Už dávno som sa tak schuti nezasmiala.
Vracala som sa z práce, bola som len niekoľko metrov od nášho domu, keď som začula, ako sa zavrela brána. Podľa vyblýskaného, nového (a nie lacného) bicykla, ledabolo opretého o stĺp pred
vchodom, som hneď usúdila, že tie dvere sa zavreli za mojim mužom.
Uzamkla som svoj bicykel a v tom momente mi napadlo, že taký aprílový žart presunutý do iného mesiaca nezaškodí nikomu.
Schmatla som teda rýchlo jeho dvojkolesového tátoša a schovala sa s ním za husté kríky. Nerátala som s tým, že tam vystojím dieru!
Keď sa konečne opäť otvorili dvere, dúfala som, že nezačne neuvážene vrieskať na celý dvor, aby dal na známosť susedom, aká neprávosť sa mu stala... (inak u nás stojí pred barákom mnoho vecí len
tak neuzamknutých).
Spoza kríkov som pozorovala, ako tam nešťastne behá. Pani, ktorá práve prebicyklovala naokolo, pochopila veľmi rýchlo situáciu a začala sa potichu uškŕňať. Iba pre nás dve, takže ma
neprezradila.
Zhodou okolností si poškodený pri hľadaní zlodeja vybral z troch možných chodníčkov ten, ktorým sa začal odo mňa nebezpečne vzďaľovať a aby predsa len neprivolal políciu, vyšla som pre istotu
dobrovoľne z úkrytu.
Keď ma zbadal, rozumej keď zbadal, čo tlačím vedľa seba, s úľavou sa začal smiať i on.
Už som iba skontrolovala, či nepustil do gatí a pustila ho na cesty s poznámkou, aby radšej častejšie používal zámok. Lebo nabudúce to nemusím byť ja, kto si bez opýtania "požičia" jeho
miláčika.