Keď sa kolegyne dozvedeli, že priamo po zatvorení školských brán dobrovoľne mierim na nasledujúce v podstate dvadsaťštyrihodinovky na plné dva týždne do tábora, iba nechápavo krútili hlavou...
Pri stole sme sedeli tri vedúce, keď ku nám pristúpil Lacko.
Lacko chodí(-il) do osobitnej školy a už niekoľko rokov sa hrdo hlási ku našim táborníkom, čo potvrdil i v nasledujúcom krátkom rozhovore.
- Lacko, aký máš pekný náramok.
- Áno. Boli sme s babkou u nás na trhu a ja som si ho tam objednal.
- Aj s menom?
- Jasné. Lacko. Chcel som aj P-čko, ale to nemali.
- Počkaj... P??? Ale veď priezvisko máš na V, tak prečo P? - spýtala sa prekvapene Maťa.
- Ale veď moje druhé (tábornícke) meno začína predsa na P!!! - priam vyčítavo zamumlal a zasa kamsi odišiel.
- Dievčatá, ak pre nič iné, tak pre toto sa to všetko oplatí robiť! - zvolala Maťa a slzy sa jej tisli do očí.
Mne sa zasa tisli o pár dní neskôr. Na bratislavskej vlakovej stanici. Každý sa lúčil s každým a v tom virvare sa zrazu nečakane predo mnou zjavil Lacko. Nepovedal ani slovo. Nebolo treba. Roztvoril naširoko náruč, pevne ma oblapil, dôverne si o mňa oprel svoju strapatú hlávku, pričom ma tak mocne stisol, až som sa obávala, že vzápätí vypľujem všetky vnútornosti. A v tom stisku bolo toľko vďačnosti, že i ja viem ... pre toto sa to oplatí robiť!
A nezabudnem ešte na jedno ďalšie lúčenie. To sa odohrávalo deň predtým ešte na tábore. Dvaja súrodenci museli odísť z rodinných dôvodov skôr. Rodičia ich vyzdvihli, nuž sme sa s nimi lúčili, ako sa patrí. Mladší ma vystískal skoro ako Lacko, no keď som pristúpila ku staršiemu, otočil sa mi bokom a otrávene zafrflal: Tak rýchlo, nech už to máme čo najskôr za sebou!
Nerozvádzala som jeho (pre niekoho možno nemožný) spôsob rozlúčky, iba som ho objala a zahlásila, že o rok sa vidíme znovu. A presne vtedy sa v chodbe zjavila ďalšia vedúca a prekvapene dodáva:
- Ó, aká pocta! Ty si ho smela objať?
A mne v tom momente docvaklo... Veď vlastne áno - to je predsa ten mládenec, ktorého sa roky nesmel dotknúť nik. Ani pri zranení, ani v iných ťažkých chvíľach v slzavom údolí. Nik z vedúcich, nik z detí. Dobrých desať rokov.
Áno, aj pre toto sa to oplatí robiť!