou, než sme s konečnou platnosťou spoločne stanovili pevný termín príchodu. Posledný týždeň pred zdvihnutím kotvy som zvolala narýchlo niekoľko rozlúčkových večierkov so známymi a príbuzenstvom.

Po zrušení podnájmu som sa rozhodla väčšinu svojich vecí vziať so sebou. Nerada totižto akémukoľvek predmetu predčasne a bezdôvodne skracujem výrobcom naplánovanú životnosť odlifrovaním do zberných surovín alebo na smetisko. Záchrana hmotných statkov sa však paradoxne stala takmer záhubou ich majiteľky.

Pár zbytočností, o ktoré som nechcela prísť, som nechala u našich doma. Viac by sa k nim i tak nezmestilo, a tak som zvyškom naplnila novú, červenú cestovnú tašku o rozmeroch psej búdy (minimálne) pre bernardína.

Nedeľa sa odvíjala takmer navlas rovnako ako sobota. Naraňajkovali sme sa spoločne. Ponuka na stole s prívlastkom bohatá a lákavá ma nasýtila už len pohľadom na ňu. Neskôr som sa hrala s Luisou a postupne zisťovala, že nezvyčajný spôsob jej premiestňovania nie je nič moc na moje ubolené kríže. Navyše ju ako magnet priťahovali schody v chodbe, a tak som sa ju snažila mať neustále na očiach, čo tiež nerobilo dobrotu. Okolo poludnia prišli na návštevu tri dievčatá. Dozvedela som sa, že jedenásťročná Dani a trinásťročná Lena sú dcéry Iris. Štrnásťročná Antje bola ich sesternica.

Posteľ v novej rodine bola dosť mäkká, čo v doslovnom preklade znamenalo, že kohokoľvek spiace telo sa na nej pravidelne zviezlo do jej stredu, a navyše i pri najmenšom pohybe nepríjemne vŕzgala, ale patrila iba mne. Získala som dokonca do výbavy menší televízor. Stal sa mi súkromným, suterénovým učiteľom nemčiny zadarmo. Ja som ponúkanú možnosť prijala, ako sa patrí. Pozorne som po večeroch sledovala nielen filmy, ale i rôzne diskusné relácie, vypisovala si neznáme pojmy do pripraveného zošita a následne listovala slovníkom a lúštila, čo sa mi účinkujúci snažili povedať.

Zvyšok týždňa sa niesol v netrpezlivom očakávaní víkendu. Laura nás dvakrát s deťmi zobrala na nákupy do mesta. Najprv som spoznala Schwabing a malé, útulné obchodíky, o existencii ktorých sa bežný turista zvyčajne nikde nedočíta, alebo iba náhodou. Nestoja v žiadnych knižných sprievodcoch, sú ukryté v spletitých uličkách mimo hlavných tepien mesta, nenájdete o nich najmenší záznam v historických archívoch, pretože im chýba ten správny vek – dobrých sto, dvesto a viac rokov, ale sú tu a svojich návštevníkov očaria jedinečnosťou a nákazlivou atmosférou. Schwabing je navyše známy najvyššou koncentráciou umelcov, preto sa mu hovorí aj bohémska štvrť.

Stredajší rozhovor prebehol mierovo a podľa predstáv Tante Clary. Laura sa zachovala diplomaticky a z neskoršieho podrobného opisu jej oficiálnej zamestnankyne som si vypočula, ako sa jej viackrát ospravedlnila, zdôraznila, ako veľmi si vážia jej prácu, ako si ju na radosť rodičov obľúbili deti a aká je pre nich všetkých nenahraditeľná. Ak Tante Clara predostrela nejaké ďalšie požiadavky, museli sa na niečom dohodnúť, pretože u nich naďalej zostala pracovať.

„Už si zvážila, kedy si zbehneš domov vybaviť papiere?“ spýtala sa ma na konci novembra Laura. „Mali by sme sa presne dohodnúť, aby si sa stihla vrátiť načas späť.“

Posledné prázdniny v roku sa rodinka chystala stráviť na ostrove Mauritius a ja som si konečne chcela vybaviť na Slovensku potrebné víza. Správnejšie povedané, podať žiadosť o ich pridelenie.

„Povedz, kedy presne letíte vy, aby mi brat zistil, či a ako je vtedy otvorený konzulát. Ak áno, zdržím sa v Bratislave toľko, čo vy na dovolenke, ak nie, zvážime, aký termín mojej neprítomností by čo najmenej narušil chod domácnosti.“

S predloženým návrhom súhlasila.

Po predchádzajúcich turbulentných týždňoch nasledovalo chvíľu pokojné obdobie. Časom som sa presvedčila, že rodina, do ktorej som sa dostala, teda lepšie povedané Philipova vetva, patrí v Mníchove naozaj medzi tie zámožnejšie.

„Ja k nim nakupovať nechodím. Načo aj? Neponúkajú nič zaujímavé pre moju peňaženku,“ prezradila mi zhovorčivá Tante Clara, pričom živo gestikulovala rukami nad pracovnou doskou kuchynskej linky, kde práve dokrájala zeleninu do polievky. „To je niečo pre šiki-miki ľudí. Mne vystačia i obyčajné obchody.“

Predovšetkým Tante Clara blízkemu okoliu pravidelne pripomínala, ako veľmi trpím za jedným stolom s falošnými „vegetariánmi“. Porušovali sme základné pravidlá opakovanou konzumáciou salám a paštét a približne raz za dva-tri mesiace i nejakého vareného kúska mäsa, ale inak sme sa mu úspešne vyhýbali.

Na môj vkus vynášala Tante Clara na verejnosť aj veľa privátnych vecí z kuchyne svojich zamestnávateľov. Ona a ktorýkoľvek držiteľ butlerského diplomu anglickej školy boli vlastne také isté protiklady ako deň a noc.