Zastali sme predo dvermi. Ťažkú krabicu som zložila opatrne vedľa seba na zem a s výrazom víťaza v cieľovej rovinke vytiahla zväzok kľúčov z vrecka svojho kabátu. Jeden z nich mal podľa prísľubu jeho právoplatných majiteľov, ktorí sa podľa zmluvy na dobu neurčitú stali našimi prenajímateľmi, bez problémov zdolať poslednú prekážku na vstupe k nášmu vysnívanému, trvalému bydlisku. Konečne sme smeli otestovať, či tomu tak aj v skutočnosti je. Našla som ho takmer okamžite a pevne stískajúc medzi palcom a ukazovákom pomaly vsunula do zámky, akoby som sa obávala hrozby nepríjemného prebudenia v polovici krásneho sna.
„Tram ta ta dá! A sme doma a ja aj rýchlo odomykám, nech, “ pozrela som na Mickyho a celú horu vecí, ktoré sa snažil s vypätím posledných síl udržať, „... nech ti ruky neutrhne!“
Dvere som otvorila dokorán a Micky vkĺzol dnu, aby sa i on konečne zbavil svojej záťaže. Vzápätí ma schytil do náručia a spontánne vymyslenou choreografiou sme odkrepčili do obývačky. Takto bez nábytku by sa veru dala prechodne používať aj ako menšia tanečná sála.
„Nuž toto je odteraz náš domov, Dž-nem!“ priam tú vetu zaspieval a vzápätí mi na líce vtisol ďalší z množstva bozkov, ktoré si v ten deň prichystal do zásoby pre svoju vyvolenú, rozumej mňa. Ozvena jeho neutíchajúcej radosti sa niesla prázdnym priestorom.
„Poď, bleskovo povynášame zvyšné krabice nahor. Keď sa zadarí, zbehnem ešte po sedačku, aby sme dnes v noci nespali na zemi,“ doplnil nakoniec a razom sa pustil do práce. Ani ja som nelenila a kmitala ako usilovná včielka robotnica medzi „úľom“ a autom. Spoločnými silami sme raz-dva zvládli prvú časť programu.
Kým Vilko rýchlosťou pretekára Formule1 následne zdolával vzdialenosti medzi aktuálnym a pôvodným bydliskom a zasa nazad, išla som nám ja niečo kúpiť na slávnostnú večeru. Môj spôsob premiestňovania by sa dal v skratke opísať mottom súťaže s názvom „Let´s dance“. Vznášala som sa v oblakoch, hoci nohy sa naďalej dotýkali zeme.
Autobusom som sa odviezla k najbližšiemu obchodu a do nákupného košíka pribalila výnimočne i fľašu vína. Aby sme po namáhavej sťahovke rýchlejšie zabudli na únavu a zvlhčili vyschnuté hrdlá! Aj to moslimské má zaisto v špeciálnych prípadoch povolenú výnimku. Po objektívnom zvážení našej situácie určite i dve.
Kompletné zariadenie kuchyne - na rozdiel od jej rozmerov - ma nadchlo už pri prvej obhliadke. Každú druhú gazdinku by potešil nielen výber kvalitného materiálu či konečné farebné prevedenie, ale aj dostupné elektrospotrebiče. S podobným vybavením sa i amatér ako ja snaží podať iba ten najlepší výkon, čo sa kuchárskeho umenia týka. A tak som nám pripravila chutnú večeru, nech ňou aspoň čiastočne zahladíme stopy alkoholového hriechu v Rahmiho krvnom obehu. K úplnej spokojnosti mi chýbala len funkčná chladnička. V aktuálnom ročnom období som si hlavu nelámala, kam s jedlom typu mäso, mlieko, syry & Co. Krytý balkón, veľký ako ďalšia izba, som považovala za skvelú, hoci iba dočasnú náhradu na uskladnenie háklivých potravín, keďže kedysi nezvykla ortuť v teplomeri (približne do marca-apríla) stúpať ku kritickým hodnotám. Takým, ktoré ohrozujú ich čerstvosť a kvalitu. Riady a ostatnú základnú výbavu sme už vlastnili. Zadovážili sme si ju približne pred polrokom do ZOO-garsónky. S ňou a niektorými jej (nikým nezvanými) návštevníkmi sa zoznámil každý, kto si pozorne prečítal prvý diel.
Kým som bola doma sama, využila som voľný čas a vybrala sa na prieskum suterénu. Kdekoľvek som doposiaľ v Mníchove bývala, všade patrila do základnej zostavy každej bytovky v pivničných labyrintoch aj práčovňa s potrebnou výbavou a ku tomu priestranná sušiareň. Niežeby neexistovali práčovne aj na Slovensku, ale tu som ich pred vyše dvadsiatimi rokmi objavila po prvýkrát v zahraničí a s uznaním sa obzerala okolo seba. Podobné technické zabezpečenie spoločných priestorov vtedy na Slovensku ešte neexistovalo. So súčasným stavom nie som oboznámená. Základný rozdiel by som v skratke zhrnula slovami, že kým u nás na východe sa prezentovali historické modely, západ sa špecializoval skôr na výdobytky modernej techniky. Ale ako nás v mladosti učili, na veku ani žiadnych iných parametroch nezáleží, ak sa nám dostupnými prostriedkami podarí dosiahnuť želané výsledky. Skutočnú výhodu som pociťovala od momentu, keď som s pokojným svedomím upustila od počítania jednotlivých kusov oblečenia pred vyvesením a po zvesení. Tu jednoducho pretrvali veci na svojom pôvodnom mieste aj niekoľko dní a bez toho, aby ich majiteľ musel vopred priklincovať, prilepiť, uzamknúť či držať pri nich osobnú stráž. A to už jasne počujem kričať Aničku, Jožka, Zuzičku či Déža z rodnej hrudy, ktorým by ruka odpadla, ak by ňou siahli na cudzí majetok. Ale pravda je taká, že smutná slovenská štatistika ich s prehľadom a vcelku hravo prekričí. (Bum-bác a z praváka Déža L. sa z doposiaľ neobjasnených príčin práve stal ľavák.)
Vo vstupnej miestnosti s malými okienkami stáli tri moderné, automatické pračky a dve sušičky. Do chodu sa spúšťali mincami určitej, no takmer zanedbateľnej hodnoty. Než som sa vrátila nazad do bytu, prešla som aj do druhej miestnosti.
Z nej sa šírila príjemná vôňa. Niekto zo susedov tam povešal svoje čerstvo vypraté háby. Problém čistenia špinavého šatstva sa teda i bez nášho pričinenia vyriešil sám od seba hneď na začiatku a ku mojej všeobecnej spokojnosti. Zo srdca totižto neznášam pranie v rukách. To radšej pôjdem pešo a naboso na druhý koniec sveta a na chrbát si dobrovoľne naložím batoh plný kamenia.
Na schodoch cestou nahor som zrazu zaregistrovala, ako ktosi otvára vchodovú bránu.
„Dobrý deň,“ pozdravila som sympatickú pani v strednom veku, ktorá niesla ťažký nákup. Prekvapene sa na mňa pozrela. Vzápätí mi úsmev opätovala a kývnutím hlavy odzdravila.
Len čo sme vyšli na prvé poschodie, každá z nás pri dvojhlasnom štrnganí kľúčov v zámkoch okamžite pochopila, že tá druhá musí byť bezpodmienečne jej budúca suseda.
„Tak to vy ste sa dnes nasťahovali vedľa nás?“ začala spontánne rozhovor.
„Áno. Ja s priateľom,“ prisvedčila som.
„Nuž vás srdečne vítam a nech sa vám u nás darí. Avšak som si istá, že aj bez mojich prianí tu budete určite spokojní. V dome bývajú samí milí susedia a okolie je tiež veľmi tiché, veď časom uvidíte. A keby ste potrebovali nejakú pomoc alebo aj poradiť, kde sa čo nachádza, kľudne kedykoľvek zaklopte. Doobeda bývam často doma a rada zodpoviem vaše prípadné otázky.“
„Ďakujem. Pravdupovediac, zatiaľ tu poznáme iba dve-tri ulice, ale spokojní sme vlastne už teraz.“
Ešte sme chvíľu veselo debatovali predo dvermi a než sme sa vybrali každá po svojom, spýtala som sa jej aspoň na najbližšie potraviny a nechala si potvrdiť najrýchlejšiu cestu k S-bahnu. Nová známa sa mi zapáčila na prvý pohľad. Našťastie ma počiatočný úsudok nesklamal ani neskôr. Zakaždým som sa s ňou rada pristavila na kus reči.
Naše kuchynské okná sa takmer dotýkali a ja som často počúvala, ako sa doma poctivo pripravuje na večerné predstavenia. Bola opernou speváčkou v Národnom divadle. Takže kultúru v mierne pozmenenej forme som si užívala priamo za sporákom. Nielenže som ušetrila na vstupenkách, ale nikomu ani neprekážalo, že zasa raz pri „premiére“ chystám obed v tej istej zástere a prísady v hrnci miešam tou istou vareškou!
Večer sme s Mickym okrem rozťahovacej sedačky povynášali do bytu zvyšný majetok, ktorý priviezol autom a rozložili ho v jednotlivých miestnostiach. Do každej symbolicky aspoň niečo. Nech ním čiastočne stlmíme echo...(echo)...((echo))...
Potom sme sa usadili pohodlne v obývačke a ja som mu po slávnostnom prípitku s nadšením zreferovala, koho a čo som počas jeho neprítomnosti na svojej prieskumnej ceste spoznala či objavila.
„Ani si nedokážeš predstaviť, aká som šťastná, keď sme po toľkých peripetiách nakoniec skončili tu. Náš bytík je tak skvelý, mne v ňom snáď ani žiaden nábytok nebude chýbať.“
„Skvelý síce je, no najneskôr v tme si spomenieš na výhodu lámp a horúce leto bez chladničky ťa tiež nepoteší,“ dodal Micky s úsmevom, odzrkadľujúcim plné pochopenie pre toľké nadšenie. „Zatiaľ vydržíme aj pri sviečkach, ale cez víkend sa určite zvezieme na sever Mníchova do Euro-Industrieparku a porozhliadneme sa po nejakých lacných veciach.“
Prižmúrila som oči, zošpúlila ústa. „Už iba drobná, faktická poznámka: a zostali nám vôbec daké money? Ich podstatnú časť sme vrazili do nájomného a kaucie a kým nedostaneš výplatu za tento mesiac, musíme si niečo odložiť i na stravu a prípadné nemilé prekvapenia.“
„Pozri, teraz keď pracujem v BMW, môžem dochádzať mestskou hromadnou. Do víkendu si ponecháme auto, nakúpime to najdôležitejšie a na budúci týždeň ho predám. Zo zisku zaň snáď vyžijeme do prvej výplaty. Momentálne nás vyšťavila kaucia, ale na druhej strane to nie sú vyhodené peniaze. Iba dobre uložené v banke na dobu, kým tu budeme bývať. A nazad, teda ak sa raz budeme sťahovať inam, ich dostaneme aj s úrokmi.“
Spomínanú kauciu s nájomným sa nám podarilo zafinancovať predovšetkým preto, lebo som si z detstva dobre zapamätala poučnú rozprávku „O troch grošoch“. Jeden vráť, druhý si uži a tretí investuj do budúcnosti. Presne podľa jej návodu som si delila svoju au-pairsku výslužku. Nuž a na kompletné výdavky za byt som použila našetrenú budúcnosť. Po ústnej dohode, že prvotnú investíciu dostanem raz vrátenú nazad do posledného fenigu. Keď sa naše majetkové pomery utrasú do plusu. To mi ale zatiaľ nik neprezradil, aké skvelé prekvapenia pre mňa pripravuje Micky o pár týždňov či mesiacov.
„Ako myslíš. Ak ti auto naozaj nebude chýbať, nedbám. Predaj ho,“ súhlasila som.
„Okrem toho si pôjdem hneď v pondelok založiť účet do niektorej z miestnych bánk, aby mi firma mohla kam posielať zárobok. Nemienim stále behať do svojej pôvodnej, šesťdesiat kilometrov odtiaľto. A na záver nesmieme zabudnúť nahlásiť telefón.“
„Nielen to. Úplne prvoradou úlohou zostáva zistiť, ako sa dopracujem čo najskôr ku papierom. Získanie povolenia k pobytu sa od tohoto momentu stáva najdôležitejším bodom na zozname novoročných predsavzatí a kým nenájdem riešenie...“
„Prečo potrebuješ vôbec niečo hľadať?“ nenechal ma dopovedať Rahmi. „Stačí, ak sa za mňa vydáš a povolenie dostaneš okamžite. Nechápem, prečo si sama vytváraš problémy tam, kde nie sú, alebo sa ich môžeš ľahko a rýchlo zbaviť.“
„Micky, tému sobáša sme prebrali tisíckrát! Ja sa nebudem kvôli papierom vydávať! Prosím ťa, pochop to konečne. Nie raz som ti vysvetľovala, prečo sa týmto smerom nemienim uberať a ani naň zatiaľ pomýšľať. Určite nie najbližší rok. Najprv sa zabývame a potom sa uvidí. Mimochodom, aby som nezabudla, niekedy v nasledujúcom týždni zabehnem do VHS a prihlásim sa na ďalší kurz nemčiny.“
A práve posledné rozhodnutie bolo jedným z najlepších v úvode nášho spolunažívania. Jednalo sa o počiatočný ťah anjela strážneho na osudovej šachovnici, keď mi z toho obrovského, neprehľadného množstva v ponuke pomohol vybrať jediný vhodný kurz s extra bonusom. Teoreticky som mohla zostať sedieť aj doma na zadku a tváriť sa, že mi čerstvo nadobudnuté jazykové vedomosti z posledných mesiacov nateraz stačia, že ušetrím peniaze alebo si vymyslieť akúkoľvek inú výhovorku. Ale ja som okrem zdokonaľovania nemčiny nutne potrebovala spoločnosť ľudí a zároveň sa chcela poobhliadnúť po ďalších možnostiach. Lebo sama by som si ich ani pri najlepšej vôli z klobúka nevyčarovala.
Prvá nemčinárska spomienka z opisovaného obdobia ma vedie opäť do triedy plnej cudzincov. Nepoznala som v nej nikoho, ale to nie je na úvodnej hodine podstatné. Pomerne rýchlo som sa naučila, že zaujímavé zoznámenia na mňa ešte iba čakajú a priateľstvá sa vykryštalizujú postupne. Pre začiatok stačí, ak je človek v novej životnej situácii primerane trpezlivý.
Lektorka nám zadala úlohy na vypracovanie. Keďže som si pravidelne sadala a vlastne i naďalej sadám do predných lavíc, aby som čo najviac zachytila z preberanej témy, dostala som sa na rad medzi prvými, ktorí odpovedali na jej otázky. Keď som stíchla, pocítila som zrazu jemný dotyk na ramene. Otočila som sa.
„Počuj, ty si Slovenka?“ oslovila ma zhurta v rodnej reči prísne vyzerajúca dievčina. Aspoň teda na prvý pohľad. Vekovo som ju správne odhadovala (plus/mínus) na rovnaký ročník. Podľa mňa jej na namosúrenom výraze pridával nevhodne zvolený, hrubý a dosť tmavý rám jej okuliarov. Akonáhle ich zložila a usmiala sa, zjavila sa svetu pohľadná, sympatická tvár s jemnými črtami. No a na začiatku ma zmýlil aj jej veliteľsky znejúci hlas. Hnedé, husté vlasy mala ostrihané na páža. Dvojo očí tej istej farby si ma práve zvedavo premeriavalo.
„Áno,“ reagovala som prekvapene, ešte stále zaskočená takým rýchlym odhalením. Okrem pár informácií poskytnutých v odpovedi, som vinu dávala aj charakteristickému prízvuku, ktorého sa človek od istého veku iba ťažko zbavoval. Prízvuk sa mnohých drží ako kliešť.
„Bože, aký je ten svet malý! Ďalšia baba od nás, ktorá sa trepala sem do Mníchova. Ja som Monika. Porozprávame sa po hodine, gel?“ zahlásila sťa vojenský generál.
Hovorové gel by sa dalo preložiť slovíčkom „dobre“ alebo „ok“. Časom som zistila, že patrí medzi najobľúbenejšie Monikine výrazy. Až tak obľúbené, že ním neskôr úspešne nainfikovala i mňa. Používala ho viacmenej automaticky. Takpovediac v každej vete, kam významovo pasovalo.
V ten deň sme sa iba navzájom a pomaličky oťukávali. Obe sme ukrývali pred okolitým svetom isté tajomstvá a netúžili sa len tak bezhlavo zverovať úplne cudzej osobe, i keď s rovnakou národnosťou v pase. Ani jedna z nás zatiaľ netušila, koľko toho bude mať s tou druhou nakoniec spoločného a čo všetko so sebou prinesie skríženie našich krivoľakých, životných cestičiek.
„Robíš tu au-pair?“ spýtala sa ma spolužiačka, krajanka. Na konci minulého storočia patrili otázky podobného typu ku najfrekventovanejším medzi mladými cudzinkami s východoeurópskymi koreňmi a sprievodným akcentom. V súčasnosti ich na podobných postoch takmer nenájdete. Časy sa zmenili, priority a nároky mládeže takisto. A hoci chcú dievčiny naďalej dobyť svet, iba máloktorá z nich sa pridŕža niektorej zo známych múdrostí. Pomaly ďalej zájdeš. Trpezlivosť ruže prináša. Bez práce nie sú koláče. Čo zaseješ, budeš žať. Bez znalosti reči im nezostáva nič iné, ako vziať mizerne platené džoby, kde sa maximálne naučia hundrať jednoduchými frázami kolegov z celého sveta a na celý svet. Len nie rozprávať spisovnou nemčinou, a tak sa z odrazového mostíka ku závratnej kariére zrazu stáva zradný močiar, ktorého mútne vody ich nemilosrdne stiahnu ku dnu. Dostať z neho sa podarí iba pár výnimkám. Ak včas pochopia svoju chybu, bleskovo ju napravia, zbytočne nezverejňujú a zároveň získajú priazeň a odporúčania šťasteny. Systém pracovných vysvedčení v Nemecku, presne zachytávajúcich profesné kroky jednotlivca, mi čiastočne pripomína indický systém kást. Z neho takisto nieto úniku. Povedz mi, kde si začal pracovať a ja ti poviem, kam sa vďaka tomu nikdy viac neprepracuješ... Pričom v dnešnom svete by sa mala oceňovať práve flexibilita a nie skostnatelosť.
Pozrela som na Moniku a zvažovala, čo jej prezradiť.
„Nooo, ako sa to vezme. Práve prednedávnom som ukončila v rodine ročný pobyt a momentálne som u priateľa a pokúšam sa nájsť niečo nové. Teraz sa snažím zorientovať, čo a hlavne ako ďalej. A ty? Robíš ty au-pair?“ vyzvedala som presne ako ona.
„Nestraš!!! To by mi len chýbalo ku šťastiu! Ja by som cudzích faganov zahrdúsila asi hneď pri nástupe, akonáhle by sa mi dostali pod ruky. Pre au-pairsku robotu som sa JA určite nenarodila. My sme sem prišli s priateľom zo Slovenska, keď prijal zaujímavú pracovnú ponuku z Mníchova.“
Povedala to naoko suverénne a ja som si v prvom okamihu naivne myslela, že sa naozaj jedná o oficiálnu zmluvu so sprievodnými a hlavne platnými vízami v pase. (Veru i takí šťastlivci sa tu kedysi vyskytovali, ale ihlu v kope sena by ste objavili ľahšie a rýchlejšie než ich.)
„Takže dvaja Slováci?“
„Nie, nie. On je Poliak. Tých je tu tiež neúrekom. Poliaci sa pretlačia všade. Do neba i do pekla,“ zasmiala sa Monika. „A ty si si vari uchmatla Nemca?“
„Kdeže! Mne sudičky vybrali Turka. Ale narodil sa v Nemecku, “ snažila som sa skutočnosť o mieste narodenia prezentovať s úsmevom na perách, ako poľahčujúcu okolnosť a nejako ju vsugerovať i samej sebe.
„No tě Bůh!“ zalamentovala v rodnej češtine. „Čo zlého si im vyviedla, keď ťa tak kruto potrestali? Nemám Turkov rada. Ale ešte menej znesiem černochov. Tí mi navyše akosi divno smrdia. Všimla si si to niekedy?“
Pozrela som na ňu prekvapene. Nečakala som toľko otvorenosti, čo sa prejavov lásky k iným národnostiam týka. Monika patrila do kategórie ľudí, ktorým sa ľudovo hovorí „čo na srdci, to na jazyku“ a to doslovne a do písmena. Bez použitia akéhokoľvek pomocného filtra na zachytávanie nevydarených formulácii, pričom vety podobného znenia sa vyskytovali v jej repertoári pravidelne. Nuž ale i túto skupinu ja osobne delím ďalej na „expertov“ na kostrbaté faux pas, ktorí si z rôznych dôvodov neuvedomujú svoje jednanie. Preto ich priame reakcie spracovávam systémom dvoch uší, to jest jedným dnu a druhým von. Zvyšok sú arogantní nafúkanci.
S prejavom na hony vzdialeným od obyčajnej prostorekosti či nevedomosti. Pri prvých slabikách z ich úst sa radšej porúčam. Rozmýšľala som, kam ďalšie výpovede zaradia ju. Určite však nie do diplomatických služieb.
„Nie, nevšimla,“ odvetila som zamyslene. Po krátkej pauze. Netúžila som do podrobností rozvádzať nadhodenú tému. Ani vtedy, ani neskôr nie. Načo aj, keď mám dvojo uší?
„Dnes po hodine som na tom dosť zle s časom. Musím letieť ihneď do roboty, ale ak sa ti bude nabudúce chcieť, zájdeme spolu niekam na colu alebo pizzu a porozprávame sa viac,“ navrhla mi spontánne Monika.
„Samozrejme, s radosťou,“ súhlasila som nadšene. Priala som si dozvedieť sa o nej čo najviac a čo najskôr. Bola prvou osobou z našej spoločnej domoviny, ktorá - ako sa zdalo - nebalila kufre do rodiny s deťmi, ale prišla do Dojčlandu pod inou zámienkou. A mňa veru neskutočne zaujímalo, ako sa jej to podarilo! Snáď by mi mohla poskytnúť nejakú vhodnú radu či recept na úspešné začlenenie sa do tunajšej spoločnosti podľa právoplatných nariadení, aby som i ja konečne zaspávala s kľudným svedomím, pomyslela som si okamžite.
„Neuhádneš, koho som dnes spoznala!“ zvestovala som doma zanietene Mickymu. Neposkytla som mu žiadnu šancu na doplňujúcu otázku a už vôbec nie na odpoveď. Nedokázala som zastaviť príval slov. Pokračovala som v načatom dialógu namiesto neho. Nezdalo sa mi, že by mu to drzé predbiehanie príliš prekážalo.
„V kurze je so mnou jedna Slovenka. Podľa toho, čo mi zatiaľ o sebe stihla prezradiť, dokvitla do Mníchova inak než my, ostatné dievčatá. Dnes nám nezvýšil čas na dlhší rozhovor, ale nabudúce si pôjdeme určite niekam sadnúť. Som veľmi zvedavá, čo zaujímavé sa dozviem. Azda sa z jej bohatých skúseností niečomu priučím.“
„Veď ju pozvi ku nám na návštevu,“ navrhol Rahmi. Keď sa mu konečne naskytla príležitosť prehovoriť.
„Všetko pekne po poriadku. Najprv si ju poriadne obzriem na neutrálnom mieste. Ktohovie, čo je zač. Zdala sa mi byť až príliš prostoreká vo vyjadrovaní. A prostorekosť niekedy viac uškodí, než pomôže! Hlavne niekomu ako som ja.“
„Rob, ako myslíš. Ale i ja som si pre teba prichystal novinku. Kolega zo šichty mi vravel, že v nejakej firme u jeho známeho zháňajú výpomoc. Tak som sa mu naisto prisľúbil.“
„Hej? A čo je to za firmu? Budeš popri tvojich smenách časovo stíhať džob navyše?“
„Zatiaľ som nezistil, čo sú zač, ale sídlia kdesi na severe Mníchova a kolega ma ku nim bude voziť autom.“
„Nedbám. Obhliadnuť si to obhliadni a potom ešte vždy môžeš odmietnuť, ak by sa ti tam nepáčilo.“
Dve muchy jednou ranou. Nová známa a nová robota – dalo by sa povedať s odstupom času. Aká trefa do čierneho sa mi tým stretnutím podarila, tak na to by v prvý deň neprišiel ani Sherlock Holmes pri svojich skvelých kombinačných schopnostiach. A už vôbec nie ja, i keď moje kombinačné schopnosti tiež nie sú na zahodenie. No a hviezdy tajnostkárky úspešne zašifrovali jednotlivé stránky nebeskej kroniky, zachytávajúcej naše životné púte a vyžadovali trpezlivosť pri ich lúštení. Preto odporúčam i vám, aby ste sa postupne prehrýzali nasledujúcimi kapitolami, než sa dozviete, aký vplyv mali tieto navzájom nesúvisiace zápletky na neskoršie pôsobenie dvoch Sloveniek v ďalekej cudzine. V prenesenom slova zmysle by sa obe dali označiť ako obrovské, záchranné koleso, prichystané pre mňa kdesi v kúte na ťažké časy. Keď ma takmer ku dnu stiahol zradný vír nadchádzajúcich udalostí.
Na ďalšej hodine s osobnou poradkyňou Monikou som sa začala prehrýzať úvodnými lekciami z tajnej encyklopédie vysťahovalcov. Už predslov ma poučil, čo ma asi čaká v blízkej budúcnosti. Výpis kariérneho postupu pre cudzincov bez potrebných papierov či povolení na prácu a pobyt.
Americké verzie podobných príručiek dookola omieľajú príbehy milionárov, ktorí začali svoju skvelú kariéru ako umývači riadu. Nikto však dovtedy nespomínal verziu o stovkách - ba čo stovkách, tisíckach vzdelaných, mladých, ale i starších žien či mužov z východnej Európy, tzv. Ostblocku, ktorí z rôznych príčin opúšťali svoje domovy. Nielen vidina peňazí či dobrodružstva ich hnala von. Dôvody boli naozaj všakovaké. A väčšina zakončení ich príbehov o hľadaní šťastia mala a má na hony ďaleko od milionárov. Na predstavení „o pečených holuboch“ pre rodinných príslušníkov a známych pri návšteve domoviny závisí potom jeho úspech iba od hereckých schopností jednotlivca. Nakoľko je dobrým rozprávačom a nakoľko slepo mu verí alebo chce veriť jeho publikum. A tichá pošta, ktorú neskôr rozohrajú prítomní diváci, končí ďalšími rozprávkami s manipulovanými koncami.
Nuž ale na druhej strane si zasa štatistiky domácich prísunom čerstvých pracovných síl z východu vylepšili renomé v kolónke vzdelanosti. Zrazu sa v každej piatej rodine vyskytovala aspoň jedna študovaná hlava s maturitou či dokonca s vysokoškolským diplomom. Väčšinou patrili práve upratovačkám z Ostblocku. (Ešte prednedávnom, toť v 2013-om, sa istá osoba z blízkeho okruhu našich známych pozastavovala nad skutočnosťou, že jej posila v domácnosti je právničkou z Poľska. A čo z uvedeného príkladu vyplýva? Než začnete študovať právo, rozhodnite sa, kde v budúcnosti rozložíte hlavné stany. Bo škoda nadarmo premárnených, univerzitných rokov.)
Inak spomínaná encyklopédia vysťahovalectva v mierne pozmenenej forme funguje úspešne do dnešného dňa a určite s drobnými úpravami ešte dlhé roky pretrvá. Stále jestvuje vo svete dosť štátov a národov, ktorých príslušníci sa bez špeciálnej pečiatky v pase na územie (teraz už celej) EÚ nedostanú. Napriek tomu sa všemožne snažia prekročiť hranice a ak sa im to podarí, tak sa v nej zubami-nechtami pokúšajú udržať.
Píše sa rok 2014 a ja sa na jeho začiatku dozvedám, že bývalá predavačka z obchodíku, kam chodím pravidelne na nákupy, je Gruzínka. Opäť som raz vzhľadovo niekoho nesprávne otipovala. Zaradila som ju do Južnej Ameriky. Bolívia, Peru či snáď Kolumbia? Z celého tamojšieho a predovšetkým veselého osadenstva bola ona jediná vždy akosi záhadne mĺkva, až to bilo do očí. Dnes aj chápem prečo. V Nemecku už istú dobu žije načierno. V decembri odišla na materskú. Pôvodne sem docestovala kvôli štúdiu a ako to v podobných prípadoch chodí, zaľúbila sa, ale do nesprávneho chlapa. Vízum jej vypršalo, ona medzitým otehotnela a partner s ňou žije naďalej bez papiera. To síce nie je nič neobvyklé, ale v jej prípade podobné zauzlenie príbehu znamená, že doslovne visí v lufte. Jeden domov stratila, lebo porodila dieťa ako slobodná matka. Zatajila ho dokonca pred vlastnými rodičmi. Čo čert nechcel, prednedávnom zavítali neohlásene na návštevu a dcéra musela s pravdou von. Vnúčika síce akceptovali, ale zároveň jej zakázali vrátiť sa s ním domov. Pred známymi a rodinou by im narobila zbytočnú hanbu. Na druhej strane, ak niekto z oficiálnych miest raz zavetrí, že v Mníchove žije načierno, bude vyhostená nazad do Gruzínska.
„Obávam sa, či niečo nespraví dieťaťu, či ho azda nepredá,“ rozhorčovala sa jej niekdajšia šéfka, keď sa mi pred pár dňami zverila s tajomstvom. „Jej muž pochádza z Rumunska. Od rána do večera nič nerobí, iba sa pofľakuje. Žene zakázal vychádzať z domu, ale peňazí na živobytie ani na malého jej nedáva. V stredu som jej odniesla nejaké formuláre kvôli poistke. Čo som u nich uvidela, ma dosť šokovalo. Chlap napitý, prázdne fľaše po zemi rozhodené. Mám strach, ako sa to u nich skončí.“
Bezradne som pokrčila ramenami. Nevyzerá to pre ňu príliš ružovo v začarovanom kruhu.
Ale vráťme sa zasa nazad k pôvodnému príbehu:
„Ako si získala robotu v Nemecku?“ spýtala som sa Moniky s netajeným záujmom. Túžila som sa dozvedieť čo najviac. A najlepšie hneď. Od Á po Z-et.
Pozrela na mňa prekvapene. Isto nečakala takú naivnú otázku. Predpokladala, že po odkrútenom roku som sa i ja stihla čo-to naučiť o fungovaní systému. „Veď ako všetky Slovenky, Češky, Polky a iná socialistická mládež. Upratujem priváty. Domy alebo byty. Na iné predsa povolenie nedostaneme a toto sa dá robiť aj načierno. Na výber máš z dvoch dostupných možností. Slúžku do famílie ako au-pair alebo upratovačku na vlastnú päsť. Ja radšej behám s vysávačom a prachovkou pod svojou taktovkou. Naozaj si nemienim nijako ničiť nervy s cudzími a ku tomu, nebodaj, i nevychovanými deckami. A navyše za žobrácky plat a absolútnu stratu súkromia!“
„Ja som tu existovala kvôli omylu druhých celú dobu načierno. Pri deťoch v rodine a nesťažujem si. Plat si síce netrúfam porovnať, ale súkromia a zábavy mi dopriali vždy.“ Myslela som pritom nielen na obdobie, keď Laura prišla s návrhom, aby Micky prespával u mňa a tým pádom vlastne u nich.
„Tak to si jedna z mála, “ prerušila ma Monika.
Zamyslene som sa na ňu zadívala a hneď zasa pokračovala vo vysvetľovaní. „Do Nemecka som si pôvodne vybavovala papiere oficiálnou cestou. Pár ľudí potom zazmätkovalo pri podávaní a spracovaní informácii a nevšimli si, že Katuška vyrástla z požadovaného veku na au-pair. Preto som zostala, ako som zostala. Ale doteraz som sa ešte o nič iné nezaujímala. Nenabrala som zatiaľ potrebnú odvahu. Lenže pomaličky sa musím konečne rozhýbať, ak chcem v Mníchove naďalej zotrvať a hlavne prežiť.“
„Pozri, základ si si za uplynulý rok vybudovala. Vyznáš sa tu a nemecky sa tiež dohovoríš. Nevidím žiaden problém, aby si si i ty nezohnala nejaké rodiny, ak máš naozaj záujem, “ pozrela na mňa so šibalským úsmevom, zdvihla afektovane ruku a pokračovala. „Záujem o kompletné servisné služby pre cudziu chajdu. Keď chceš, s robotou ti pomôžem.“
„Vážne? Budem iba rada. Samej by mi niečo podobné ani vo sne nenapadlo. Vôbec v tom neviem chodiť a priznám sa, aj sa trochu obávam, či by ma nejaký dobrák nenahlásil úradom alebo neudal na polícii.“
„Jáááj, zabudni na strach z dobrákov. Väčšina Nemcov zamestnáva upratovačky načierno. Inak by šli predsa sami proti sebe! Veď kto by im potom dával do poriadku ich príbytky? Si nemysli, že na podobné vyčerpávajúce činnosti dobrovoľne obetujú svoj drahocenný čas. Navyše sú až príliš zhýčkaní. Čo je zasa dobré pre nás. Kto vlastní potrebné finančné prostriedky, je kráľ a môže si dovoliť akýkoľvek komfort na zľahčenie života. Aj ja by som jednala na ich mieste rovnako. A tým, čo hľadajú niekoho s papiermi, sa jednoducho širokým oblúkom vyhýbam. Pravidlo číslo jedna! Ale, pravdupovediac, ani tí mi nikdy následne nerobili žiadne problémy, ak som na nich predsa len náhodou natrafila. Mám sa ti teda na niečo spýtať?“ poslednou otázkou prešla rovno k pravej podstate nášho rozhovoru. Nemohla som vtedy šípiť, že ona už vlastne so mnou napevno ráta.
„No ak sa dá, prečo nie?“ usmiala som sa, hoci najradšej by som ju od radosti vystískala. „A ako si sa ku svojim dopracovala ty? Myslím k rodinám.“
„Poliaci. S Poliakmi sa dostaneš všade. Aj čistenie pekla ti vybavia po známosti. Ten môj tu stretol veľa krajanov. A poznáš to, ruka ruku myje. Jeden dohodí tamto, druhý zasa hento. A keď sú s tebou spokojní v rodine, tak je ústna propaganda zaručená priamo domácimi a ďalej to ide ako po masle. Takže ja už si vlastne sama vyberám, koho áno a koho nie. A dopyt po spoľahlivej upratovačke bude vždy aktuálny, za to strčím i ruku do ohňa.“
„A vyžiješ z tej roboty v pohode?“ dúfala som, že mi pravdivo odpovie na položenú otázku a nič dôležité nezatají.
„Že či! Celý zárobok mi putuje priamo do vrecka. Denne som u dvoch-troch zákazníkov, čo mi úplne stačí. V podstate ich ani netúžim mať viac. Chcem teraz chodiť do jazykovky a poctivo sa venovať učeniu. Samozrejme, že by som neodmietla i inú robotu, ale ak sa nedá, tak sa nedá. Zarábam aspoň pätnásťnásobne viac než na Slovensku. A tých nádherných vecí, čo som podostávala pomimo! Veď mi obliekajú celú rodinu. Bola by som blbá, aby som sa doma nervačila s ľuďmi na pracovisku za almužnu. Tu som iba ja sebe pánom. Nik ma nerozčuľuje, väčšinou som sama v byte. Svoje tempo si určujem podľa potreby a čo je najdôležitejšie, ľudia sú so mnou spokojní. Až natoľko, že občas dlho zvažujem, kam skôr skočiť. A preto zdar všetkým lenivým a či inak emancipovaným ženám, “ zakončila veselo Monika.
To dievča mi začínalo byť sympatické. V tom podstatnom sa mi zdôverovalo bez akýchkoľvek zábran a to som nepoznala jeho ďalšie smelé plány v ceste za šťastím.
„Naozaj ťa nechajú samú v byte?“ vyzvedala som ďalej. Dvadsať rokov dozadu ma neskutočne prekvapovala dôvera, s akou domáci rozdávali kľúče od svojho privátu a tajných komnát v ňom úplne neznámym osobám. Poväčšine dokonca cudzinkám, ktorým nielenže chýbala pečiatka v pase, ale aj tie povestne očarujúce, modré oči s dlhými, zatočenými mihálnicami a viečkami naivne klipkajúcimi do taktu viedenského valčíka či iné, dôveru vzbudzujúce referencie. Narážam na skutočnosť, že mnohí odovzdali kľúče do rúk úplne neznámym osobám hneď na prvý raz. Ale v podstate obe strany veľmi rýchlo pochopili a akceptovali podmienky kapitalistického trhu. Naučili sa neklásť zbytočné otázky. Tí majetnejší nechceli, aby ich zaživa zožrala špina. Na boj proti nej volili finančne najvýhodnejší spôsob. Nimi vyvolení si naopak priali zarobiť na živobytie z pohodlnosti a šetrnosti tých pri koryte.
Systém prižmurovania očí sa zdal byť novým iba mne. Dovtedy som podobné pracovné vzťahy poznala iba z filmov pre pamätníkov a z občasného rozprávania niektorých starších osôb na Slovensku, ktoré kedysi dávno slúžili za cisára pána v Rakúsko-Uhorsku.
„A čo si vlastne robila na Slovensku?“ nedala som Monike pokoj a bombardovala ju zvedavými otázkami.
„Predavačku v obchode. Na základnej som síce mala jednotky a dvojky, ale mňa to povolanie napriek odhováraniu druhých neskutočne lákalo. Až kým som si ho nevyskúšala v praxi.“
„Viac sa ti páči upratovanie?“ akosi sa mi nedarilo uveriť jej.
„Pozri, na začiatku je dôležité stanoviť si priority. Ale veď ty to čochvíľa pochopíš tiež. Akonáhle si zrátaš prvý zárobok. A čo sa medziľudských vzťahov týka, lepšie vychádzam s Nemcami než so Slovákmi. Na Germáncov je totiž spoľahnutie a hlavne nie sú falošní a závistliví, “ zasmiala sa schuti.
Nuž je pravda, že v roku 1994 dokázala často za deň zarobiť viac ako ja so svojim diplomom za celý mesiac v štátnej správe na jednom z bratislavských úradov.
Ešte chvíľu sme sa bavili na tému možného zamestnania a Monika ma znovu ubezpečila, že mi určite dohodí niekoľkých solventných zákazníkov.
A ja som opäť večer radostne zvestovala Mickymu, aké zaujímavosti som sa dozvedela, keďže podávanie informácii telefonicky na Slovensko by ma v tých časoch vyšlo o dosť drahšie a teoreticky by mohli byť už na konci minulého storočia na každé spojenie nainštalované uši Big Brothera.
„Ak sa jej podarí zohnať mi nejakú prácu, sme zachránení! Nebudeme musieť obracať každú mincu desaťkrát.“
V podstate som vravela pravdu pri vyslovení poslednej vety. Na dvere pomaly ale isto klopali časy, keď som zrazu mince prevracala v rukách aj dvadsaťkrát, čím som ich zväčša nadobro zodrala.
„No a u teba ako?“ spýtala som sa Rahmiho. „Zašiel si si obhliadnuť ponuku ohľadne výpomoci? Je to niečo interesantné?“
„Ale áno. Jedná sa o kuriérsku firmu, kde hľadajú osoby na triedenie balíkov. V prípade záujmu môžem u nich od budúceho týždňa nastúpiť.“
„A vezmeš to?“
„Asi hej. Šéfuje tam jeden mladý Grék. Celkom sympaťák.“
Vzájomná rivalita Turkov a Grékov je mnohým isto dobre známa. Viď príklad Cyprus.
Označenie „celkom sympaťák“ z úst Turka na adresu Gréka (ale i naopak) je vskutku slušnou poklonou. Aj keď si osobne myslím, že jedinci, ktorí nevyrastajú pod bezprostredným vplyvom národnostných sporov a vášní vo vlastnej domovine, sú oveľa zhovievavejší ku susedom z druhej strany jej oficiálnych hraníc než ich krajania priamo doma. Neľahký osud vysťahovalcov občas napomáha spájať rozkmotrené národnosti. Ale neodbiehajme ku politickým témam, keď sa nám v príbehu črtá nová zápletka..
A tak Micky začal pravidelne pracovne pendlovať na trase BMW-brigáda. Z pravidelnosti sa čoskoro stala závislosť. Jedného dňa sa závislosť zmenila na skutočnosť.
„Katja, rozhodol som sa skončiť v BMW, “ oznámil mi pri raňajkách niekedy koncom februára.
„Čože si spravil?“ otočila som sa ku nemu s úžasom v tvári. V danom momente ju aspoň z polovice vypĺňali moje hrôzou rozšírené okále. Nedovolila som mu dopovedať pod ťarchou studeného potu, ktorý ma okamžite zalial od korienkov vlasov až po nechtové zakončenia na nohách. „Preboha, to nemyslíš vážne! Z čoho zaplatíme nájomné a ostatné položky?“
„Upokoj sa, Dž-nem. Dlho som zvažoval plusy, mínusy. Dimitris,“ tak sa volal šéf kuriérov, „mi naisto prisľúbil miesto u nich vo firme. Platovo budem na tom určite lepšie ako doteraz pri páse. A i práca sa mi pozdáva oveľa viac. Jedinou podmienkou je, že balíky musím rozvážať vlastným autom.“
„Vlastným autom??? Veď sme práve jedno predali!“ zvolala som zaskočená jeho suverénne znejúcim výrokom, akoby sa jednalo o obyčajnú hru o guličky, kde sa ich majitelia striedajú každou nanovo rozohranou partiou a on práve zavetril šancu na víťazstvo.
„No tak zasa druhé kúpime,“ nedal sa nijako odradiť od svojho plánu. „Peniaze z predaja nám predsa ešte zostali.“
„Ale iba na železnú rezervu! Micky, dobre si si to premyslel?“ spýtala som sa so zjavným sklamaním v hlase. Nedokázala som odhadnúť, aké následky môže mať pre nás do budúcnosti jeho na prvý pohľad pevné predsavzatie. Ono sa i dlhú dobu javilo ako nie práve najsprávnejšie z finančného hľadiska. Čo sa mňa osobne týka, lepšie rozhodnutie snáď ani neexistovalo. Lenže to som zistila až o mnoho mesiacov neskôr. Predtým som si s ním však ešte čo-to turbulentné užila.
„Samozrejme. Od prvého nastupujem na novom mieste. Dovtedy musíme zohnať niečo štvorkolesové a hlavne pojazdné, “ oznámil mi s konečnou platnosťou.
Zaryto som mlčala. Tuho premýšľajúc, aké modlitby sú vhodné na danú situáciu.
V BMW-čku mu zatiaľ stále bežala skušobná lehota. V Nemecku zväčša trvá pol roka. Výpoveď mohol podať okamžite. Takpovediac zo dňa na deň. A to aj urobil.