... robia neplechu, porušujú pravidlá, zdvíhajú tlak. Chladnú hlavu si zachováte, lebo si spomeniete na pár príkladov uvedených o pár riadkov nižšie.
Pred dvoma rokmi sme sa s kolegyňami zúčastnili školenia "Keď nám deti drásajú nervy".
O jednu úsmevne-poučnú časť z neho sa podelím i s vami.
Prednášajúca sa nám na konkrétnych príkladoch snažila názorne ukázať, že ani my dospelí mnohokrát nie sme o nič lepší než tie neposlušné deti. Rozdiel je iba v tom, že my už nemáme nikoho za zadkom, kto by striehol ako jastrab, čo práve stvárame, nik nás už nevychováva, nik za nás po 18-tke nenesie priamo zodpovednosť. Iba my sami za seba.
Vrámci školenia nás vyzvala k účasti na skupinovej hre (inak je veľmi zábavná i pre deti), ku ktorej je potrebných (3x+1) osôb. Vytvorili sme kruh a vrámci neho trojice. Vždy dve hráčky po pravici a ľavici tej strednej zdvihli ruky, dotkli sa dlaňami a vytvorili strechu stajne. Účastníčka v strede hrala kravu.
Tá osoba, čo zostala navyše, bola vyvolávačkou. Ak zvolala krava, museli všetky Milky vybehnúť zo svojho domčeka a hľadať si nové miesto. Ak naopak povedala stajňa,nesmeli sa kravy hýbať a zvyšok musel vytvoriť strechy nad novou kravou, či už s predošlou polovicou alebo s niekym iným.
Posledné možné zvolanie bolo krava so stajňou. V tom prípade sa museli vytvoriť nové trojice a je jedno, kto akú pozíciu zaujal. Iba výsledok musel sedieť. Pod každou strechou jedna krava.
Nuž a aby bola hra veselšia, akonáhle vyvolávačka zadala zmenu, sama sa zapojila do virvaru, snažila sa uchmatnúť nejaké miesto pre seba a vytlačiť tým pádom na svoju pozíciu niektorú zo súperiek.
V istom momente zakričala naša školiteľka STOP. Ževraj pre ňu zostala jediná možnosť a to byť kravou, hoci podľa pravidiel hry mala byť v danom momente strechou.
Neskôr nám pri vyhodnotení experimentu vysvetlila, že sme sa chovali presne ako deti. Hra nás zaujala, smiali sme sa a popri tom nevedomky porušovali pravidlá. Kravy sa pri zvolaní strechanesmeli hýbať, napriek tomu sa veselo premiestňovali spolu so strechami. Alebo situácia, keď jej niekto svojou nesprávnou premenou vychytil miesto strechy.
Ani deti nechcú v podstate zámerne porušovať pravidlá či hocako inak nás úmyselne rozhnevať, no v zápale hry či akejkoľvek činnosti sa občas pomýlia alebo nepočúvajú alebo zabudnú ... Ich jediným
problémom je, že majú "nad sebou" svojich jastrabov. Rodičov, učiteľov, vychovávateľov. A keď sa lavína obvinení v kombinácii s následnými výchovnými prostriedkami spustí, je
ťažké ju zastaviť v polovici cesty. Obe strany sa ňou nechajú strhnúť a dochádza k nechceným konfliktom.
Okrem tejto priamej ukážky nám uviedla ďalší svoj obľúbený príklad. Tabuľky so zákazom kŕmenia kačíc a labutí na jazerách a ku tomu obraz dospelých, ktorí kým nevyprázdnia sáčok so suchým chlebom, hádžu pokrm do vody sťa slepí. Ignorujúc skutočnosť, ako tým vlastne škodia ekosystému.
Alebo semafór s červeným panáčikom...
A mne pri tom napadlo, ako nás na začiatku upozornila, že ju pri prednáške vyrušuje, ak sa poslucháči medzi sebou začnú počuteľne (teda nie šeptom) rozprávať a následne prípadne i smiať, lebo ich niečo z témy inšpirovalo. Ju to vyvádza z konceptu. Napriek tomu sa v každej novej skupine vždy nájde niekto, kto síce nemá 5, ale je imúnny voči jej prosbe presne ako malé dieťa. (Jedna z kolegýň je v šu-šu-šu aktivitách naslovovzatou expertkou).
Tak ako, v ktorom príklade ste sa našli vy?
Ak niekto príspevok pochopil ako návod na nevychovávanie, či prehliadanie priestupkov svojich ratolestí, nepochopil ho správne. Celý seminár sa niesol v duchu konzekventnej výchovy, ale bez hnevu a unáhlených záverov, že tie deti to robia naschvál. Šlo o to, aby sme pochopili ich jednanie na konkrétnych príkladoch z nášho vlastného správania či konania. Lebo oni vlastne nerobia nič iné než my dospelí...