Pred niekoľkými rokmi som sa nechala inšpirovať internetovými príspevkami jedného fóra a pustila sa do jarnej ofenzívy, na ktorú som sa až pridlho pripravovala. Týkala sa mojej kuchyne a rozloženia niektorých vecí v nej.
Predovšetkým mi nedala spávať tá hŕba receptových kníh priamo nad sporákom, ktorá menila svoj objem a občas i vonkajšie kontúry, a ja som iba čakala, kedy sa raz zvrchu (a za trest) zosype na mňa. Najlepšie rovno do hrnca s mastnou, prípadne načerveno farbiacou polievkou. Nech pre zmenu zasa raz i ja vypustím po svojom prebytočnú paru!
Pár hodín to u nás vyzeralo ako po bombardovaní. Odvšadiaľ som všetko vyberala a mnohému nachádzala nové, výhodnejšie či bezpečnejšie miesto.
No a v tom chaose som ako každé ráno robila Michaelovi raňajky.
"Mama, to čo je s tým kakavkom?" spýtal sa ma, keď zasadol ku stolu.
"Čo by s ním malo byť?" nechápala som.
"Prečo má navrchu také bodky?" popísal bližšie problém bádateľa, školkára.
"Ale prosím ťa, aké bodky... čo vymýšlaš!" nenechala som sa len tak zaskočiť.
Náš nasledujúci rozhovor prebiehal i ďalej v podobnom znení a ja som si vážne myslela, že si môj malý expert zo mňa zasa raz strieľa, čo mi v danom momente naozaj ku šťastiu nechýbalo.
Už som bola v kúpeľni, keď za mnou opäť docupital (jeho neochvejnosť mi začínala byť akosi podozrivá) a neodbytne pokračoval vo svojej bodkovanokakafkovej sťažnosti.
"Mama, ale to kakavko je naozaj nejaké divné," zopakoval s riadne pokrkvaným nosom, "veď ho ochutnaj!"
"Ale čo by bolo divné!" snažila som sa mu dokázať svoju pravdu a plným dúškom si konečne uchlipla z podávaného pohára.
Ešteže som sa podvolila skušobnému testu a nenanútila mu ho (z pozície sily) vypiť celé. Asi by bol zvyšok dňa bardzo hyperaktívny...
Ľudkovia boží, ja som mu v tom upratovacom zmätku namiešala Nescu-kávu!
Hilfeeeeee!!!