Prsteň (9.)

(Kto vraví, že v šiki-miki obchodoch sa nedá objaviť nič zaujímavé, dopúšťa sa veľkej chyby. Ak si nahovárame alebo necháme nahovoriť nepravdy, sami sa ochudobňujeme o možné prekvapenia. Aspoň mňa život naučil, že motyky strieľajú pravidelne, preto mám neustále oči na stopkách. A to sa netýka iba obchodov.)

Nechápavo som na ňu hľadela, a tak mi hneď vysvetlila aj význam neznámeho slova. „Šiki-miki (Schickimicki) sú, inak povedané, všetci tí nafúkaní horenosi, ktorí sa radi vždy a všade snažia zviditeľniť dizajnovým oblečením, bezchybným mejkapom a účesom, vyblýskanými značkami najnovších modelov áut, múdrymi rečami, kde všade boli, čo všetko videli a čo všetko vedia... Preto nevynechajú žiadnu párty v Mníchove a okolí.“

(Označenie pochádza z kombinácie talianskeho sciccheria – elegancia a židovského schickern – opiť sa. Podľa kamarátky Wikipédie. Niečo na spôsob Chrobáka Truhlíka.)

Napriek spomínanej skutočnosti som nepociťovala žiadnu nadradenosť či povýšenosť alebo hocčo podobné v jednaní mojej novej rodiny. Domnievam sa, že to bolo hlavne vďaka Laure, ktorá sa snažila nevytŕčať príliš z davu a žiť s manželom a deťmi normálny život priemerného človeka. Síce s mnohými výhodami, ku ktorým patrila aj Tante Clara, au-pair a luxusné dovolenky, ale inak navonok úplne nenápadne, hoci predpokladám, že by sa svojich získaných privilégií dobrovoľne nevzdala. Keď si spätne spomínam na ich nevýrazný dom v radovej zástavbe a na domy, ktoré som o čosi neskôr nielen zahliadla, ale naskytla sa mi aj príležitosť prekročiť ich prah a obzrieť si ich zvnútra, tak si dovolím s istotou tvrdiť, že náhodnému okoloidúcemu by ani vo sne nenapadlo, že v tom ich býva niekto z horných desaťtisíc.

„Samozrejme, aj my prežívame strach, či nám nejaký blázon raz neunesie deti kvôli miliónovému výkupnému, ale i napriek tomu si prajeme, aby chodili do normálnej škôlky a školy, aby zažili to, čo ich rovesníci. Preto radšej nezverejňujeme na schránke alebo na dverách naše meno, nech zbytočne neprovokuje okoloidúcich. A v žiadnom prípade si neželám, aby Tim s Miou vyrastali kdesi na internáte bez nás, rodičov,“ vysvetľovala Laura.

S deťmi sme tvorili od prvého dňa zohratý tím. Chlapca som si získala okamžite a čo odobril veľký brat, s tým sa uspokojila i mladšia sestra. I keď bola často tvrdohlavá, čoskoro som odhalila, aká taktika na ňu zaberá. Moje spontánne reakcie ich oboch zastihli pravidelne nepripravených. Deti vo všeobecnosti vďačne odpustia prísnosť, ak zistia, že ju vhodne kombinujete s bláznovstvami, kde sa idú popukať od smiechu a predovšetkým – čo je pre nich veľmi dôležité – dodržíte dané slovo, ste spravodliví a nikoho neuprednostňujete. Navyše som im dvom dala jasne najavo, že sa v zásadných otázkach nedám zatiahnuť do „hry” podľa ich pravidiel. Na začiatku si iba ako každý, zdravo sa vyvíjajúci jedinec testovali hranice a rovnako rýchlo zistili, že u mňa sú pevne stanovené, a tak naše spoločné fungovanie v konečnom dôsledku nevykazovalo žiadne väčšie problémy. Povedala by som, že bolo veľmi harmonické a ja som zbožňovala svojich malých zverencov.

Živo si spomínam na scénku, keď sa Mia pre niečo urazila, sadla si na schody pred bratovu izbu, rukami si podoprela tváričku, demonštratívne vyhrnula spodnú peru a tvárila sa, že nás ignoruje. Práve som jej chcela čosi povedať, ale zacítila som, ako ma Tim nečakane chytil za ruku a milým gestom, doplneným vážnosťou v hlase, zahlásil: „Katja, nechaj to na mňa, ja to vybavím!“

„Mia, pozri, ak spravíš, čo navrhla Katja, dostaneš odo mňa keksíky, ktoré mi minule darovala Oma.“

Prekvapene a pobavene som sledovala situáciu, pretože Tim sa nerád delil. Hlavne čo sa sladkostí týkalo. Vtom sa sám zarazil nad vyslovenou vetou a bleskovo poopravil jej obsah.

„Nie, pomýlil som sa. Dostaneš odo mňa polovicu keksíkov, súhlasíš? Polovica je tiež veľa,“ a správnym zvýšením hlasu sa snažil podčiarknuť svoju veľkorysosť.

Na začiatku nášho spolunažívania som snáď dennodenne z úst jeho sestry počúvala jednu a tú istú vetu: „Mám strach.“

Nechápala som, prečo ju neustále a bezdôvodne hovorí, dokonca som sa obávala, či si rodina nebude myslieť, že jej spôsobujem nejakú traumu, keď sme poobede sami s deťmi, ale keď som ju cez ktorýsi víkend pristihla, ako sedí s otcom v kuchyni a „má strach”, upokojila som sa. Pravdepodobne si každý z nás v detstve obľúbi nejakú divne znejúcu frázu a omieľa ju do omrzenia. Alebo kým mu ju dospelí nezakážu.

Medzi ďalšie Miine obľúbené činnosti patrilo cmúľanie palca. Ako náhrada za cumlík.

„Ona ho od narodenia odmietala a pri únave či v ťažkých chvíľach sa ukľudňovala po svojom,“ potvrdila mi Laura.

„Aspoň ste ušetrili.“

„No ak si tým vykriví zuby, tak to trojnásobne splatíme na strojčekoch,“ nesúhlasila s mojim argumentom mama. „Už by sa to mohla konečne odnaučiť! Cumlík dieťaťu schováš, ale vlastný prst?“

„Natrieš niečim štipľavým...?“ zažmurkala som na ňu nevinne.

Laura správne pochopila poznámku ako drobný žart.

Mia nevedela ani poriadne chodiť. Ona totižto celý čas iba behala. Len čo sa jej nohy dotkli zeme, bežali, bežali a bežali. S vetrom o preteky a takmer bez prestávky. Aj celý deň. Tim sa v pohybovej zdatnosti skôr podal na otca. V porovnaní so svojou sestrou pôsobil menej ohybne, ba až ťarbavo, hoci bol štíhly ako prútik. Stavbu tela zdedil po rodičoch.

V istom období sa pri každej návšteve ihriska márne snažil naučiť húpať. Bol veľmi sklamaný, že jeho kamaráti to sami hravo zvládajú a on stále nič. Pri sledovaní jeho nekoordinovaných pohybov mi skrsla v hlave spásonosná myšlienka.

„Tim, poď sem. Niečo spolu vyskúšame.“

„Čo chceš robiť?“ pozeral na mňa s otáznikmi v očiach.

„Poď ku mne a dozvieš sa. Pozri, ja si sadnem na hojdačku a ty si sadneš na mňa. Budeš sa držať reťazí a ja nás rozhojdám. A ty iba sleduj, čo robím a opakuj pohyby po mne.“

Posadila som si ho na kolená a hodina športovej výchovy začala.

„Nahni sa dozadu… a nohy dopredu… a teraz hruď dopredu a zároveň nohy dozadu… a daj tomu švung… a znovu… dozadu… dopredu… nezabudni na nohy! Rob to presne ako ja. Úplne sa o mňa opri, aby si cítil, kam smerujem,” ozývalo sa z ihriska medzi spoločnými výbuchmi smiechu.

„Katja, ja už asi tuším ako a teraz to vyskúšam sám!“

Rýchlo si presadol na prázdnu hojdačku vedľa a za niekoľko sekúnd z plného hrdla dával celému okoliu na známosť: „Ja už to vieeeem! Už sa viem húpať. Hurááá!“

Za Timovou ťarbavosťou sa zasa skrýval neskutočný cit pre malé deti. Zbožňoval bábätka a batoľatá, venoval sa im až s neuveriteľnou trpezlivosťou. Do každého kočíka okamžite strkal svoju strapatú hlávku a džavotajúcemu osadenstvu v plienkach ponúkal zábavný program, primeraný veku divákov. Žiaden iný rovesník z okolia sa mu v úlohe animátora nevyrovnal.

 

O niekoľko dní po návrate zo Slovenska mi ktosi hromovo o jedenástej v noci zabúchal na dvere suterénnej izby. V ten večer som sa cítila dosť unavene. Laura sa opäť prihlásila na nejaký dvojdňový seminár mimo Mníchova, takže deti s kompletnou večernou hygienou a ukladaním do postieľok pripadli na starosť mne. O hodinu neskôr som vypla svetlo a sama zaľahla do mäkučkých perín.

„Katja, okamžite vstaň!“

Nahnevaný hlas pokračoval v preslove s nezmenenou intenzitou, a tak som sa prekvapene posadila na posteli a pomaly si uvedomovala, že sa mi to asi naozaj nesníva. Začala som vnímať jednotlivé vety a identifikovala aj ich pôvodcu.

„Zabudla si dať Mii na noc plienky! Celá posteľ je mokrá, okamžite to poď dať do poriadku!!!“

Rýchlo som na seba prehodila župan, pootvorila dvere a naďalej zmätene pozerala do Philipovej tváre, pričom som už zreteľne rozpoznala aj hromy-blesky v jeho očiach.

„Nedala som jej plienku?“ spýtala som sa pochybovačne a v pamäti premietala posledné minúty s deťmi. „Dobre, hneď som u nej.“

O niekoľko sekúnd som sa so sklopenými ušami vytackala o tri poschodia vyššie, aby som tú pohromu odstránila. Hore ma neprivítalo hromženie, ako som pôvodne očakávala, ale od ucha k uchu vysmiaty Philip. Prvotný šok úspešne spracoval a pravdepodobne ho mrzelo, ako na mňa gánil v suteréne, čo som odvodila z jeho nasledujúcej reakcie. Zaskočil ma návrhom, akoby sa ani nechumelilo a my sme práve sedeli za kuchynským stolom po výdatnom, nedeľňajšom obede: „Katja, zajtra je sviatok a my sme si naplánovali výlet k jednému z bavorských jazier. Nechceš ísť s nami? Je tam veľmi pekne.“

„A-áno, rada sa pridám,“ vykoktala som prekvapene a spolu s Philipom sme upratali izbu, teda mokré veci porozhadzované po zemi. Miu prezliekol dokonca už predtým a sám.

Zo spomínaného výletu dnes ani pri najlepšej vôli neposkladám názov jazera, či jeho približnú polohu. Bo v okolí Mníchova ich je na tisíce. Iba kdesi hmlisto v podvedomí sa mi vynára obraz malej drevenej chalúpky na brehu, kam sme sa vybrali občerstviť po prechádzke na mrazivom vzduchu. Tentokrát som ochutnala pravú bavorskú jablkovú štrúdľu. Utkvela mi v pamäti, lebo mi ju priniesli ponorenú do vanilkovej omáčky. Osobne nevyhľadávam nič vanilkové v stave tekutom či pudingovom (ako dieťa som neznášala dukátové buchtičky), ale to som zatiaľ nepoznala miestne zvyky. Táto nešťastne mazľavá dvojkombinácia je v Bavorsku bežná. A ak mám byť úprimná, tak i chuťovo pokrivkávala za preslávenou štrúdľou mojej babičky. Tej, ktorá ma práve zhora sledovala nebeským ďalekohľadom a nechápavo krútila hlavou, kade to tá jej vnučka behá po svete!

Krátko nato sme s Laurou maľovali kuchyňu. Iniciatíva vyšla z jej strany.

„Tuším by potrebovala vybieliť,“ skonštatovala pri zbežnej kontrole rohov miestnosti a silno dúfajúc v kladnú odpoveď, nasmerovala ku mne ľahko dešifrovateľnú prosbu. „Máš chuť umelecky sa realizovať? Tento týždeň ti potom, samozrejme, odpadne zvyčajné upratovanie, ak sa ku mne pridáš.“

Uvítala som každú zmenu a návrh na prácu vo dvojici znamenal, že sa nemusím pasovať sama s ťažkým vysávačom a navyše získam aspoň na jeden pracovný deň „kolegyňu“ a partnera na veselé trkotanie. Naďalej som považovala historky od Laury a ostatných obyvateľov blízkeho či vzdialenejšieho okolia za skvelý zdroj zaujímavých príbehov a nespočetných informácií pre nadšeného poslucháča – zberateľa, akým som ja. A trvá to dodnes. (Nestihnem si síce vypočuť každého jedného z viac ako šiestich miliárd pozemšťanov, ale uspokojím sa i s tretinou...).

V sobotu sme spoločne najprv povynášali nepotrebné predmety z kuchyne, aby nám zbytočne neprekážali v činnosti. Dôkladne sme oblepili novinovým papierom a svetlými lepiacimi páskami linku, dverové i okenné rámy a na uvoľnené miesta poznášali všetky nevyhnutné pomôcky. S deťmi som nám na ochranu dlhých vlasov vyrobila kvalitné, dizajnové šiki-miki čapice z posledných svetových správ a náš kreatívny tím nastúpil dokonale vyzbrojený do šichty, s krycím názvom Picasso.

„Ešte som ti nerozprávala, čo sme zvykli vystrájať, keď som chodila na strednú, že?“ spýtala sa ma Laura, pričom pomaly ponorila maliarsky štetec do vedra s farbou. „Našou obľúbenou zábavkou bolo telefonovanie z búdky na neznáme čísla. Najprv sme si na papier poznačili jedno ľubovoľné a potom sme ho asi trikrát vytočili v rôznych intervaloch. Zakaždým sa niekto iný z nás opýtal, či je doma Heike a či jej môže nechať odkaz. Vieš si predstaviť, ako pri treťom prezvonení domáci penili a nadávali na bláznivých študákov. No a asi dve hodiny po poslednom hovore vytočilo dotyčných naposledy jedno z dievčat a zahlásilo – Dobrý deň, tu je Heike. Máte pre mňa nejaké odkazy?“

Len čo sme dokončili bojovú úlohu biela kuchyňa, rozhodla som sa zavolať ďalšej osobe, ktorá stála v mojom ´to do´ zozname na nasledujúcom mieste. Hneď prvý pokus sa vydaril a na opačnej strane spojenia sa ohlásila práve ona. Predstavila som sa a bez okolkov prešla rovno k veci. „Alida, môžem ťa dnes večer navštíviť? Prinesiem so sebou aj malé prekvapenie...“

„Katja, už si späť? To je výborné. Určite príď, som doma,“ ozval sa naradostený hlas. „A okolo siedmej budem konečne voľná.“

V dohodnutú hodinu som sa odviezla autobusom o niekoľko ulíc ďalej a netrpezlivo zazvonila pri dverách bungalovu. Z nášho srdečného zvítania by isto nik nezistil, že sme sa predtým stretli iba jediný raz v živote. Z obývačky vystrčili na chvíľu hlavy aj domáci, zapriali sme si navzájom šťastný nový rok, prehodili niekoľko zdvorilých fráz a pobrali sa zasa každý po svojom.

„Koláč s kávou čakajú pripravené na stole a okrem toho sú u mňa na návšteve dvaja známi. Dostavili sa iba pred chvíľou a bez ohlásenia, takže dúfam, že ti ich prítomnosť nebude prekážať,“ informovala ma Alida ešte počas zostupu do suterénu.

Tak toto ma u jej rodiny naozaj neskutočne fascinovalo. U Alidy sa dvere prakticky nezatvárali. Návštevy si doslovne podávali kľučku z rúk do rúk a oni to tolerovali bez jediného slova. Jednoducho im neprekážalo, že spolu s Alidou prechádzalo ich bydliskom odrazu ďalších (aspoň) päťdesiat neznámych ľudí (ktorí sa čisto teoreticky pri zachovaní istej frekvencie predsa len neskôr stali známymi). Nechodili k nim síce každý deň a všetkých päťdesiat osôb naraz, ale častejšie než často.

Sotva sme vstúpili do jej izby, zodvihli sa z gauča ako na povel dvaja exoticky vyzerajúci junáci. Bez akéhokoľvek našepkávania som na prvý pohľad správne odhadla, že sú rozdielnych a hlavne neeurópskych národností. V takom prípade sa mi potom ťažko určuje skutočný vek. Boli približne rovnako vysokí, presnejšie povedané nízki, a obaja mali vlasy a oči čierne ako žúžoľ.

„Hej mládenci, zvítajte sa s Katjou a správajte sa k nej slušne!“ spustila Alida okamžite svoj typický, teatrálny výstup a doplnila ho aj spŕškou nákazlivého smiechu.

„Honey, ten krásavec napravo je Sina z Iraku a ten naľavo Justy z Kolumbie. Premohol ich smútok za mnou, dlho ma nevideli. No čo som mala robiť? Ani ty by si ich predsa nenechala stáť v treskúcej zime pred domom.“ A znovu nasledoval smiech.

Sinu, lepšie povedané jeho pôvod, som odhadla takmer presne. Dodnes cítim na sebe pohľad toho štíhleho, prísne vyzerajúceho mladíka s jemnou briadkou, ktorý si ma odmerane premeriaval a jeho reakcie by som označila za mierne arogantné. Jeho rodičia emigrovali do Nemecka pred mnohými rokmi a on si svoju domovinu pamätal iba veľmi matne. Školy vychodil v Mníchove, a tak rozprával celkom slušne po nemecky, s nepatrným prízvukom. Justy bol Sinov spolužiak z triedy. Jeho nemčina bola perfektná. Bacuľatú tvár, z ktorej na mňa hľadeli šibalské a zároveň dobrácke oči, som úplne nesprávne v prvej chvíli geograficky priradila niekam do Ázie. Obom ťahalo na osemnásť a že sa zoznámili s Alidou, pripisujem predovšetkým jej nadpriemernej zhovorčivosti a schopnosti spoznať kdekoľvek, kedykoľvek a kohokoľvek. Črta, ktorá pravdepodobne charakterizuje väčšinu obyvateľov afrického kontinentu. Som si istá, že Alida by do debaty vtiahla aj kamennú sochu na námestí.

„Tiež si prišiel s rodičmi do Nemecka?“ spovedala som so záujmom Justyho.

„Nie, moji rodičia sú odtiaľto. Teda moji adoptívni rodičia. Obaja sú Nemci a z Kolumbie ma adoptovali, keď som dovŕšil tri mesiace.“

„Aha,“ odvetila som zarazene, pretože som nevedela, či som omylom nenarazila na háklivú tému, a či je v nej povolené bádať.

„Takže vlastnú rodinu nepoznáš,“ snažila som sa ju radšej správnou intonáciou taktne a rýchlo ukončiť, ale Justy ďalej otvorene pokračoval v poskytovaní informácií o svojom súkromí a pôvode a netváril sa, že by mu spovedanie hocako prekážalo.

„Nie, mýliš sa. Poznám svoju mamu a súrodencov. Žijú vo veľmi chudobných pomeroch, a keďže moja biologická matka nezarábala dosť peňazí na výchovu a živobytie pre nás všetkých, ponúkla ma po narodení k adopcii. Rodičia si priali, aby som s ňou zostal v kontakte, a tak k nim pravidelne každé dva roky chodíme na návštevu.“

Okrem iného som sa dozvedela, že Justy má v nemeckej famílii nevlastného brata, o päť rokov staršieho než on a bývajú v bytovke o jednu ulicu ďalej. Pôsobil na mňa dojmom bezstarostného mladíka a na rozdiel od Sinu sa takmer ustavične chichúňal.

„Alida, aby som nezabudla... Tu je sľúbené prekvapenie pre teba, niečo na pamiatku zo Slovenska,“ vytiahla som z tašky slamienku a háčkované papuče z dielne mojej mamy. Nie také obyčajné, čo sa natiahnu na chodidlá a prispôsobia im svoj tvar, ale vystužené vložkou do topánok a perfektne vyformované, s mašličkou navrch.

„To naozaj robila tvoja mama?" s neskrývaným obdivom si ich prezerala. „Tak toto ja na nohy neobujem! Škoda by bolo zničiť takú krásu. Hádaj, čo ja spravím! Zoberiem ich domov do Afriky a vyložím do vitríny v obývačke! A nabudúce ju zavoláme spoločne, aby som sa jej osobne poďakovala!"

A čo si zaumienila, to i vykonala. (Ale i ja som si občas zvykla podebatovať s jej mamou po telefóne. Podobné osudy spájajú.)

Ešte riadnu chvíľu chválila dokonalú prácu šikovných, slovenských rúk, keď jej zrazu čosi napadlo. „Katja, ale ja pre teba nemám nič!“

„A prečo by si mala niečo mať? Ja som predsa cestovala na otočku do Bratislavy, a tak som ti priniesla drobnú pozornosť. Nič menej a nič viac.“

„Ale to je priam umelecké dielo a určite dlho trvalo, než ich vyhotovila.“

„Alida,“ prerušila som ju, „mamina ich robí ako na bežiacom páse, lebo je o ne veľký záujem. Za tie roky a pri tom množstve získala výbornú prax, a preto som dúfala, že sa budú páčiť i tebe.“

„Honey, sú nádherné, ale ty si musíš tiež odo mňa niečo zobrať na pamiatku.“

„Prosím ťa, už sa tým netráp, nič nehľadaj a sadni si zasa ku nám!“ zavelila som dosť rázne, ale asi to nestačilo. Alida sa obzerala po miestnosti a tuho uvažovala, čo by mi tak... Zrazu sa otočila ku mne a z prsta niečo víťazoslávne sťahovala.

„Tento prsteň si vezmeš!“ zahlásila rovnako rázne a hneď mi ho nastokla na prst.

„Preboha!“ zvolala som zhrozene. „Ja som ti priniesla iba slamienku a papuče a nepripravím ťa kvôli nim o zlatý prsteň!“

„Katja, ja ťa napriek tomu prosím, aby si ho prijala ako pamiatku odo mňa.“

Slová a ďalšie námietky sa zdali byť v tom momente zbytočné, a tak som ju radšej iba tuho objala.

 

V nasledujúcich týždňoch sme sa stretávali pravidelne, takmer každý deň. Podľa toho, ako nám to dovoľovali povinnosti au-pairiek. Ak sa inak nedalo, naplánovali sme si aspoň spoločnú poobedňajšiu prechádzku s deťmi. Alida ma najbližšie zoznámila s Angličankou Claudiou. Chodila s ňou na kurzy nemčiny. Informáciu som si nalistovala v denníku, ktorý som skôr nepravidelne, a asi iba prvých päť mesiacov zapĺňala zážitkami z cudziny, nech mám v budúcnosti do zásoby minimálne za sto strán dobrodružstiev pre vnúčatá. Od istého momentu sa však s nimi pretrhlo vrece, a ja, neznalá stenografie, som si povedala, že sa asi budem musieť spoľahnúť na svoju sloniu pamäť a čas, stratený zapisovaním, si zadelím inak, rozumnejšie. Claudia nás vzala do jedného z mnohých Irish pubov v centre mesta. Bola to moja úplne prvá návšteva írskej krčmy, ale v tom období ma nijako nenadchla atmosféra v nej. Asi sme do nej nezavítali v správnom čase. Až o pár rokov neskôr a s úplne inou partiou som odhalila čaro nedeľňajších karaoke večerov v originálnom interiéri jednej z nich v priamom centre Schwabingu.

S Alidou sme zvykli zájsť aj do pizzerie, vyskúšali sme exotiku v etiópskej reštaurácii, ale najčastejšie sme i tak skončili pri káve a koláčiku – raz u nej, inokedy zasa u mňa.

Jedného chladného, januárového večera zaklopala Alida nečakane na okno v suteréne. Dohovorený signál som dokonale ovládala. V ktorúkoľvek dennú či nočnú hodinu. No teraz ma prekvapil, lebo pôvodne si naplánovala niečo iné. Z tichého klopkania mi bolo jasné, že predsa len pozmenila svoj prvotný zámer a pobrala sa radšej ku mne. Laura nás zbadala na schodoch, keď sme potichu schádzali do suterénu. Už ju dobre poznala, a tak sme sa chvíľu rozprávali a vtipkovali na chodbe v trojici.

Asi o desať minút neskôr sme pohodlne sedeli dole v izbe, keď zrazu opäť ktosi jemne zaťukal. Z okna sa tentokrát pozmenený signál presunul na dvere. Bola to Laura a v ruke držala fľašu vína a dva poháre na stopke.

„Dievčence, predpokladám, že malá pozornosť z Philipových bohatých zásob vám neuškodí a jemu chýbať nebude.“

„Ďakujeme,“ zvolali sme prekvapene a takmer na sekundu súčasne.

„A si si istá, že si nevedie žiadne záznamy?“ dodala som veselo.

„Hmm ... dúfam... a keby áno, tak ho presvedčíme, že sa pomýlil!“ zasmiala sa a my s ňou.

„Nechceš si pripiť s nami?“ spýtala som sa našej sponzorky, keď postavila fľašu na stôl.

„Ach nie, pokecajte si samé. Ja som dnes akosi grogy. Idem si radšej ľahnúť, aby som vám tu náhodou nezaspala. Ale vy sa nenechajte rušiť. A nech vám padne na úžitok. Dobrú noc.“

Prvý pohár zmohol i Alidu. Netrvalo dlho, položila si hlavu na vankúš a o päť sekúnd sa premiestnila do ríše snov. Hľadela som na ňu a zvažovala, čo ďalej. V matematike sa inak zahanbiť nedám, ale v konkrétnom príklade mi nevychádzala utešujúca rovnica. Skôr hrôzostrašná nerovnica... Zrátala som si, že buď je v miestnosti o posteľ menej alebo o osobu naviac!

„Alida ...Honey...spíš?“ oslovila som ju potichu, ale v jej pohári snáď boli primiešané prášky na spanie. Nepohlo ňou ani tretie zopakovanie otázky, ani zvýšenie hlasu. Príroda mi (na šťastie pre ňu) nadelila dobroprajné srdce, ale (na nešťastie pre mňa) neposlušné kríže. Tá noc bola tvrdá - na provizóriu z troch stoličiek (pretože spať na zemi by v preklade znamenalo spať na kocke ľadu a nápad rozložiť sedačku v tme v Timovej izbe, kde sa na koberci povaľovalo na milión drobných legodielikov, som vzdala hneď v počiatkoch – bo kým by som ich prácne pozbierala, aj by sa rozvidnelo). V nasledujúce ráno som sa cítila ako bosorka zo stredoveku. Dokonale dolámaná. A Alida sa so zahanbením tisíckrát dookola ospravedlňovala mojej stuhnutej telesnej schránke.

 

„Katja, istá známa zamestnáva au-pairku z Čiech a pýtala sa ma, či by si sa s ňou nechcela stretnúť,“ oznámila mi začiatkom nového roku Laura.

„A prečo nie? Dáš mi na ňu číslo?“

„Napísala som ti ho sem,“ podala mi kus papiera. „Ona už vlastne čaká na tvoj telefonát.“

A tak som spoznala Kateřinu. Patrila k rovnakej krvnej skupine ako ja. Smiech a dobrú náladu tiež rozdávala na počkanie. Bohužiaľ jej do konca pobytu zostávalo iba zopár posledných týždňov. Neskôr som ju zoznámila i s Ankou a niekoľkokrát sme spoločne strávili veselé, nedeľné popoludnia v centre Mníchova.

„Ty vole, ta moje domácí se jmenuje Yo. To když já slyším Yo, hned chci říct: Ne! Já se prostě vždycky leknu, že oni na mně mluví česky… A toho jejího chlapa bych nechtěla ani zadara. Von celý den nic nedělá… a říká tomu příprava na semináře. Pak někam na dva dny odjede a ženská je z něho na prášky. No a, holky, to moje bydlení, to je vám hrůza. Já jsem v jednom pokoji s děvčaty. Oni ho předělili takovou deskou a teď tomu říkají dva pokoje. Jenomže já za tím papírem slyším všechno! Byt mají jinak docela hezký, ale moc drahý. A Yo se pak pořád stěžuje, že nemá peníze! Nu ale na mé prachy ať mi nesahá!“

Od Kateřiny som sa v skratke naučila základné pravidlá nemeckého jazyka. Predovšetkým mi vysvetlila rozdiel medzi minulým a prítomným časom, medzi préteritom a perfektom, čo bolo na správne fungovanie v rodine dosť dôležité.

 

Po troch mesiacoch nemčiny „pre najmenších“ som sa konečne i ja dočkala a nahlásila na prvý, oficiálny kurz vo Volkshochschule. Jedného chladného rána som sa stala súčasťou dlhočizného radu, pred ktorým ma varovala aj Laura. Nepatrila som však k tým nadšencom, čo dobrovoľne strávili noc pred Gasteigom zakuklení v deke, aby nezamrzli a vystáli pritom dieru do asfaltu už deň vopred, teda pred oficiálnym otvorením letného semestra. Ja som došla na šiestu a bez reptania zaujala pozíciu na konci hadiaceho sa kolosu ľudských tiel. Zaradila som sa za nevysoké dievča približne v mojom veku.

„Hrôza, čo?” snažila som sa nadviazať kontakt rozhovorom v nemčine.

Čakali nás hrubým odhadom dve hodiny státia na mieste, ktoré sa pri trochu dobrej vôli dali vyplniť nejakou zaujímavou konverzáciou. Hneď pri prvej odpovedi som zbystrila pozornosť. Zdalo sa mi, že som zachytila známy prízvuk.

„Smiem sa ťa spýtať, odkiaľ pochádzaš?” pokračovala som naďalej po nemecky.

„Aus der Slowakei,” znela krátka odpoveď.

„Paráda, tak prejdime rovno do rodnej reči. Ja som Katarína a ty?“

„Zdenka. Z Banskej Bystrice.“

„Tiež au-pair, že?“

„Čo iné…,“ odpovedala s úškrnom Banskobystričanka.

„A na kedy hľadáš kurz?“

„Na poobedie. Doobeda sa starám o deti.“

„Škoda, ja môžem iba doobeda, deti zabávam poobede. A tuším sme sa o milimeter pohli. Chvalabohu. A kde bývaš?”

„V jednej dedinke na sever od Mníchova. S-bahnom to trvá asi dvadsaťpäť minút do centra.“

„Presne na protiľahlej strane. No, čo sa dá robiť, keď aj pracovné doby máme naopak. Predpokladám, že tvoj voľný deň bude v strede týždňa, keďže mne ho stanovili na nedeľu.“

„Väčšinou v sobotu,“ poopravila ma Zdenka.

Dostala som číslo 728, čo v preklade znamenalo prísť na zápis medzi deviatou a desiatou.

„Ak chceš, môžeme spolu zájsť na Marienplatz, trochu sa tam poprechádzame a za hodinku sa vrátime späť na zápis. Súhlasíš?“ navrhla som svojej krajanke.

„Čoby nie, ve dvou se to lépe táhne… Domov sa nám i tak neoplatí ísť a nič iné som si na dnes nenaplánovala, takže Marienplatz mi vyhovuje.“

Konečne sa i na mňa usmialo šťastie a bez problémov som získala miesto v jednom z kurzov, ktoré som si po dôkladnom zvážení zakrúžkovala. Zdenku som v tej trme-vrme nakoniec niekde stratila. Pri vchode na poschodí nás delili podľa čísiel k niektorému z viacerých prihlasovacích okienok. K takému, čo sa práve uvoľnilo. Pracovníčka za ním skontrolovala údaje na prihláške, naťukala číslo kurzu do počítača. Ak bolo miesto v ňom voľné, nahlásila záujemcu, ak nie, hľadala v nasledujúcom možnom. VHS nemčinu som začala navštevovať približne o mesiac. Vďaka slušnej zbierke fotografií v albume, ktorý som na rozdiel od denníka dopĺňala pravidelne, si i dnes spomínam na niektoré spolužiačky a spolužiakov. Japonky Saori a Yuko, Maďarky Dóra a Zsuzsa. Dve ďalšie z Južnej Ameriky. Spolužiak z Albánska, kuchár v akéjsi reštaurácii a podľa neklamných indícií dosť horúca hlava. Druhý náš moslim, starší zdvorilý pán, otec dvoch detí. V tom čase som sa však najviac priatelila s Brazílčankou Vitóriou. I ona pochádzala z rodiny, kde jeden z rodičov bol beloch a druhý černoch. Polovica súrodencov zdedila gény svetlé, polovica tmavé. Vitória patrila do druhej skupiny. Väčšinu ľudí fascinovali jej dlhé vlasy, čierne ako smola, s drobnými „kudrlinkami“ a štíhlulinká postava. Vitóriin tenký driek by určite hravo oblapili dve statné, chlapské ruky. Hovorila lámanou nemčinou so silným portugalským prízvukom a zo začiatku som sa musela pekelne sústrediť, aby som jednotlivé slová vo vetách dešifrovala a aspoň niečo z obsahu porozumela.

„Môj muž, Pedro, super kuchár a dobrá chlap. Svoja Vitória uvidieť v Brazília dovolenka a zobrať žena. Vitória potrebovať reč, prečo chodiť škola a učiť chcieť.“ Asi takto nejako komunikovala na začiatku. A vlastne i dlho potom. Slovnú zásobu si časom zlepšovala, silný prízvuk jej snáď zostal natrvalo. Pravdepodobne i preto, že u nich doma sa rozprávalo výlučne po portugalsky. Pedro sa tiež vo voľnom čase snažil zdokonaliť v rodnom jazyku svojej manželky.

Do kurzu nám po pár týždňoch pribudla aj istá Rimanka navyše. Ihneď ma zaujali jej výrazné okuliare, s plochým a širším, tmavým rámom. Až po stretnutí s ňou som si začala jasne uvedomovať, že nie všetky Talianky sú hlučné ako Sophia alebo rodené krásavice ako Ornella či Gina. Každopádne, jej muž získal šéfovskú stoličku v nejakej mníchovskej firme alebo talianskej pobočke a rodina sa prisťahovala za ním. Úlohou manželky bolo asi iba ticho (maximálne v taliančine) reprezentovať partnera a vlasť, pretože sa inak na ňu za celý dlhý kurz nič nenalepilo. Komunikácia s ňou prebiehala nasledovne: učiteľka nemčiny zadala úlohu, jedna španielsky hovoriaca spolužiačka alebo Vitória jej ju čiastočne pretlmočili v ich rodnej reči (fungovalo to, ako keď sa Poliak rozpráva so Slovákom). Talianka odpovedala pravidelne a neoblomne naspäť vo svojej materčine (hrdosť jej pravdepodobne nedovolovala pretlačiť cez pery ani obyčajné und) a tlmočníčky to zasa preložili do nemčiny pre učiteľku. U mňa by jej také čosi neprešlo. Buď sa chce reč naučiť a bude sa snažiť hovoriť alebo... Arrivederci! Nie, nevyhodila by som ju priamo, len by som ju vlastnými metódami doviedla na správnu cestu.

Pravdivo však priznávam, i ona potvrdila všeobecne známu skutočnosť, že Talianky väčšinou poznať už na pohľad vďaka excelentnej elegancii.

„Sabine, vy ste si vlastne vybrali veľmi zaujímavé povolanie,“ doberali sme si raz cez prestávku lektorku. „Spoznávate rôzne národy, ich zvyklosti, stretávate sa s ľuďmi z celého sveta a dokonca sa vrámci hodiny naučíte i cudzí jazyk.“

„V podstate som spokojná s tým, čo robím. Ale nie vždy je to také jednoduché a zábavné. Hlavne keď sa v kurze objavia predstavitelia istých národností, ktorí na povolenie k trvalému pobytu potrebujú úspešne ukončenú jazykovú skúšku. A tí idú potom aj ´cez mŕtvoly´. Raz som sa i ja ocitla v nepríjemnej situácii, keď sa mi žiak vyhrážal s nožom v ruke.“

(Podobné prípady sa občas odohrávajú i na iných miestach a pri tragických koncoch sa o nich dozvie i verejnosť.)

Vo VHS som absolvovala ešte ďalšie dva kurzy nemčiny, než som prešla inam. Nasledujúca učiteľka, pôvodom Polka, žila dlhé roky v Bavorsku. Podľa toho, čo nám o sebe prezradila, bola umeleckou maliarkou a kurzami si privyrábala na živobytie. Do tretice som narazila na miestneho rodáka, ktorý v mojich spomienkach figuruje úplne minimálne. Asi to bude dané tým, že príroda poskladala jeho DNA z nudných reťazcov. Aj to sa občas stáva...

Z dnešného pohľadu hodnotím VHS ako zaujímavú skúsenosť a pre au-pairky asi jedinú prijateľnú možnosť (z časového hľadiska) ako sa naučiť základy jazyka, spoznať nových ľudí a nové kultúry. Viacerí nesprávne tvrdili, že spomínané kurzy sú finančne výhodné. Nezisťovala som si, či tomu tak naozaj je, radšej som sa naďalej pridŕžala hesla: hlavne nenápadne! VHS bola dosť veľká na to, aby som sa v nej v tichosti stratila.

Na skutočne kvalitnú jazykovku som vďaka okolnostiam narazila až o trochu neskôr.

 

Na začiatku roka (nielen) v Nemecku vrcholia fašiangy, označované aj ako piate ročné obdobie. Za tie roky som sa naučila, čo to všetko obnáša, ako sa všade oslavuje, ako sa organizujú rôzne karnevalové zábavy – preslávené je nimi hlavne okolie Kolína – a že oficiálne končia približne v polovici februára, presnejšie v utorok po Ružovom pondelku a pred Popolcovou stredou. Neodmysliteľne k nim patria aj „Krapfen“ – šišky s náplňami a sladkou výzdobou od výmyslu sveta. Obyčajné druhy dostanete kúpiť po celý rok, tie fašiangové iba na jeho začiatku, teda v januári a februári. Osobne zbožňujem Cappuccino-Krapfen. Zohnať práve túto sortu býva ozajstným umením.

Karnevalové zábavy sa pre mňa stali okamžite najnovšou atrakciou – hneď ako som v jeden večer na zástavke autobusu stretla takmer dvojmetrového zajaca a a o čosi nižšie, ružové prasiatko. Sprevádzali ma takmer po celú dobu aj v U-bahne. Nenápadne som sledovala podarený pár, dumajúc, s čím mám práve do činenia. V meste som potom objavovala na každom kroku ďalšie masky. Dnes už je ich počet možno i päťnásobný. Kto chce zažiť aspoň trochu z fašiangovej atmosféry s prehľadom nádherných kostýmov (taktiež) od výmyslu sveta, tomu radím prísť do Mníchova na posledné utorňajšie oslavy s presláveným Tancom trhovníčok v strede mesta na Viktualienmarkte. Predtým je vhodné trénovať lakte. Kto chce zažiť výnimočný stav, musí cestovať o kus ďalej, do Kolína. Alebo Benátok.

A aby som nezabudla: ženská populácia každoročne netrpezlivo čaká na Altweiberfasching – je to posledný štvrtok pred koncom fašiangov a (iba) v ten deň platí nepísané pravidlo, že každému chlapovi, ktorý je prichytený s kravatou na krku, smie (musí) byť kravata odstrihnutá. Ak sa rozhodnete spomínaný zvyk otestovať, odporúčam vám, aby ste sa vopred informovali o kúpnej cene vami vyhliadnutého objektu a z reakcií majiteľa už zistíte, čo si môžete dovoliť a čo nie. Jeden súd kdesi v Nemecku už raz rozhodol v prospech poškodeného. V danom prípade sa totižto jednalo o nejaký veľmi drahý exemplár. Osobne som doteraz zažila iba odstrižky bez dohry na súde. Skončili zväčša vyvesené na firemných nástenkách... (Ak by ste však natrafili na politika, bez obáv strihajte – tí čisto teoreticky musia aspoň jednu kravatu obetovať, ak si chcú naďalej zachovať imidž, že sú tu pre svojich voličov.)