Včera sme sa rozprávali s mojou prváčkou na tému koncoročného výletu. Koná sa na budúci týždeň a spolu s kolegyňami vzývame všetkých strážcov počasia, aby nám tentokrát dopriali slnečno. Alebo i zamračeno, ale bez dažďa.
Minulý rok sme totižto mierili do rovnakého parku a tématicky by som výlet zaradila do podskupiny Noemova archa.
Hektolitre studenej vody, čo sa na nás zvrchu valili, boli nevhodným vtipom niekoho tam hore. Napriek tomu boli decká (aspoň v mojej skupine) fantastické a nebojácne sa plavili vpred. No po troch hodinách úsmev zamrzol i poslednému vytrvalcovi a šéfka bola pod tlakom okolností prinútená výlet skrátiť. Našťastie nám autobusová spoločnosť vyšla v ústrety a poslala záchranársky konvoj o hodinu skôr. Myslím, že na mokrý zážitok nik z nás do smrti nezabudne. Ibaže by neskôr a niekde inde zažil horšiu potopu, čo by prekryla spomienky udalostí minulých.
Každopádne som prváčke vysvetlila svoje prianie o dôležitosti primeraného počasia.
- Ja viem, moja sestra má doma fotku, na ktorej je spolu so spolužiakmi zahalená v pršiplášti a za nimi v ohrade postávajú kozy a ovce.
- Vidíš, tú fotku som im robila ja!
Pozrela na mňa prekvapene a potom dodala.
- Aj ja by som si priala takú fotku.
-Takú určite nie. Tebe spravím radšej slnečnú. A tiež ju dostaneš odo mňa na pamiatku v albume ako tvoja sestra, keď pôjdeš odo mňa preč.
Ja som vetu vzťahovala na štvrtý ročník, ale ona si ju v hlávke nejako inak skombinovala, a asi jej vyšlo, že už po prvej triede. Vyľakano na mňa pozrela a prestrašeným hláskom zahlásila:
- Ale ja nechcem ísť od teba preč!!!
Rýchlo som jej nedorozumenie vysvetlila a ten krátky, hrejivý pocit bol (minimálne v jej prípade) odmenou pre mňa za tento školský rok.