Stredajší rozhovor prebehol mierovo a podľa predstáv Tante Clary. Laura sa zachovala diplomaticky a z neskoršieho podrobného opisu jej oficiálnej zamestnankyne som si vypočula, ako sa jej viackrát ospravedlnila, zdôraznila, ako veľmi si vážia jej prácu, ako si ju na radosť rodičov obľúbili deti a aká je pre nich všetkých nenahraditeľná. Ak Tante Clara predostrela nejaké ďalšie požiadavky, museli sa na niečom dohodnúť, pretože u nich naďalej zostala pracovať.
Ja som občas zašla do mesta, aby som pomaly nazhromaždila vianočné darčeky, tešila sa z každého výhodného nákupu a večer sa ním pochválila i Laure. Pravidelne v nedeľu som využívala ponuku mnohých miestnych múzeí – vstup zdarma (dnes už také vymoženosti neexistujú), fotografovala nadšene mníchovské pamiatky, ale i jeho skryté zákutia, čoraz lepšie ovládala pomenovania jednotlivých hračiek a po šichte s drobcami som chodila za každého počasia pravidelne behávať päť kilometrov v našej vilkovej štvrti.
Jedného dňa opäť zazvonil telefón.
„Hi, here´s Alida, I´d like to speak with Catja.“
„Hi, that´s me,“ suverénne som zvládla prvú vetu, ale vzápätí mi kolená roztriasla mierna tréma pred juhoafrickou angličtinou. Nazbierala som viacero skúseností z bývalého zamestnania s jej indickou, čínskou ale i austrálskou odrodou. Stálo ma dosť námahy, aby som pochopila, čo mi švitoria ľudkovia z druhej strany spojenia, na tisícky kilometrov vzdialených od Európy. Kto im po telefóne rozumie, smie sa považovať za jazykovo zdatného. Ja som k spomínaným šťastlivcom v tom čase veru ešte ani zďaleka nepatrila (zachránila ma skutočnosť, že v každom zamestnaní sa po istom čase začnú správy a vety v nich použité istým spôsobom opakovať a šikovný papagáj sa ich rýchlo naučí) a čakala som, čím ma prekvapí najaktuálnejšia verzia. Dlho sme spolu nerozprávali.
„Katja, navrhujem, aby si ma čo najskôr navštívila. Bývame od vás na skok. Autobusom jednu zástavku. Oproti nej sa vchádza do slepej uličky a náš dom stojí na úplnom konci v ľavom rohu. To uvidíš,“ zakončila Alida stručný opis, nadiktovala znovu presnú adresu a rozlúčila sa.
Asi o dva dni som sa vybrala na zoznamovacie stretnutie ku nej. Priestranný bungalov v malej uličke som našla bez problémov. Pravdupovediac, horela som zvedavosťou, kto ma privíta. Bude to černoška alebo beloška? Privítal ma v prvom rade zvonivý smiech, ktorý by sa dal označiť za jej firemnú značku. Alida sa narodila pod hviezdou hercov z odboru komédia. Aj preto sme si bleskovo padli do oka.
Do domu sa vchádzalo z verandy, ku ktorej viedlo niekoľko schodov. Na prvý pohľad ma ničím nezaujal. Nudný, biely kváder v radovej zástavbe. Alida bola práve sama a ako je v Nemecku zvykom, previedla ma najprv kompletným vnútrajškom.
„Tam naľavo je spálňa a detské izby, napravo sa ide do kuchyne a obývačky.“
Jednotlivé miestnosti majitelia vkusne zariadili a pastelové farby naokolo v jemných ružovo-fialových odtieňoch s doplnkami bledošedej a bielej veľmi rýchlo zmenili môj prvotný úsudok.
„No a kráľovstvo Miss Alidy sa rozprestiera v suteréne,“ zakončila prehliadku vrchnej polovice. Zostúpili sme dolu po schodoch. Prešli sme posilovňou so stacionárnym bicyklom a inými zariadeniami na správne tvarovanie svalovej hmoty. Nasledovala priestranná práčovňa, niekde v rohu sa skrývala aj sprcha s WC pre au-pair a za tým všetkým ma prekvapila približne tridsiatimi metrami štvorcovými, ktoré dostala k dispozícii iba pre seba. Priamo za dverami sa schádzalo po troch schodíkoch a samotná izba pôsobila na mňa ako malá, útulná garsónka. Za domom sa nachádzala ešte i záhrada, pozvoľne sa zvažujúca od hornej obývačky až ku Alidinej izbe. Takže Juhoafričanka bývala z jednej strany v suteréne, z druhej akoby na prízemí a mala veľké okno, tým pádom aj normálne, denné svetlo. Niečo ako pracovňa u nás.
„Ach, Alida, to je predsa dokonalý luxus... vlastná sprcha a WC, ku tomu ako bonus vlastný vchod a okno!“ zahlásila som takmer so závisťou. „Čo by som ja dala za podobný výhľad do záhrady! Veď uvidíš, čo tým myslím, keď ku nám na oplátku zavítaš ty!“
„Ó, áno. V záhrade sú vrátka, ktorými sa dá prechádzať, takže ak prídem neskoro v noci domov, nemusím použiť hlavný vchod. Ale väčšinou ním i tak chodím, pretože ma zo spálne pravdepodobne vôbec nepočujú. Aspoň zatiaľ sa nik nesťažoval,“ odvetila, pričom ústa vykrivila do tvaru paraboly ja nič, ja muzikant.
Od toho dňa sme sa stali nerozlučnou dvojicou a priatelíme sa dodnes vďaka vymoženostiam modernej techniky (s menšími či väčšími prestávkami, lebo zvykne len tak odrazu zmiznúť z povrchu zemského a potom tvrdí, že to vydá na knihu... a podľa viacerých indícií predpokladám, že i dosť napínavú, s príspevkami z Kostariky).
V jej izbe sa rozprúdila živá konverzácia. Prezradila mi, že približne o mesiac oslavuje dvadsiate narodeniny a pred vysokoškolským štúdiom sa rozhodla vyskúšať rok života v zahraničí, ďaleko od rodného hniezda. Ponúkla ma koláčom a kávou a zároveň mi sama od seba poukazovala všetky dostupné, rodinné fotografie. Neviem ako vy, ale ja zbožňujem takýto náhľad do života druhých ľudí. Či farebný, či čiernobiely, no s patričným komentárom, aby som sa opäť priučila čosi o neznámej krajine, o jej obyvateľoch, faune a flóre, o jej kulinárskych či iných tradíciách a zvykoch a najradšej priamo od domorodca. Ak má niekto zaujímavé momentky a k nim ešte zaujímavejšie príbehy, dokážem pri ňom hodiny presedieť a počúvať a počúvať a počúvať. Ani nedýcham.
„Tuhľa je moja mama, je Afričanka. A kúsok vedľa sa usmieva otec,“ ukázala prstom na sympatického belocha. „Jeho starí rodičia pochádzali z Nemecka a ešte zamladi sa vysťahovali na čierny kontinent, takže ja už ich jazyk vôbec neovládam.“ Alida sa vzhľadovo podala na otca. Zdedila po ňom krásne modré oči a svetlé vlasy. Na mnohých fotkách zo svojej domoviny vyzerala ako fotomodelka z Vogue. To, že si ju nik z kompetentných nevšimol, mala isto na svedomí jej výška. Meter šesťdesiat nezachránia ani dvadsaťcentimetrové opätky. Skôr ho dokaličia.
Na ďalšej strane albumu sa priam zaľúbene zahľadela na sympatického, vysokého mulata v čiernom študentskom talári a s bielou čiapkou na hlave.
„Toto je brat. Zbožňujem ho. No povedz, nie je nádherný?! Momentálne študuje na univerzite a isto by sa ti zapáčil.“
Poslednú vetu vyslovila s lusknutím jazyka a zmyselným zažmurkaním. Podobné prejavy a gestá používala veľmi často a pravidelne nás nimi dokázala rozosmiať.
„Radšej mi ukáž, kto sa páči tebe ... a mimochodom, tvoj brat naozaj nie je na zahodenie,“ dodala som s uznaním.
„Pozri, tento,“ prstom pohladila malú fotku a hlas jej znežnel a zosmutnel zároveň. „Volá sa Jusuf a sme spolu rok. Veľmi mi chýba.“
„A akých predkov má on?“ zvedavo som sa spýtala pri pohľade na snedého mladíka.
„Jeho rodina je pôvodom z Indie, ale v Juhoafrickej republike žijú dlhé roky a tiež sa miešali s miestnymi, takže úplne presne sa to nedá povedať.“
S Alidou som sa vždy cítila nádherne exoticky. S neuveriteľným nadšením rozprávala o svojej domovine, až mi po tele behali zimomriavky.
„Katja, Afrika je nádherná krajina. Sľúb mi, že ma raz prídeš navštíviť! Bývame neďaleko Durbanu. Za rodičovským domom máme veľkú záhradu a priamo za ňou je divočina. Tam by sa ti určite páčilo!“
Alide som prezradila hneď na začiatku, ako som v detstve fandila hrdinom seriálu Daktari a hltala príbehy manželov Adamsonovcov, a tak som nad knihou o levici Elze tajne kula plány o práci dobrovoľníčky v parku Serengeti. I preto pokračovala časťou so správnym safari nádychom.
„Akonáhle sa začína zvečerievať, počuť z diaľky rev levov. Ak sa ti pošťastí, raz za čas ich uvidíš prebehnúť aj poza náš pozemok.“
„Keď ich tam uvidím, použijem čary voodoo a oni sa nás ani len nedotknú. Budú krotké a prítulné ako malé mačičky,“ zmeneným hlasom som sa snažila navodiť tajomnú atmosféru čiernej mágie.
„Och, Katja... s voodoo čarodejníkmi si nič nezačínaj. Ja mám pred nimi obrovský rešpekt a neodvážim sa na nich ani len v zlom pomyslieť!“ odpovedala a tvárila sa pritom smrteľne vážne. Takú som ju zažila iba zriedkakedy. Viac sme túto tému nerozvíjali. Škoda, preveliká škoda.
„Ak raz prídeš ku nám, choď určite cez Kapské mesto. Pohľad z lietadla je fascinujúci. Všade naokolo sa rozprestiera nekonečné more. Z neho sa zrazu vynoria obrovitánske, majestátne vrchy a rovno pod nimi je učupené nádherné mesto so všetkými národnosťami sveta.“
„Krásne sa to počúva...a veríš, že som sa zo začiatku obávala, či ti budem vôbec rozumieť? V angličtine nie som zatiaľ natoľko zdatná a tá zo školských lavíc nestála za veľa. Ale u teba som, popravde, akosi nepostrehla typický anglický prízvuk, ktorý poznám a ktorý ma stavia do pozoru s nastraženými ušami,“ priznala som na rovinu.
„Som rada, že mi rozumieš,“ zasmiala sa Alida nad úprimnou spoveďou a pokračovala s miernou iróniou. „My naozaj nepreháňame ako Američania. Snáď je to i tým, že druhým najrozšírenejším úradným jazykom JAR je afrikaans. V podstate sa jedná o kolonizátorskú holandčinu. Ovládam ju i ja. Ona nám zbrúsila jazyky, takže i angličtina z našich úst potom vyznieva inakšie... Podľa teba zrozumiteľnejšie.“
Neostávalo mi nič iné, iba s ňou súhlasiť. Zatiaľ sa mi nepodarilo Alidu navštíviť, ale keď beží v televízii nejaký dokument o Kapskom Meste, pri pohľade na vrchy za ním si vždy spomeniem, ako som ju tisíckrát dookola prosila, aby mi o ňom prezradila znovu a zas čokoľvek zaujímavé. Aj za cenu toho, že sa, nebodaj, bude opakovať. Lebo opakovanie je... predsa matka múdrosti!!!
Alida, ako väčšina z nás, v Nemecku hladovala. Netvrdím, že by nám nedávali jesť, ale každá z au-pairiek, zvyknutá z domu na niečo iné, občas i diametrálne odlišné, či už chuťovo, množstvom alebo nezvyklými kombináciami, prekonávala náhlu zmenu stravovania väčšinou za pomoci zákerných krajcov chleba. A práve ten nemecký sa medzi odborníkmi teší skvelej povesti. Ja som chodila pravidelne behávať, takže u mňa sa následky nejako zvlášť neprejavili. Tie, čo nešportovali, plakali nad suvenírom v podobe nabraných kíl. K nim patrila i Alida. Tých desať európskych navyše ju nielen zaguľatilo, ale pozmenilo trochu črty jej tváre v porovnaní s niekdajšími modelkovskými na fotkách z Afriky. Z dobrej nálady jej to našťastie neubralo. Aspoň dovtedy nie.
Ešte počas návštevy sme sa dohodli na ďalšom stretnutí v novom roku, len čo sa vrátim zo Slovenska.