Snáď sa príliš nemýlim, keď tvrdím, že každý z nás zažije aspoň jednu za život. Tá nasledujúca skončila takisto nečakane, ako i začala. Zostal iba otáznik.
Keď sa predo mnou vynoril na chodbe nášho vysokoškolského internátu, okamžite mi padol do oka. Než som nadobro onemela, stihla som sa spýtať - nenápadne, ale zároveň i neuvážene - spolužiačky a dobrej kamarátky:
- To kto je ten krásavec???
Už istú chvíľu sa s ním veselo bavila v ateliéri, kam som práve vstúpila a z ich rozhovoru som usúdila, že ho pozná. Aspoň trošilinku. Moja chyba.
Ani vo sne by mi nenapadlo, že ma "zradí" a moju pianissimo otázku pošle bez rozmýšľania takmer súčasne, v pôvodnom znení a CRESCENDO ďalej, navyše s označením pýtajúcej sa, čiže mňa, a všetci prítomní budú mať o zábavu postarané.
Vtedy som si myslela, že skôr ako sa na mieste so žeravými ušami a lícami prepadnem od hanby pod zem, odstrelím najprv kamošku!
Richard bol športový typ. Dlhé plavé vlasy mu padali na plecia a veľmi pristali k jeho súmernej, (pre mňa) očarujúcej tvári. Sťaby Adonisovi z oka vypadol. (Nečudo, že jeho priezvisko začínalo na A.)
Istým spôsobom bol však veľmi záhadný. Niečo podobné tvrdil aj on o mne, hoci netuším, skade to nabral. Dodnes počujem jeho jemné renganie, pamätám si vety, ktorými mi zalichotil. No jeho priťažlivý vzhľad ma na druhej strane zároveň odrádzal. Niečo mi našepkávalo: Na toho si dávaj pozor, dievča!
Sympatie, ako sa neskôr ukázalo, boli na oboch stranách. Niekoľkokrát sme spolu zašli na prechádzku, ale okrem vzájomného "oťukávania sa" k ničomu inému nikdy nedošlo.
Náhoda blbec zariadila, že Richardov kamarát, ktorý ho vlastne dotiahol ku nám na internát, sa jedného dňa pohádal s vedením klubu, kde sme pracovali a viac sa tam neukázal. Akoby sa po ňom zľahla zem. A tak zo dňa na deň prestali aj naše pravidelno-nepravidelné stretávky s Richardom. Sklamanie už pomaly vyprchalo, keď sme sa raz
úplnou náhodou zrazili v meste, pri prezidentskom paláci. Chvíľu sme sa rozprávali a pri rozlúčke mi na kus papiera napísal svoje telefónne číslo so slovami:
- Zavolaj mi a istotne sa stretneme!
- No to víš, kámo, - pomyslela som si okamžite, - ja ťa teda určite nezavolám!
Podobné predsavzatia som zvykla i dodržať, ale takmer vzápätí opäť zaúradovala náhoda a asi o mesiac sa bratranec s manželkou a dcérkou sťahovali do nového, väčšieho bytu v panelákovej zástavbe a číslo ich vchodu sa nachádzalo hneď vedľa toho, kde býval Richard (svoju adresu mi stihol dať už dávnejšie). Pri tej príležitosti naverbovali rodinu na výpomoc. Srdiečko mi podskočilo od radosti. Konečne som vďaka objektívnym príčinám mala naozaj pádny dôvod porušiť blbé predsavzatia. Výnimočne som sa prekonala, ďakujúc osudu za priateľskú službu a tajne dúfajúc, že keď budú bývať vedľa seba, zasa sa budeme občas vidieť, vytočila som telefónne číslo s vhodne predpripraveným dialogovým monológom a mravenčením v žalúdku. Chcela som trochu zneužiť situáciu. Zašpásovať si na jeho účet a vyraziť mu dych informáciou, že odteraz budeme "susedia". No to, čo nasledovalo, vyrazilo dych mne.
Na druhej strane sa ozval ženský hlas. Predstavila som sa.
- Dobrý deň, mohla by som hovoriť s Richardom?
- Dobrý deň, kto ste a odkiaľ poznáte Richarda?
Trochu zaskočená som neznámej slušne odvetila.
- A ako dlho ho poznáte?
Spomínam si, že mi položila hneď niekoľko, pre mňa v tú chvíľu nepochopiteľných otázok, ale zabudla som ich presné znenie, čo v podstate nie je ani dôležité.
Pamätám si však, že sa mi po pár minútach ten divný výsluch prestával páčiť, no i napriek všetkému som naďalej (možno) prekvapene, ale slušne odpovedala.
"Prepáčte, že sa vás toľko vypytujem... som Richardova mama....... (začala sa zajakávať) ... Richard, Richard pred týždňom zomrel....," dokončila prerušovanú vetu a po jej doznení sa srdcervúco rozplakala.
Neviem, či som v šoku dokázala vykoktať aspoň úprimnú sústrasť, po tej hroznej správe som doslova a dopísmena onemela a nechápajúc svet zložila slúchadlo. Nikdy viac sa nedozvediac, čo sa mu vlastne vtedy prihodilo.
Pri spomienke na neho mi vždy napadnú tie často opakované múdre rady, aby sme v živote nepremárnili šance, lebo budeme na jeho sklonku ľutovať, čo sme neurobili, lebo ... ale život si mnohokrát spraví i tak, čo chce. A akékoľvek rozhodnutie znamená iba jednu z desiatok možných ciest a tá takisto prináša so sebou množstvo zauzlení, stovky riešení, chvíľky šťastia, ale i pády, smiech spolu s plačom, yin s yangom a za batoh iných nezodpovedaných otázok, čo bude, ak a čo by bolo, keby...
