Čína

Letela som z Mníchova (29.12.) do Amsterdamu a stade do Pekingu. Lietadlo bolo, našťastie, poloprázdne - asi preto, že naše Vianoce a Silvester si Číňania neberú až tak veľmi k srdcu a nezapĺňajú tým pádom linky do posledného miesta v tomto pre nás sviatočnom čase - a tak som sedela vo svojom rade sama a mohla sa kráľovsky rozložiť na troch sedadlách a trochu si i pospať.

O to viac potom sami vítajú nový čínsky rok na prelome januára a februára.

Prvé, na čo som po pristáti v Číne v letištnej hale zbystrila pozornosť, bolo nejaké - pravdepodobne pekingské - basketbalové družstvo. Dvojmetroví chlapíci sa akosi nevtesnali do typickej predstavy našinca o vzrastovo nízkych Ázijcoch.

V Pekingu na medzinárodnom letisku ma už čakal manžel. Keďže sa tam výborne vyzná, hneď ma upozornil, ktoré taxíky kasírujú tzv. leteckú tarifu pre neskúsené "dlhé nosy"(to sme my, Európania & Co.). Do hotela v meste sme sa odviezli hotelovým autobusom za podstatne prijateľnejšiu tarifnú sadzbu. V hlavnom meste sme navštívili Zakázané mesto, Nebeský chrám, vyblýskané obchodné centrum, ale i jednu z posledných pôvodnýcha veľmi chudobných obytných štvrtí. V centre metropoly som zažila doteraz najvytrvalejších žobrákov, i keď ma muž upozornil, že sú iné kúty sveta (napr. India), kde je to oveľa nepríjemnejšie. Zavesili sa na nás a sprevádzali nás neoblomne žobrajúc veľmi preveľmi dlho.
Ďalší deň sme sa vybrali navštíviť Čínsky múr. Neďaleko od Zakázaného mesta bola autobusová stanica, odkiaľ vyrážajú autobusy pre turistov na celodenný výlet. Okrem Čínskeho múru sme vrámci organizovaného výletu "museli" navštíviť i výrobňu šperkov a ozdôb z jade a pohrebisko čínskych panovníkov.
Čínsky múr bol fascinujúci. Ťažko porovnať ten kúsok, ktorý sme prešli my, so zvyšnými asi 6000 km, ale odporúčam dobrú kondičku a zdravé nohy. Jedna z mojich bola v tom čase krátko po úraze. Neviem, akí obri stavali múr, ale všade okolo nás sa štverali vpred zadychčaní turisti. A aj ja som mala čo robiť, aby som zvládala tie často až 50 cm vysoké stupienky.
Niekde vrámci výletu sme sa dostali k predajcom suvenírov pre turistov. Inde na svete by som si diery v jaskyni, ktoré používali namiesto obchodíkov, vedela predstaviť po náležitej úprave ako efektný nápad na prilákanie turistov, tu však naozaj symbolizovali skutočnú chudobu.
Vo fabrike na spracovanie jade som napriek zákazu nechala bežať kameru, voľne spustenú a tvárila sa nenápadne. Vo svojej vtedajšej naivite som si neuvedomovala, že by som mohla veľmi rýchlo skončiť vo väzení za niečo, čo by tamojšie úrady pravdepodobne opečiatkovali ako "špionáž". A vôbec by ich nezaujímal môj nahlúply výraz zelenáča a prosebne klipkajúce okále ...

Typické pre Čínu je, že si domáci odpľujú hocikedy, tj. vlastne každú chvíľu a hocikde. (Pred Olympiádou 2008 zaviedli úrady špeciálne programy na odnaučenie sa.) A i keď som si myslela, že som na odlišnosti pripravená (vďaka známym a spomínanej knihe), skutočnosť bola predsa len iná. Môj európsky žalúdok sa mi prekrúcal v pravidelných intervaloch. Veď posúďte sami.

Po prvých troch dňoch, ktoré sme strávili v Pekingu, sme nasadli na lietadlo smer Jilin (neďaleko je z ruskej strany Vladivostok).
Ľutujúcim hláskom - akože vtipkujem - som sa muža spýtala:

"A čo robia tí chudáci, keď musia 2 hodiny sedieť v lietadle? Veď oni sa z toho zbláznia!"
No a Číňan, sediaci za nami, akoby počul moju otázku, zhlboko sa nadýchol, potiahol sliny a cááák ich na zem v lietadle. A už mi viac nebolo treba...
Ďalšiu skúsenosť z celého radu podobných situácii som mala v našom 5* hoteli v Jiline. Privolala som si výťah a v dobrej nálade čakala, kým príde. Dvere sa pomaly otvorili a mne sa naskytol úžasný pohľad. Vo vnútri stál Číňan a práve sa chystal si odpľuť, pridal k tomu i príslušný zvuk, ale zbadal ma, zarazil sa a pomaly svoj výtvor preglgol dolu hrdlom. Bŕŕŕŕŕŕ....brekeke.
Na druhej strane som v žiadnej inej krajine nevidela toľko upratovačiek a podotýkam všade - v budovách či na ulici, ktoré nepretržite zmývali podlahu. Ktohovie prečo? Ale i tak som sa vždy pozerala s nepríjemným pocitom, kam stúpam, do čoho si (ne-)sadám. Halt iný kraj, iný mrav. Pre nich je zasa nepredstaviteľné naše smrkanie do vreckoviek - tzv. nenapraviteľná chyba. Zatiaľ som nezisťovala, čo to robí s ich žalúdkami v Európe.