Ku koncu školského roka sa kde-tu na nete hromadne zjavujú otázky neistých mamičiek, čo priniesť pani učiteľkám & Co. v posledný, rozlúčkový deň ako vyjadrenie vďaky od detí a ich rodičov.
Aj ja pravidelne dostávam drobné pozornosti pri podobných príležitostiach. Je to milé gesto, ale nepatrím medzi tie, čo si naň potrpia.
Niekto z pléna pri podobných otázkach radí darovať čokoládky, iný kvietok. Ale nie je kvietok ako kvietok... a niekedy môže aj dobre (nepre-)myslená akcia vystreliť úplne inak, než by si obdarovaní priali.
Školský rok sa nám pomaly blížil ku koncu a poviem vám, už dávno sa nám tak ťažko nedýchalo ako vtedy v júli. Jednak, že bolo po saharsky horúco, a tak sa triedy zmenili na maskované sauny, a druhá pohroma - v budove nám práve prerábali toalety a vŕtať sa smelo iba a práve v čase družiny. Ak sme sa nechceli zblázniť v hluku pri 40°-ňových horúčavách, prípadne ugrilovať deti i seba na asfalte školského dvora, chodievala som sa so svojou skupinou skryť do tieňa pod mohutné stromy v Anglickej záhrade.
A program sme rozšírili o čľapotanie sa v tamojších prítokoch Isaru. Keby boli deti väčšie, možno by sme sa mohli pridať i k ostatným Mníchovčanom, ktorí v tých dňoch hromadne skákali na začiatku parku do rýchlo tečúcej vody a nechali sa na divokých vlnách odniesť niekoľko metrov (a či až kilometrov?) ďalej. Každoročne je to zábava pozorovať päťsto z vody vytŕčajúcich hláv, ktoré sa jedna za druhou so smiechom či inak výskajúc valia dolu bystrým tokom Eisbachu.
My ale chodíme na bezpečné miesta. A deti bláznenie vo vode neskutočne zbožňujú. Sme prevažne v tieni, takže pozor treba dávať iba na prípadné črepiny na dne plytčiny. V ten deň som sa s rodičmi dohodla, že sa ku nám pridajú a spravíme si spoločný, koncoročný piknik. Taký rozlúčkový pred dlhými letnými prázdninami. Okrem dvoch rodín, ktoré sa z objektívnych príčin nemohli zúčastniť, prišiel kompletný zvyšok.
Družina už oficiálne skončila, ďalej bežal piknik, keď mi jedno z dievčat donieslo veľký, sklený a hlavne ostrý črep z nejakej fľaše. Našli ho pri hrách, keď zbierali drevo. Už ma poznali, ako vždy a všade podobné kusy starostlivo odstraňujem z ich blízkosti, aby sa náhodou neporanili. Tak som i tento črep vzala do pravice a povedala jej, že ho idem vyhodiť niekam do smetí. Chvíľu som blúdila po okolí, ale kôš žiaden. No nebudem tam predsa pol dňa neúspešne snoriť, keď máme koncoročnú party! V poslednej chvíli som zahliadla za kríkmi schovaný akýsi prútený vozík a na ňom kvetináč s vyše metrovou a hustou kvetinou. Pripomínala mi tvarovo dáliu. A kvetov na nej bolo požehnane. Vyzerala sťa menší krík. Hľadela som na tú hustú zeleň pred sebou a dumala sama pre seba.
- Teba odkiaľ a ktorý opilec ukradol a ponechal tu, opustenú a bez vody v púštnych horúčavách? Nuž ja ťa zachraňovať nebudem, si pre mňa viac než veľká, bývam ďaleko a o tri dni odchádzame i tak na 5 týždňov preč, to radšej zvädni tu medzi stromami...
Na druhej strane som presne chápala pohnútky podguráženého chlapa po nepremyslenom čine. Chodiť s takým hebedom - i keď nádherným - v takmer 35°C po hrboľatých cestičkách - necestičkách v Anglickej záhrade a s alkoholom v krvi určite nie je sranda. Ono to vlastne nie je sranda, ani keď je krv úplne čistá.
Ale ... keď ťa tu tak už nechal nejaký kleptoman stáť, pomôžeš mi ako dobrý úkryt ... priečilo sa mi sklo hodiť niekam na zem, veď i voľne pobehujúci psi by sa na ňom mohli zraniť, nuž som ho zastrčila zboku do prúteného vozíka.
Pobrala som sa nazad ku skupine a ďalej sme sa bavili o všetkom možnom i nemožnom (dokonca som chvíľu zvažovala, či im nespomeniem opilca a jeho nepodarený úlovok, snáď by sa niekto uľútostil a ujal nešťastnice, no nakoniec som si príhodu nechala pre seba - veď kto by sa s ňou dobrovoľne naťahoval cez polovicu parku, ktorý je vraj jedným z najväčších na svete), až kým nenastal čas lúčenia. Musela som ísť trochu skôr ako zvyšok osadenstva, lebo ma ešte čakal ďalší dôležitý termín. Zrazu sa mamy do jednej postavili a spustili ďakovnú reč. Za všetko, čo pre ich deti robím, aké programy im vymýšľam, atď., atď. A spoza zákruty vychádzala jedna z nich a pred sebou tlačila ... no hádajte čo? Predsa prútený vozík s prevelikánskou kvetinou a mojim kúskom skla! Vrátil sa ku mne ako najposlušnejší z poslušných bumerangov. V špeciálnom darčekovom balení :-D
A ja som nevedela, či sa smiať a či plakať... Nešťastnica teda zvädla na balkóne u mňa.