Správa z Ligurie a Monaca - december/január 2002 Dnes na túto dovolenku spomínam s úsmevom, ale vtedy mi veru nebolo všetko jedno.
Rodinná rada o počte dvoch dospelých sa rozhodla pre trochu dobrodružstva na cestách talianskej Európy. Požičali sme si svokrovu dodávku s rozťahovacím gaučom, skrinkami, stolom, umývadlom, minichladničkou a plynovým varičom. Cieľ cesty navrhol pôvodne môj muž. A keďže je scestovaný, mnohých vecí znalý, slepo som mu dôverovala.
Chceli sme si vyskúšať dovtedy nepoznanú dovolenku v minidomčeku na štyroch kolesách, nech si na vlastnej koži overíme, čo každodenne zažíva taký slimák na putovkách okolím a navrch ku tomu si plánovali skrátiť dlhú zimu.
Krst nováčikov nás čakal krátko po výjazde. Len čo náš slimáčik vystrčil rožteky, znepáčilo sa mu snehu a mrazu a začal na diaľnici pokašliavať. Zo stovky prešiel plynulo na dvadsiatku a nik z nás netušil, čo mu vadí, čo ho trápi a či zachvíľu nedodýcha. Trpeli sme spolu s ním, ale nakoniec to - chlapík - rozchodil.
Liguria je časť Talianska, ktorá je vďaka mohutným Alpám počas zimy uchránená od tuhých mrazov a teploty tu často dosahujú príjemných 15 - 20°C.
Tento fenomén využívajú nielen mnohí Taliani so svojimi karavánmi. V sprievodcovi Liguriou sme sa dočítali, že i kempingy sú tu otvorené celoročne. Hmmm....
To, že sme na cestách stretli nespočetné množstvo karavánov, bola síce pravda, ale otvorené kempingy - rozumej v plnej prevádzke - sme hľadali skoro ako Maruška jahody v decembri. A 12 Mesiačikov s hrejivým ohníkom tiež nikde nablízku.
A preto vznikol problém číslo 1. Nedostatkový tovar: WC a sprcha.
Pôvodne dodávka síce disponovala prenosným - chemickým - WC, ale svokrovi "nevoňalo", a tak ho už pred rokmi odstránil.
Ak si myslíte, že vy by ste vzniknutý problém hravo vyriešili, tak ste na veľkom omyle.
Rozumej, nablízku sa nenachádzali žiadne maskovacie kríky, žiadne "súkromie-istiace" lesíky. Iba kamienkové pláže a promenády a cesty a chodníky, kde odhalený zadok svieti už z diaľky. V tých časoch som ešte nedržala v rukách knihu o cestujúcich Afričankách naprieč Ghanou a skutočnom dôvode ich sukní až po zem. Ale ak raz pôjdem krížom cez čierny kontinent, v ruksaku budú iba podobné kusy šatstva!
Nuž a teraz nazad do Talianska:
Miestne reštaurácie rodinného typu WC síce majú, ale na kľúčik a dobre strážené. A my sme predsa nešli do Ligurie mapovať rozloženie záchodových mís!!! Vytvoriť si vrúcnejší vzťah s domácimi sa mi na druhej strane tiež akosi nedarilo. Veď som sa cítila voči nim previnilo, lebo sme súradnice nocľažísk striedali pravidelne ako spodné prádlo a ja som nemala ďaleko od zatúlaného psa, značkujúceho si teritórium.
V známom Sanremo, kde sme nocovali prvýkrát, sme objavili hneď na prvý šup miesto pre karavány. No tie, čo nám stáli po pravici, ale i po ľavici, zjavne nezdieľali problémy trpaslíka, schovaného medzi nimi. Svojou veľkosťou to boli vlastne 3-izbové byty na kolesách. S kompletným vybavením.
Keď sme sa ráno prebudili, vybrali sme sa na osviežujúcu prechádzku popri pláži. Natankovať hrejivých slnečných lúčov do zásoby. Kým my by sme radosťou najradšej vetrovky zo seba zhodili, Taliankam prikazovali miestne zvyky oprášiť kožušiny a ísť sa v nich skupinovo poprechádzať na mólo. Lebo i tie kožušiny sa rady vyhrievajú na 18°C. Pri ich módnej prehliadke som sa cítila akosi popoluškovsky nesvoja... ale kdeže, iba mierne zavádzam. Mali sme z toho celkom dobrú zábavu.
Občas nám na cestách predsa len šťastie prialo a my sme narazili na nejaký ten otvorený kemping, ale tým to i končilo. Hľadať živú dušu znamenalo márniť drahocenný čas. Sprchy síce boli k dispozícii, ale tiekla v nich iba studená voda pod holým 5°C ranným nebom. To bol ten lepší prípad. Ale keď sa človek prekonal a dostal pod kontrolu svoje drkotajúce zuby, cítil sa po mrazivom bičovaní prúdom pichľavých kvapiek aj neskutočne sviežo. Horší znamenal, že sme sa ani ku tej studenej vode neprepracovali.
A tak som v Ligurii pravidelne hromžila. Hromžila som v Albenge, vo Finale Ligure, vo Ventimiglii... Ale myslím, že by to v mojej nezávideniahodnej situácii robila každá zúrivo stepujúca žena.
A potom sme objavili Imperiu. Mestečko na kopci priamo pri pobreží, ktoré som si obľúbila na prvý pohľad. Bolo ako stvorené na pózovanie pred aparátmi paparazzov.
A práve v jeho blízkosti mi čisto z núdze skrzol navečer nový nápad: noc strávime na pláži, v dostatočnej vzdialenosti za mestom, keďže sme žiaden otvorený kemping široko-ďaleko neobjavili. Spoliehala som sa na pusté miesta a možno i nejaké zabudnuté kríčky, na ktoré som už v hustej tme nedovidela. Pretože kempovať iba tak na ulici môžete všade oficiálne maximálne jeden deň a my sme chceli zatajiť našu konečnú pozíciu, ak by sme sa v meste rozhodli zdržať dlhšie.
Nezabudnem na ten moment, keď sme sa ráno prebudili, ja som v sladkom opojení odtiahla záclonky... a skoro mi oči vypadli!
Nachádzali sme sa priamo na plážovej promenáde, navyše navidomoči veľmi obľúbenej. Naše vozidlo stálo v priamom centre nedeľňajších rodinných vychádzok. Tuším sa tam zišli všetky rodiny Imperie.
Žeby im niekto prezradil môj problém, a tak ma osobne prišli potrápiť?
Silvester sme sa rozhodli osláviť v Monacu. V prístave Monte Carla bolo nespočetné množstvo jácht a okolo neho/nich sa navečer zhromaždili stovky cestných, štvorkolesových korábov. Typická vianočno-novoročná atmosféra v kniežatstve so živými citrónmi a pomarančmi na okolitých ovocných stromoch.
Cez deň sme sa potulovali mestom a večer plánovali osláviť so zvyšnými turistami v niektorej z miestnych reštaurácii príchod nového roka.
Bohužiaľ sme si až príliš neskoro uvedomili, že nastáva aj nová éra EURA, na ktorú sa banky pripravili po svojom. Niekoľko dní boli kompletne zavreté a bankomaty nefunkčné. A tak ku problému s WC a sprchou pribudol ďalší. No money... no fun!
Z posledného kúta našich vreciek sme spoločnými silami naškrabali dávno zabudnuté drobné a návštevou poctili lacnejšiu pizzeriu neďaleko prístavu.
Po polnoci a všetkými očakávanom ohňostroji zrazu väčšina karavánov z mesta zmizla. Nechápem kam. Iba my sme zostali Monte Carlu verní. Pravidlo jednej noci to istilo.
Zotrvali sme možno práve preto, že neďaleko nás bola vlaková stanica a v jej útrobách WC! A to sme sa ešte pred spánkom, samozrejme, museli navštíviť.
Stihla som si všimnúť, že spomínaná stanica je akosi zabudovaná do skaly. Vchod bol oproti prístavu. No jej skutočné rozmery som si uvedomila až vovnútri. Chvíľu sme ňou blúdili a pravdepodobne sme sa i pohádali s nepríjemnou upratovačkou. Len neviem kvôli čomu, lebo každý si mlel svoje a ja francúzsky nerozumiem. Ale nepriateľský tón napriek tomu hravo vycítim.
Keď sa nám zo železničného labyrintu podarilo vyjsť von, zistili sme, že sa nachádzame na neznámom mieste, vysoko-prevysoko nad prístavom niekde v obytnej štvrti.
Ak sa nemýlim, trvalo nám dobrú pol hodinu, kým sme sa kľukatými uličkami prepracovali naspäť ku našemu štvorkolesovému domčeku.
Cestou späť smer ´studený domov´ sme sa stavili aj v Janove. Hneď na úvod sme objavili skvelý kemping. Pegli - Villa Doria. Na kraji mesta, chránený hustými korunami stromov a predovšetkým s horúcou vodou a kompletným, požadovaným zvyškom v murovanej budove!!!
Janov patrí do tej skupiny talianskych veľkomiest, ktoré ma fascinovali od prvého momentu. Labyrint úzkych uličiek v centre mesta s impozantnými budovami. Predovšetkým na jednu z nich nezabudnem. Podľa plánu stála presne na trase k centru mesta. Akonáhle sme do nej vstúpili, okamžite ma premkol veľmi nepríjemný pocit. Presne ako v kriminálke. Aj som to tak povedala mužovi, ale ten ma iba odbil slovami, že asi moc pozerám TV.
Nedalo mi to a večer, odpočívajúc na pohovke som si nalistovala v sprievodcovi mestom info k danej ulici.
Radšej sa jej vyhýbajte a po 20-tej hodine tade vôbec nechoďte! - znela v skratke rada autora. A ja opäť a znovu dopĺňam:
Čo nás nezabije, to nás posilní...
