Čakáreň bola zaplnená iba spolovice. Ale dosť na to, aby v nej človek strávil pol dňa. Čas na podobných miestach plynie dvakrát pomalšie. Aj kvôli pocitu nemohúcnosti. Uvedomeniu si vlastnej zraniteľnosti. Neplánovanej konfrontácii s deprimujúcou vyhliadkou do prípadnej blízkej budúcnosti.
S istou pravidelnosťou totižto ošetrovatelia privážali a odvážali na mobilných, polohovateľných lehátkach stonajúcich pacientov zo skupiny 60/70+. Pri toľkom utrpení si človek rýchlo uvedomí, čo znamená byť či nebyť zdravý a (ne-)závislý na pomoci druhých.
Sadla som si do chodby medzi príjem a čakáreň. Tak, aby som rozumela hlasu z reproduktora, ktorý vyvolával nahlásených zranených, či už pred či po zákroku. Mierne zneistená som sledovala pomaly sa meniacu farbu môjho obväzu. Zo snehobielej prechádzala do sýtočervenej. Ako matematický doplnok farebnej zmeny v tvári. Najprv som sa pridŕžala slov sanitára, ktorými sa so mnou lúčil, keď odchádzal.
- Ak odpadnete, berú vásokamžite! - a naďalej zatínala zuby, aby sa cez ne nepredrali hlasné citoslovce bolesti. Ale bolesť bolo cítiť z každého kúta. Čas stratil význam a každý z prítomných si tajne želal, aby sa z reproduktora konečne ozvalo jedno jediné meno. To jeho.
Pravidlo priorít som teoreticky plne chápala a aj rešpektovala. Nepodarilo sa mi však odhaliť, ako funguje v skutočnosti. Aj preto som si radšej po istom čase nechala u fachmanov potvrdiť, že krvácanie je u mňa zatiaľ v prijateľnej norme.
Ukľudnená odpoveďou som sa vrátila nazad do čakárne.
Keď zaznelo moje meno, vyzdvihol ma ošetrovateľ o čosi starší odo mňa.Na hrudi mu visela laminovaná vizitka a na nej stálo meno Otto. Za automatickými dverami, ktoré sa inak otvárali pri každom mihnutí, ma nasmeroval do prvej miestnosti napravo. Priamo v nej sa naľavo nachádzali dve minikabínky. V prvej ležala žena, v druhej muž. Dva dlhé závesy im zabezpečovali aspoň trochu privátnej sféry. Z chodby ku nám doliehal ston ďalších pacientov na mobilných lehátkach.
Otto ma usadil do opačného rohu. Chrbtom ku oknu. Po mojej pravici sa nachádzali dvere do nasledujúcej miestnosti.
- Ako sa to stalo? - vyzvedal a pomaly mi rozmotával krvou premočený obväz.
- Pomôžem ti? - pridala sa sympatická ošetrovateľka Andrea.
- Pozri, tu hore je gáza zlepená. Navlhčíš ju trochu? - vďačne prijal jej ponuku a pritom pozorne počúval, čo vravím.
Nachádzala som sa asi v polovici príbehu, keď Otto bolestne vykrivil ústa. Práve sa úspešne prepracoval k obrazu môjho dokaličeného prostredníka. Jeho spontánna reakcia ma znepokojila. Veď vôbec nevyzeral na začiatočníka, ktorý by ju nedokázal udržať pod kontrolou. A možno sa iba spoliehal na skutočnosť, že pacienti v šoku sú nevšímaví.
- Kým príde pani doktorka, vydezinfikujem vám ranu. Mimochodom, kedy ste boli naposledy zaočkovaná proti tetanusu? - informoval sa preventívne.
- Veru dávno. Termín som si síce dohodla už cez posledné letné prázdniny, ale zo zdravotných dôvodov som ho musela niekoľkokrát preložiť. Ten úplne posledný je momentálne stanovený o dva týždne. Presnejšie cez jarné prázdniny.
- Máte dve možnosti na výber. Preočkovanie necháte na nás alebo zajtra zájdete ku vášmu domácemu lekárovi.
- S radosťou prijmem tú prvú. Ja už akosi na svoje plánované a neustále presúvané termíny neverím. Chcem to mať radšej hneď za sebou a ušetrím si i jednu dlhú cestu navyše.
Zrazu kolo nás ako víchor preletel nový kolega a mieril do dverí pri okne.
- Julian, stoj! - zakričala naň Andrea – kde je ten pacient so zlomenou nohou?
- Odviezol som ho do trojky – odvetil a cez poodchýlené dvere som zbadala, že v neveľkej miestnosti, kam práve vchádzal, sedia či stoja viaceré osoby v bielych a modrých plášťoch. Navzájom sa prekrikovali, radili, smiali a dve z nich niečo usilovne naťukávali do počítačov na stole. Tá preplnená miestnosť bola určená čisto personálu.
Keď sa Otto nanovo zahľadel na modrajúci prst, zbadal nasledujúci problém.
- Oh, oh. Prst vám puchne čím ďalej, tým viac. Ten prsteň musí z neho čo najskôr preč! Najprv sa ho pokúsim dať dolu sám. Alebo chcete vy? - pozrel na mňa spýtavo.
- Radšej akciu prenechám na vás. Ja sa naň nechcem a nedokážem pozerať – priznala som zdrvene.
- V poriadku. Prst najprv jemne namydlím, aby šlo sťahovanie ľahšie – informoval ma o nasledujúcom kroku a takmer vzápätí citlivo vtieral mydlovú penu všade tam, kde to situácia vyžadovala.
- Oh, oh – ozvalo sa mi po druhýkrát za chrbtom – prsteň, čo? Ak sa ti ho nepodarí odstrániť, musíme ho nechať rozrezať.
- Ale to je rodinný dar – zaprotestovala som a oči sa mi automaticky zaslzili pri smutnej predstave (a pod ťarchou udalostí).
- Lenže ak to nespravíme, odumrie vám prst – pohrozila mi vskutku pádnym dôvodom doktorka Schmidtová. Meno som si prečítala zo štítku na plášti, ale vzápätí ho znovu zabudla. Pamäť vypovedala poslušnosť.
- Ako sa to stalo? - zisťovala pre zmenu ona.
Keď som skončila, vyslovila pár slov útechy, adresovaných mne a následne sa obrátila ku Ottovi.
- Poslať na röntgen. Najprv potrebujem snímky, ale šitie ju neminie. Pravdepodobne na trojke. Priprav všetko potrebné.
Potom sa otočila naspäť ku mne.
- Ešte vypíšem papiere. S nimi sa vyberiete pred kabínku 2 a tam počkáte, než vás zavolajú dnu. Potom sa vrátite priamo sem.
Po krátkej inštruktáži zašla dokončiť formality do vedľajšej miestnosti.
Kým doktorka Schmidtová zadávala na počítači prvé údaje do sprievodnej správy, sedela som naďalej na stoličke ako zmoknutá sliepka. Sledovala som ruch okolo seba. Pripomínal mi obraz pulzujúcej vlakovej stanice ktoréhokoľvek veľkomesta. Každú chvíľu okolo mňa ktosi preletel. Sťa upachtený cestujúci, ktorý na poslednú minútu dobieha na rýchlik. Odvedľa sa navyše ozývala hlasná vrava, občas prerušená výbuchom smiechu. A potom sa kvôli čomusi rozčuľoval Julian.
Do všeobecného virvaru sa miešali výkriky pacientky z prvej kabínky. Nemali nič spoločné so staničným ruchom, v jej prípade sa za modrým závesom skrývalo skôr psychiatrické oddelenie.
- Tak ideme na to – vytrhol ma z myšlienok Otto a pokrútil pomaly prsteňom – zdá sa, že budeme mať šťastie. Skúste teraz vy, aby som vás zbytočne netrýznil.
Pokrútila som kúskom zlata a on sa pohol správnym smerom. Napriek úspechu som sa snažila hľadieť inam.
- Super! Zvyšok dokončím aj sám – prebral za mňa poslednú, najnáročnejšiu etapu cez krvácajúci necht a víťazoslávne mi podával neporušený, drahý kov.
Chcela som ho vopchať do vrecka nohavíc, no na poslednú chvíľu som si ho predsa len nastokla na voľný ukazovák ľavej ruky. Dúfajúc, že nepokúšam čerta.
Vzápätí mi Otto strčil do rúk prihlasovacie formuláre na röntgen a zopakoval slová doktorky Schmidtovej.
- Kabínka 2 je vonku na chodbe hneď vedľa príjmu. Len čo vám spravia snímku, vrátite sa sem ku mne.
Mladá, sympatická RTG-laborantka vystrčila hlavu spoza dverí, aby vyslovila moje meno. Nasledovala procedúra, akú som v základných bodoch spoznala i inde. Malý kumbálik na odloženie vecí. Opásanie ťažkým „rytierskym brnením“, chrániacim pred nežiadúcim žiarením. Naaranžovanie prsta do správnej polohy. Prvý pohľad zvrchu, druhý zboku. A nehýbať sa!
Keď mi naprávala prst do polohy dva, mierne som zajajkala.
- Och, prepáčte, spôsobila som vám bolesť? - vyslovila vetu, ktorú som i v nasledujúcich dňoch počúvala pravidelne. Už dávnejšie som upustila vysvetľovať mníchovským doktorom, že som odchovaná o čosi drsnejším správaním zo svojej domoviny, a tak podobné vety nie je potrebné dookola opakovať, keď viem, že mi neubližujú schválne.
Podľa dohody som sa po ukončení snímkovania pobrala nazad na stoličku ku Ottovi. Asi sa na chvíľu a v môj neprospech zmenila priorita pacientov, lebo zrazu o mňa nik nejavil záujem. Iba sestrička Andrea kmitala miestnosťou sem a tam. A spoza plachty sa naďalej ozývali divné výkriky neznámej, staršej ženy. Započúvala som sa do jej viac než hlasného prejavu, veď som i tak nemala čo iného na práci.
- Uchadi, uchadi, uchadi. Nepajdu, nepajdu, nepajdu. Ja nechaču, ja nechaču, ja nechaču. Eto ne charašo, necharašo, necharašo. Uchadi, uchadi, uchadi. Ja nechaču, ja nechaču, ja nechaču...
S rôznou a väčšinou stúpajúcou intenzitou opakovala tisíckrát dookola tie isté sekvencie. Občas niečo vynechala, občas niečo pridala. Našli sa i state, ktorým som nerozumela. A pravidelne v istých intervaloch prešla na jačanie jednoslabičného: voi, voi, voi, voi, voi, voi, voi.
Vždy sedem VOI po sebe a zasa späť na holé vety.Každú z nich trikrát dokola.
Počas jej neutíchajúcich prejavov som si spomenula na jedno leto v minulom storočí, keď som si ako študentka privyrábala opatrovaním seniorov. Vďaka nim som spoznala Jiřinku. Pochádzala z Prahy. Kedysi sa aktívne zapájala do cirkevného diania v bývalej ČSSR, a tak si ju úrady v spisoch poznačili ako nepriateľa systému. Pár rokov po prevrate v ´68 sa jej podarilo spolu s mužom utiecť na západ. Vo svojej domovine patrila ku tým „vyvoleným“, ktorým súdruhovia pravidelne hádzali polená pod nohy a znemožnili jej medziiným aj štúdium na vysokej škole. A tak ešte v ČSSR opatrovala seniorov. To smela.
Vo zvolenej profesii pokračovala neskôr i v Nemecku. Dodnes tvrdím, že naše zoznámenie naplánovali spoločne Šťastena s Náhodou. Keď v to leto potrebovala záskok na niekoľko týždňov, bo zasa raz plánovala navštíviť rodnú hrudu, obrátila sa s prosbou na mňa. Jej vtedajšia zverenkyňa vykrikovala podobne. Síce nezrozumiteľne, ale na druhej strane tisíckrát intenzívnejšie.
Jiřinka ma veľmi opatrne pripravovala na stretnutie s ňou. Akonáhle som sa ocitla na rohu križovatky, kde (striga) bývala, pochopila som prečo. Bolo horúce leto, okná všade otvorené dokorán a ja som zhrozene zaspätkovala a zvažovala, či naozaj nastúpim do prvej služby kdesi v strede ulice. Bez ochranných zátok do uší.
- Problémy u nej nastali po infarkte – vysvetľovala Jiřinka - v nemocnici ju, bohužiaľ, dali na izbu ku pacientke, ktorá v kuse kričala. V prípade starších ľudí sa niečo podobné tesne po infarkte neodporúča. Ak začnú jačať tiež, viac ich toho nezbavíš!
Po tejto krátkej spomienke som sa začala obávať o osud starčeka z vedľajšej kabínky, ktorý bol vystavený (nie z vlastnej vôle) zradným decibelom svojej chvíľkovej susedy.
A akoby mi niekto zo zamestnancov tajne čítal myšlienky. V istom okamihu jeden z nich otvoril dvere vedľajšej miestnosti a bezo slova podišiel ku kabínkam. Nazrel do každej z nich, presvedčil sa, že starček dýcha a zapol mu svetlo.
- Nech aspoň neleží v prítmi, chudák – zahlásil, len čo kolegov informoval, že šedivejúci mužík zatiaľ navonok úspešne a bez jediného muknutia odoláva nástrahám osudu.
V rovnakej chvíli nastupovala do služby zásobovacia a upratovacia čata, zložená – ako inak - z cudzincov rôznych národností. Prvý z nich ma milo pozdravil a potom ako na páse šikovne vyprázdňoval rad za radom smetné koše. Naučeným pohybom vytiahol plný sáčok, zviazal ho a trhnutím oddelil od nasledujúceho prázdneho. Prekvapene som sledovala, čo s ním stvára, ale on iba na okraji prstom vyvŕtal dieru, čím uvoľnil vzniknutú vzduchovú bublinu a plastika pozvoľne splynula so stenou koša. (Túto techniku určite zavediem i u mňa v družine.)
Bola som mu vďačná za jeho malé predstavenie, čo mi aspoň nachvíľu odviedlo pozornosť inam. Dve ďalšie kolegyne tlačili pred sebou vozík plný zdravotníckeho materiálu. Podľa ich rozhovoru prvá zaúčala druhú. Kontrolovali skrinky i police. Dopĺňali chýbajúce obväzy, leukoplasty, striekačky, podložky a iné nevyhnutné pomôcky.
- Nie je to na zbláznenie? Náročná služba a v nej podobné neutíchajúce a dookola sa opakujúce vykrikovanie – prihovorila som sa Andrei.
- Prosím? - nerozumela v prvom momente mojej poznámke. Keď sa jej v hlave rozložilo, čo som práve vyslovila, pobavene sazaškerila. Hlavou kývla ku kabínke a dodala: - Áale čoby, sú i oveľa horšie veci. Človek si zvykne na mnohé.
Rozhovor náhle prerušila pani doktorka, ku ktorej sa medzičasom dostali snímky dokaličeného prsta.
- Hmm, presne ako som predpokladala. Okrem pomliaždenín je zlomený najvrchnejší článok. S tým teraz nič nenarobíme. Zafixujeme ho predbežne do minidlahy a na domov dostanete silné tabletky proti bolesti. Venovať sa musíme vytrhnutému nechtu. Treba ho prišiť nazad a pevne dúfať, že sa uchytí. Nechceme predsa o neho prísť! Navyše pohľad na prst bez nechtu nie je pekný.
Tónom svojho hlasu sa ma snažila povzbudiť, dodať vieru, že všetko dobre dopadne, no napriek tomu sa mi po jej zhrňujúcej a zároveň zdrvujúcej správe práve zrútil svet.
- Presne o desať dní prídete na kontrolu – pokračovala ďalej - pôjdete opäť na röntgen. Uvidíme, ako sa rana hojí. Musím vás však upozorniť na dosť veľkú pravdepodobnosť, že vám budeme musieť napriek všetkému prst operovať.
Kdesi tu som sa v jej vysvetľovaní stratila a ona navyše hneď po zákroku pozmenila svoje pôvodné rozhodnutie. I preto neskôr došlo z mojej strany ku nesprávnej interpretácii jej slov.
- Keď sa uvoľní miesto, odvedie vás Otto na sálu. Trpíte alergiou na isté medikamenty?
- Zatiaľ neviem o ničom, ale ja tabletky takmer nejedávam. Ani tie od bolesti hlavy.
- V poriadku. Vpichneme vám lokálnu anestéziu a keď začne účinkovať, pustíme sa do toho.
Kebyže som pštros, strkám hlavu do piesku.
Doktorka Schmidtová sa pobrala doplniť poúrazovú správu o najnovšie poznatky a ďalšie postupy a ja som opäť osamela. Hlavou mi brázdilo kadečo.
Niekto zhora sa nachvíľu nado mnou zľutoval a zariadil, že som sa napriek nezávideniahodnej situácii musela začať smiať. A nielen ja. Nezávisle odo mňa sa zapojili i lekári a ošetrovatelia vo vedľajšej miestnosti. Niektorý z nich už psychicky nezvládol neutíchajúce výkriky z kabínky číslo jedna a na plné pľúca zúrivo spustil: voi, voi, voi, voi, voi, voi, voi!!!
V priestrannej sále číslo tri sa nachádzali v rade za sebou tri operačné stoly na menšie, akútne zákroky. O kus ďalej som neskôr zaregistrovala ešte jednu podobnú sálu. Stoly od seba v prípade potreby oddeľovali široké závesy. Zabezpečovali pacientom isté súkromie, ale nie úplne. Otto ma odviedol ku najvzdialenejšiemu z nich. Prostredný bol prázdny a na prvom ležala staršia muslimka. Všimla som si ju už v čakárni. Sedela vo vozíku, zahalená v čiernom habite a z času na čas si ťažko vzdychajúc vyložila opuchnutú ľavú nohu na stoličku. Jej syn sa snažil upozorniť lekárov na neznesiteľné muky svojej mamy, načo mu jeden z nich popravde odpovedal:
- Je nám ľúto, ale všetkých tu prítomných sužujú bolesti.
Syn s matkou sa zhovárali potichu, nuž sa mi nepodarilo odhadnúť ich pôvod. Zo skúsenosti však môžem vylúčiť národnosť tureckú.
- Ako ste sa rozhodli s protitetanovkou? Zabudol som … - priznal sa Otto.
- Vybrala som si ponuku dostať ju u vás.
- Ok, sú dve možnosti. Do ramena alebo sedacieho svalu. Počkajte, zatiahnem plachtu.
- Nepredpokladám, že sa mi teraz podarí vyzliecť pulóver – potiahla som bezmocne za rukáv.
- Nechajte tak, netrápte sa. Rozopnite si nohavice … ok, to stačí. Bude to trvať iba chvíľu... a hotovo!
- Máte zlaté ručičky. Veď som takmer nič necítila – pochválila som ho.
- Ďakujem. Tu je potvrdenie pre vášho lekára. Očkovanie vám platí na desať rokov. Teraz vás ponechám samú. Pani doktorka príde zachvíľu a podá vám anestéziu.
Odišiel a ja som sa roztriasla na celom tele. Zavrela som oči.
- Je vám zima? Donesiem vám prikrývku? - prihovoril sa mi neznámy hlas. Hľadela som do tváre sympatickej tmavovlásky a rozmýšľala, či patrí ku študentom, ktorí v ten deň podľa informačného letáku na chodbe stážovali na oddelení.To asi kvôli nim bol domáci personál jednorázovo označený visačkami.
- Ale kde, to iba psychika. Doľahli na mňa udalosti dnešného dňa.
- Chápem. Ak budete niečo potrebovať, kľudne ma oslovte. Pripravím zatiaľ injekciu. Bude to niečo podobné ako u zubára. Potom počkáme zo desať minút, než začne účinkovať.
Medzitým prisunula ku lehátku stolík, rozprestrela naň nepremokavú podložku a požiadala ma, aby som si do jej stredu položila ruku. Nasvietila ju prenikavým, silným svetlom operačnej lampy.
Ja som sa zasa snažila dôkladne predýchať svoju rozklepanú telesnú schránku. Trochu to pomohlo.
Krátko nato sa vo dverách zjavila doktorka Schmidtová. Pozorne si po druhýkrát prehliadla ranu, aby zvolila správny druh výšivky.
- Teda poriadnych divochov máte v tej škole, len čo je pravda! - skonštatovala - umŕtvovanie trochu zabolí, ale inak sa nedá.
Že podobné zubárovi!!!!! Že trochu!!!Buď nikdy neboli u zubára (alebo ja chodím k nesprávnemu) alebo – čo je pravdepodobnejšie – ich prsty doposiaľ podobný zákrok neokúsili.Kým ona postupne vpichovala diabolskú zmes zo striekačky do viacerých bodov na prste, zatínala som ja zuby tak, že si horná čeľusť takmer vymenila miesto s tou spodnou! Ale von neprepustili ani jedno slovíčko náreku, ba ani ukusnutú slabiku.
Je pravda, že „odpadávam“ pri rečiach o ťažkých zraneniach, pri ich podrobnom opise, kde na plné obrátky pracuje moja bujná fantázia, ale skutočnú hranicu bolesti mám posunutú riadne nad normál. No brutálna lokálka ma naozaj prekvapila.
- O desať minút sa na vás prídeme pozrieť. To už by malo účinkovať znecitlivenie – oznámila mi pani doktorka.
A tak som tam zostala ležať sama, teda sama vo svojom plachtovom oddelení. V tom nanútenom tichu, keď prst pomaly zaspával a ja by som sa rada pridala a zobudila opäť na začiatok dňa, keď sa svet zdal byť ešte gombičkou, som zachytila rozhovor od stola číslo jeden.
Podľa neklamných znakov mala muslimská matka základné ošetrenie za sebou a prepustila lôžko nasledujúcemu pacientovi. Vidieť cez závesy som nedokázala, ale spomenula som si, že jej syn sa s lekármi rozprával po nemecky. Aj keď reč neovládal stopercentne, na bežné dorozumenie mu jeho znalosti každopádne vystačili. Teraz sa však ošetrovateľka zhovárala s akýmsi chlapom po anglicky. Podľa prízvuku a zafarbenia hlasu som ho odhadovala na Japonca. Japonca, ktorý nemčinu neovládal vôbec a z angličtiny snáď iba pár reklamných spotov. A pomocou nich skladal holé vety. Ich zaujímavá konverzácia ma aspoň nachvíľu rozptýlila. Oceňovala som snahu a vytrvalosť ošetrovateľky, akou mu vychádzala v ústrety. Trpezlivo trápila svoju pamäť, keď spontánne prešla na internacionálny slovník a za pomoci latinčiny, starogréčtiny a snáď i esperanta dúfala, že sa nakoniec predsa len na niečom dohodnú.
Vtedy som si spomenula na dovolenku na Kanárskych ostrovoch. Bol Veľkonočný piatok, päť hodín ráno. Aby sme všetko v kľude stíhali, odviezli sme s mužom našu batožinu na letisko deň vopred. V deň odletu nám na ľudopráznej križovatke taxikár z protismeru vzal prednosť. Narazili sme doň najvyššou prípustnou rýchlosťou. Auto zrážku nikdy nerozchodilo, ja s menšími problémami. Lekár z privolanej záchranky ma presvedčil, aby som napriek nehode a nepatrným bolestiam letela.
- Schanzov krčný golier vás tak či tak neminie. Ak si ale máte vybrať, či v ňom budete sedieť doma v chladnom Nemecku alebo v hoteli na ostrovoch, ja by som si na vašom mieste vybral radšej teplé Španielsko. Aj kvôli zraneniu je teplo jednoznačne výhodnejšie.
Už počas päťhodinového letu sa muky zdesaťnásobili a ja som mužovi do ucha nadávala, na čo som sa to nechala nahovoriť. Po nahlásení v cestovke sme sa ihneď pobrali do nemocnice. Na adresu, ktorú nám odporučila zamestnankyňa kancelárie. Na miestnej klinike sme stretli i iných dovolenkárov a každý z nás dostal na konzultácie s lekárom tlmočníka. Na výber boli k dispozícii minimálne štyri svetové jazyky. Bez tejto možnosti by som i ja vtedy bola stratená presne ako teraz Japonec.
Ich babylonský rozhovor sa náhle prerušil, keď na lôžko číslo dva priviedli staršiu pani. Usedavo vzlykala, čím ma prinavrátila späť do reality. Sprevádzal ju jej manžel. Chlácholivými slovami sa ju pokúšal utíšiť. Rozprávali sa potichu a ona po chvíli prestala plakať.
Pozrela som zboku na svoju ruku, pohýbala prstami a rozmýšľala, ako dlho asi pôsobí lokálne umŕtvenie. Pretože neúprosná časomiera práve odbíjala tri krát desať minút od jej podania. Zmierila som sa so skutočnosťou, že osudu neutečiem a domov pôjdem s pár stehmi navyše, nuž som ďalej mlčky čakala.
- Tak ako prst, môžete ním hýbať? - z mrákot ma prebral známy hlas a spoza plachty sa vynorila doktorka Schmidtová so svojou asistentkou.
- Ak mám byť úprimná, narkóza u zubára je malina oproti tomu, čo ste mi vpichli vy! - posťažovala som sa laicky hneď na úvod.
- Veď áno. Držali ste sa statočne – odvetila pobavene – ale keby sme každému pacientovi prezradili pravdu na začiatku, polovica nám utečie zo stola skôr, než niečo spravíme. Anestézia priamo do prsta je asi jedna z najnepríjemnejších. Je tam vlastne iba kosť a nervové zakončenia. Prsty sú veľmi citlivé aj vďaka hmatovému zmyslu.
(Hmm, niečo podobné mi pár týždňov po pôrode priznala i moja gynekologička. Že keby lekári ženám prezradili všetko, čo ich čaká, tak ani jedna nikdy nerodí.)
- Zasa vás striasa na celom tele – pristúpila ku mne empatická asistentka.
- To tá pošramotená, svojhlavá psychika.Štrajkuje, keď ide do tuhého.Stále však dokážem hýbať prstom, teda ak sa nejedná o podvedomie. Je to v poriadku?
- Ak by ste ním vôbec nemali hýbať, museli by sme umŕtvovať o kus vyššie – poučila ma pani doktorka a začala šiť.
Necítila som absolútne nič. Anestetiká fungovali stopercentne. Doktorka sa ďalej rozprávala s dievčinou po svojom boku. Vysvetľovala jej, čo presne robí a ja som sa snažila úplne prerušiť príjem. Podrobnosti ma nezaujímali, a tak som odvrátila tvár na opačnú stranu. (Škoda, že nerozoberali tému o záhradkárčení alebo príbehy z dobrodružných dovoleniek, to ja rada.)
Keď už ani na stene nebolo čo objavovať, presmerovala som pohľad späť na nechtovú krajčírku. Uvedomila si, že ju pozorujem.
- Buďte bez obáv. Dávam si záležať, nech je krásne nazad prišitý. Aby vám všetci závideli. Zachránime ho, sľubujem!
- A keby sa záchranná akcia nevydarila, nič si z toho nerobte, pani doktorka! V družine s deťmi rada a často tvorím. V prípade neúspechu mi budú musieť z plastelíny vymodelovať nový!
- Čože??? Vy mi neveríte? - začala sa spolu s asistentkou nahlas smiať.
- Nie, nie, pani doktorka. Neberte môj výrok osobne. Nič proti vašej odbornosti a šikovnosti. Nie je myslený v zlom. Týmto spôsobom sa iba ja snažím neskolabovať. Vaša výšivka bude zaisto perfektná!
- No ak vás zmysel pre humor neopúšťa ani v takejto situácii, tak potom nie ste na tom až tak zle.
- Ale ani dobre. Rada by som sa však spýtala na inú dôležitú vec. V robote sme práve na hranici únosnosti, čo sa PN-iek týka. Na ako dlho odhadujete, že vypadnem i ja?
- Záleží od toho, nakoľko vo svojom zamestnaní používate pravú ruku.
- Nuž minimálne raz za deň ťahám šarvancov z bitky a to ako praváčka s týmto tu – ukázala som na zbedačenú pravicu – momentálne nezvládnem. Odhliadnúc od iných činností, ako je výdaj jedla, ručné práce, vykladanie stoličiek a podobne.
- Čože robíte? - opäť sa rozosmiala a narážala na prvú zo spomínaných aktivít.
- No ťahám divochov z bitky a dávam pozor, aby sa niečo nedopatrením neušlo i mne.
- O tom sa porozprávame nazad v ošetrovni, keď dokončím robotu.
Nevšimla som si, koľko minút trvalo zašívanie. Vydýchla som si, akonáhle som ho konečne mala za sebou. Myšlienky, čo bude nasledovať v noci, som radšej ignorovala.
Doktorka Schmidtová práve odkladala svoje pomôcky, keď sme sa my dve s asistentkou strhli na jej nečakaný, nahnevaný výkrik.
- Bože, ja som tak blbááá na túto prácu!!! Už po druhýkrát tento týždeň!
- Deje sa niečo? - vyzvedala jej mladšia kolegyňa.
- Ja sa to asi nikdy poriadne nenaučím – pokračovala rozhorčene vo svojich sťažnostiach –zasa som si pichla do prsta. Som hlúpo nepozorná.
- Mať tak jej problémy - pomyslela som si a vôbec netušila, že jej nepozornosť nesie následky pre nás obe. Pre ňu znamenali neistotu aspoň na jednu noc a pre mňa ďalší vpich.
- Trpíte nejakou infekčnou chorobou?
- Nemyslím. V lete mi brali krv z dôvodu podozrenia na čierny kašeľ, ale nič sa nepotvrdilo a odvtedy neviem.
- Ok. Prosím ťa, odoberieš jej krv a pošleš do labáku? - otočila sa ku asistentke.
- Kľudne pichajte, mne už je vlastne všetko jedno – kapitulovala som a v imaginárnej tabuľke lekárskych úkonov zaškrtla ďalší v poradí. Modliac sa, aby bol pre zvyšok dňa naozaj posledný.
Do ošetrovne som vstúpila takmer súčasne s dvomi policajtami. Zároveň z izby v zadnom rohu vyšlo niekoľko lekárov, ošetrovateľov a medzi nimi i doktorka Schmidtová.
Sadla som si na stoličku, kde som sedela i predtým,a pozorovala dianie navôkol. Otto pripravoval obväzy s minidlahou na veľkosť prostredníka a tmavovlasá asistentka mi doniesla priebežnú úrazovú správu.
- Pozrite, tu vzadu je uvedené telefónne číslo, kde sa sama prihlásite na kontroluo desať dní a ďalší röntgen. Najlepšie hneď zajtra. Teraz už iba počkáte, kým vám ošetrujúca lekárka vydá tabletky na dnešnú noc. Kolega vám zatiaľ obviaže ranu.
Rozlúčila sa so mnou milým úsmevom. Otto mi prikázal položiť ruku na stolík. Z jeho pohybov vyžarovala istota a niekoľkoročná prax. Každý ťah sedel na stodesať percent a nijako mi nespôsoboval bolesť. Možno mu do karát nahrávala i pretrvávajúca anestézia.
- Prezradím vám, akú výhodu vám teraz prináša vášutrápený prst – pokúsil sa o neškodný žart.
- Akú? - prekvapene som sa naň pozrela, nechápajúc, čo tým myslí.
- Smiete všetkým naokolo a s kľudným svedomím ukazovať zdvihnutý prostredník. Teda i mne.
Smutne som sa pousmiala. Rada by som sa vzdala tejtovýhody.
Lekári sa zatiaľ spoločne premiestnili pred prvú kabínku, odkiaľ spoza plachty neprestajne vychádzali podivuhodné výkriky. Niekto sa snažil žene prihovoriť, no ona nereagovala.
- Anton tvrdil, že by to mohla byť ruština – zachytila som vetu doktorky Schmidtovej.
- Áno, je to ruština – ozvala som sa.
- A čo celý čas vraví? - otočila sa ku mne a s ňou i zvyšok trupy.
- Ako celok to nedáva zmysel. Jedná sa o krátke spojenia, ktorým rozumie iba ona. Hoci používa i slová, čo nepoznám.
- Aha, no i tak vďaka... a mimochodom, čo znamená voi, voi, voi?
Musela som sa nanovo zaškeriť. Voi, voi, voi predsa len vŕtalo viacerým v hlave.
- Pravdupovediac, netuším. Vari ju niekto našiel na ulici bez papierov a vy zisťujete, kto je? - napadlo mi v spojitosti s prítomnosťou policajtov. Práve som sa chystala navrhnúť, že ju vyspovedám, keď ma predbehla (a sklamala) doktorka.
- Nie, nie. My vieme, o koho sa jedná.
A tak výsluch nebol potrebný, hoci by som sa rada dozvedela, načo tam tedasú policajti. Čo čert nechcel, usadil sa jeden z nich na stoličku presne oproti môjmu zdvihnutému prostredníku. Otto, Otto, čo si mi to radil? Začalo mi nebadane trhať kútikmi úst.
Biele a modré plášte sa po chvíli vrátili do svojej miestnosti a ja som s obviazaným prstom čakala na prisľúbené medikamenty. Po chvíli sa doktorka Schmidtová ku mne vrátila a podávala mi malý, igelitový sáčok.
- Tieto dve tabletky sú na dnes večer, aby ste sa vyspali. Pozor, sú dosť silné! Prv než ich požijete, riadne sa najedzte. Slabooranžovú si dáte zajtra ráno na lačný žalúdok a polhodinu po nej zhltnete spolu s raňajkami túto – potom sa na moment zamyslela – čo vlastne stálo v správe, kedy prídete na kontrolu?
- O desať dní. Sama si mám dohodnúť termín na telefónnom čísle, ktoré je uvedené na jej konci.
- Nie, nie. Chcem vás vidieť zajtra. Dostavte sa znovu sem. Medzi ôsmou a deviatou. Lepšie však spravíte, keď prídete krátko po ôsmej.
Poďakovala som sa prítomným za všetko, čo pre mňa spravili, a po nekonečných 4,5 hodinách konečne opustila priestory nemocnice. Vonku vládla tma a chladný vzduch ma razom prebral z apatie. Pokúsila som sa informovať Claru, no mobil vypovedal poslušnosť.
Pobrala som sa preto rovno domov. Byt zíval prázdnotou. Práve v tom čase viezol muž syna na skúšku.
Telefonicky som sa spojila so šéfkou, aby som ju informovala, čo ju čaká a neminie. Zaradila som sa ku trom kolegyniam, ktoré začiatkom týždňa nečakane vypadli. Z hľadiska štruktúry u nás v družine hotová katastrofa.
- Ja som s niečim podobným viacmenej rátala. Mne prišlo zle len z toho, čo mi prerozprával manšaft v škole, a keď som zbadala tvoju kriedovú tvár pred sanitkou.Okamžite som napochodovala ku riaditeľke a žiadala ju o urýchlenú nápravu. Na tých debilných dverách musia niečo zmeniť. Skôr než ublížia nejakému dieťaťu. Ale počúvaj, nie že si zo svojej vynútenej absencie budeš robiť ťažkú hlavu! To je teraz moja úloha nájsť za teba náhradu. Tebe dávam iba príkazom, aby si sa mi zdravá vrátila späť! Rozumieš?!?
- Jasné, šéfe. Vyplním! - lúčila som sa s ňou, netušiac, že vyplniť príkaz nebude až tak ľahké, ako sme pôvodne obe dúfali.
Po ukončení hovoru som ako prvé rýchlo do seba cpala jedlo.V obave, že utlmenie bolestí čochvíľa prestane fungovať. A ono aj prestalo. Skôr než mi bolo milé. Kým začali pôsobiť tabletky, strávila som ďalších, nekonečne dlhých 45 minút „orientačným“ behom po byte. V sede sa tie muky jednoducho a popravde nedali vydržať.
Napriek mojim silným pochybám som vďaka pilulkám nastávajúcu noc prespala ako Šípková Ruženka, ktorú niekoľkokrát popichalo vretienko.