... alebo môjmu dieťaťu je stále ubližované.
Myslia si mnohí rodičia. keď sa im deti doma sťažujú, čo všetko sa zasa odohralo v škole. Keby však mali k dispozícii záznamy skrytej kamery, ako sa ich zlatíčka správajú v cudzom prostredí mimo ich ochranných krídel, asi by sa veľakrát nestačili čudovať, akými rôznymi metódami sa snažia ich ratolesti presadiť v kolektíve. Nevedomky či schválne. Férovo či podpásovo.
Kto má vlastné deti alebo s nimi pravidelne pracuje, zaisto ustavične rieši nejaké ich spory. Niekedy viac, niekedy menej. Na vine je spln mesiaca, neznesiteľné horúčavy či snehová metelica. Alebo ťažko stráviteľný zeleninový obed v školskej jedálni.
Aj v mojej skupine sa striedajú slnečné dni s tými búrkovými. Občas mávam pocit, akoby okolo mňa ktosi zámerne nakládol tisíc drobných ohníkov, ktoré s istou pravidelnosťou nečakane vzbĺknu. A ženú sa ku mne ako pekelná skaza vyschnutou savanou.
Včera na školskom dvore za mnou dobehol Bruno a tým svojim teatrálnym spôsobom sa sťažoval na Viktora, že mu vrazil päsťou do brucha. Podobné scénky sa s Brunom opakujú veľmi často, preto som ho požiadala o nasledujúcu, doplňujúcu informáciu:
- Opíš mi, čo sa stalo, než ti Viktor vrazil päsťou do brucha.
- Nič. Iba som sa ho spýtal, či sa chce so mnou hrať.
- Ahá, takže spýtal...
Na priblíženie situácie: keď sa Bruno "iba pýta", pripomína to mučenie tajných služieb. Od prírody totižto dostal do vienka neuveriteľnú zbraň. Neskutočne prenikavý hlas, pri ktorom nám všetkým do jedného praskajú bubienky. Bruno sa postaví pred osobu svojho záujmu a do nekonečna, tj. minimálne päťdesiatkrát zopakuje svoju otázku. Aj osobám s nervami z ocele nakoniec tá pevná oceľ povolí, nieto jeho neškoleným rovesníkom. Keď do toho zarátame, ako Bruno častokrát dopĺňa svoj prejav divými poskokmi sťa nezničiteľné perpetum mobile a v tesnej blízkosti opýtaného, bez dodržania akéhokoľvek minimálneho odstupu, takže každá jeho obeť nadobudne pocit, že jej Bruno na dôvažok podupe po nohách, niet sa čomu diviť, ak konflikt vzbĺkne relatívne rýchlo. V tomto prípade sa ale jedná o prijateľnejšiu východiskovú situáciu, pretože v tej horšej drží Bruno v ruke navyše nejaký predmet (napr. peračník alebo umelohmotnú fľašu od malinovky) a radostne ním pleskne nič netušiacemu kamarátovi po hlave, tvrdiac, že to je priateľská výzva do hry. Alebo schytí menšie deti odzadu, stiskne ich ako zápasník a snaží sa z nich vytriasť kladnú odpoveď. A ja už iba bežím otvárať zverák, aby z nikoho nevytriasol dušu! Alebo polámané rebrá.
- Bruno, a koľkokrát a ako si sa ho teraz pýtal, či sa s tebou chce hrať?
Zažmurkal na mňa svojimi belasými očami, zošpúlil pery, hlas mu stíchol na polovicu, lebo tieto otázky už odniekiaľ pozná a vlastne i vie, čo bude nasledovať. Déjà-vu.
- Ok. Asi dvadsaťkrát som sa ho spýtal.
- Bruno, ale ty si pamätáš na čom sme sa dohodli? Že sa spýtaš raz, prípadne dvakrát a potom stačí?
- Ale keď on mi neodpovedal.
Ani by som sa nedivila, keďže pri obede ho dookola hneval. Bruno Viktora.
A tak sme sa vybrali na opačnú stranu dvora, vypočuť si verziu číslo dva. Viktor ku nám stál chrbtom a keď sa otočil, zistila som, že plače. Na moju otázku, čo sa vlastne stalo, odvetil, že ho silnejší Bruno oplieskal o mreže plotu. Priznal, že mu sám dal päsťou do brucha, ale iba preto, lebo sa ho aspoň stokrát spýtal, či sa nebudú hrať a odpoveď "nie" neakceptoval.
Keď som Brunovi vstúpila do svedomia otázkou, prečo mi nepretlmočil celý príbeh, iba zaryto mlčal. Aby si s červenajúcimi sa ušami vypočul, čo mu verklík v mojom prestrojení už po tisíci krát stále a znovu zopakuje. Pravidlá, ktoré mu vyfučia z hlavy, akonáhle dokončím svoj prejav.
A už iba čakám, kedy zasa dobehne Brunova mama, aby mi oznámila, že jej dieťa pri večeri rozprávalo, ako mu je opäť ubližované, lebo ho kamarát udrel päsťou do brucha... Ešteže patrí do tej skupiny starostlivých rodičov, ktorí si spätne a rozumne nechajú vysvetliť, kto komu vlastne ubližuje. Lebo tá druhá skupina sa v poslednom období vraj začína nepríjemne rozrastať (aspoň tak nás na "helikoptérových rodičov" čoraz častejšie pripravujú odborné články a relácie).
A z iného neverendingového súdka:
Nie raz sa stane, že rodič rozrušene urguje, prečo jeho dieťa nemá vonku na školskom dvore oblečenú bundu, čiapku, šál,... (musím pravdivo priznať, že píšem skôr o skúsenostiach kolegýň, mne
sa podobné ešte nestalo - jednak si výborne rozumiem s rodičmi a na druhej strane som od začiatku tvrdo pracovala na pravidlách).
Posledné dni je ale dosť zima, mráz preniká do špiku kostí, drviac ho na múku a ja už som nemala chuť opäť sa naťahovať o pravidle s čiapkou s dvomi maloletými recidivistami z mojej
skupiny.
Preto som na nich zrúkla:
- Bruno, Fritz, okamžite sem sa!!!
- Čo sa deje? - dobehli ku mne s úsmevom na tvári.
- Zajtra chcem mať od oboch vašich mám písomné potvrdenie, že smiete byť vonku na dvore bez čiapky!!! - dodala som výpovedi primerane vážny tón.
Normálne som zachytila tú bleskovú zmenu z úsmevu na des v ich očiach.
- My musíme mať vonku čiapky? - snažili sa zmenou taktiky ´ja nič, ja muzikant´ spraviť zo mňa tú blbú. Svorne dúfali, že sa nechám nachytať.
- To nemyslíte vážne!!!
- Ok, Katarína, už letíme pre ne.
Než som stihla niečo povedať, rozbehli sa na prvé poschodie do šatne a ja som pozorovala jav známy pod názvom "trieliť ako s nasoleným zadkom".