Kolotoče som pravdepodobne odmalička mala zakódované v génoch, ale na Slovensku sa moja "slabosť či úchyľka" kedysi nemohla naplno prejaviť. A tak som si nenechala uniknúť jedinečnú príležitosť vo Viedni. Písal sa rok 1986 a mamina kamarátka nás pozvala na návštevu do hlavného mesta Rakúska.
Niekedy v šesťdesiatom ôsmom sa zoznámila so svojim budúcim manželom, a tak sa za železnú oponu dostala schodnejšou cestou. Pre nás to znamenalo, že sme na údiv nášho okolia získali bez problémov vízum za hranice všedných dní.
Dodnes nezabudnem, pri čom všetkom nám, deťom socializmu, vtedy pravidelne padala sánka. Všade sme objavovali niečo neznáme a dych vyrážajúce. Ako správni turisti sme ponavštevovali rad za radom miestne atrakcie a ku nim neoddeliteľne patril aj známy viedenský Prater.
Ako jediná z našej trojčlennej výpravy som si priamo na mieste trúfla otestovať jeho divoké kolosy. Na centrifúgu sa mi dokonca podarilo nahovoriť aj môjho o dva roky mladšieho brata. To som ale ešte netušila, že prídel kolotočových génov bol v našej rodine kompletne vyčerpaný mojou osobou. Zbadala som sa až v najvyššom bode toho čertovského stroja, keď som hlavou dolu presviedčala bielu kriedu vedľa mňa, aby neskolabovala a vydržala až do konca. Na bratovú obranu musím povedať, že v tých časoch bola spomínaná centrifúga v porovnaní s dnešnými vylepšenými verziami naozaj dosť nepríjemná. Krvi by sa vo mne v danom okamihu nedorezal, ako som sa bála o neho a modlila sa, aby náš let skončil čo najrýchlejšie a bez strát na životoch. Ďalšie kovové opachy som, samozrejme, musela testovať už iba sama. Teda do momentu, kým sme spoločne nestáli pod známym obrovským, kabínkovým kolotočom.
Pozrela som na mládenca vedľa seba, zaklipkala očami a nežne ho oslovila:"Brááškoo, toto je naozaj, ale naozaj celkom neškodný kolotoč a zhora uvidíme celú Viedeň."
Vyslovená veta zaúčinkovala takmer okamžite a bez dlhšieho zvažovania sme si kúpili lístky. A tak sme sa opäť vo dvojici vybrali na nasledujúcu okružnú jazdu. Spolu s nami vošla dnu i skupinka možno desiatich Japoncov. A ako inak - s fotoaparátmi v pohotovosti. V danom momente mi nenapadlo, že i táto na prvý pohľad úplne neškodná udalosť môže viesť k ďalšiemu kolapsu. V dostatočnej výške sa Japonci ako na povel rozhodli všetci naraz fotografovať ten istý motív, a tak sa rozbehli spoločne do bodu A a cvakali ostošesť. Na ďalší povel sa rozbehli do bodu B, ktorý ležal na opačnej strane kabínky a pokračovali v love na skvelé zábery, kým im nezišlo na um hromadne sa presunúť do bodu C... a takto pokračovali ďalej, kým si nenafotili celú Viedeň. Vďaka ich aktivite sa kabínka húpala sem a tam, tam a sem,... Brat nanovo bledý ako krieda škrípal zubami a zhlboka dýchajúc mi hovoril:"Povedz im, nech okamžite prestanú...nech tu nebehajú ako splašení, veď oni tú kabínku utrhnú spolu s nami!!!"
Kabínka zostala síce visieť aj napriek jeho predpovedi na svojom pôvodnom mieste, ale odvtedy som musela jazdiť na kolotočoch sama. Lepšie povedané, po tých dvoch neúspešných pokusoch som ho už radšej na nič "neškodné" (a tobôž škodné) nenahovárala.