Mal asi desať rokov, keď sme sa doma rozprávali na tému puberta a pubertiaci a jej možný dopad na vzťah rodič - dieťa.
Aby som to trochu synovi priblížila, pripomenula som mu jednu situáciu s mojou kamoškou a jej synom, ktorého práve vtedy spomínaný neduh plieskal ostošesť, a my sme boli zhodou okolností spolu s Michaelom priamymi svedkami jednej rodinnej nezhody medzi nimi dvoma.
Okrem príhody v priamom prenosesom mu pridala i niekoľko definícii puberty po svojom, aby som mu lepšie priblížila neznáme pojmy.
Ku koncu rozhovoru sa na mňa zamyslene pozrel a s obavami v hlase sa spýtal:
"Mama, a keď prejde tá puberta, budem zasa normálnym chlapcom, ako som teraz?"
Iba som sa schuti zasmiala, dala pusu na čelo a odvetila: "Áno, zaisto budeš."
Že podobné rozhovory v detskom mozočku zostávajú kdesi pevne zakotvené a on ich naďalej s väčšou či menšou intenzitou potajme spracováva, som sa presvedčila onedlho nato. Na letnom tábore.
Pri záverečnom ohni boli spomenutí najstarší chalani a PUBERTA, ktorá nimi statne mávala. Nie je podstatné, čo presne sa im vytklo. Pretože akonáhle Michael začul známe slovíčko, otočil sa
rýchlo ku mne a ja som zazrela v jeho svietiacich očkách záblesk radosti a veľkú úľavu.
"Mama, oni sú naozaj v puberte?" spýtal sa ma zvedavo.
"Mhm," prikývla som, netušiac, na čo naráža.
"Tak to som rád. To potom tá puberta nie je až tak hrozná vec. Veď oni sú celkom milí!!!"
A dozvuky pádu kameňa, čo sa mu skotúľal zo srdca, ste z poslednej vety zachytili určite i vy. Alebo sa mýlim?