Nie je ľahké vyžadovať od kostí krátko pred päťdesiatkou, aby držali človeka pokope ako kedysi v bezstarostnej dvadsiatke. Skôr sa treba tešiť, že sa doposiaľ nerozpadli.
Nový rok nezačal práve najlepšie. A popravde, ten predošlý končil ešte horšie.
V sobotu, keď už žiaden lekár neordinoval, lebo podľa vzoru ostatných kolegov pomaly chladil šampanské na nedeľňajšieho Silvestra, som si laicky a so slzami v očiach sama stanovila zdrvujúcu diagnózu. Tú nečakanú, beštiálnu a v takých dimenziách doposiaľ nepoznanú bolesť vyvolal zaisto prolaps medzistavcových platničiek.
Sprievodnými znakmi prvých dvoch januárových týždňov bolo štrnásť prebdených nocí, tri vynechané (avšak ospravedlnené) pracovné dni, silné medikamenty od lekára s následným nežiadúcim účinkom, neporiadok v domácnosti, celý rad čiastočne ukončených vyšetrení a … strach, čo sa z bolesti vykľuje.
Ako prvú som na začiatku roku spoznala našu internistku. O dva dni neskôr nového ortopéda a ten ma pre istotu – než sám začne s kompletnými vyšetreniami - poslal najprv ku ženskej.
Keď krátko predtým umrie nečakane pár známych v približne rovnakom veku, keď si človek vypočuje, čo všetko znamenali podobné diagnózy u tretích ôsob, ide si iba s malou dušičou vypočuť verdikt lekárov. (A to ani nespomeniem, čo stálo v jednej kapitole z knihy pre mládež, ktorú mi dal úplnou náhodou prečítať pár dní predtým syn. Z nespočetných osobných skúseností verím na podobné znamenia a toto ma priam zamrazilo...)
Šéfka preventívne vybavila za mňa zástup, ak by sa kontrola u doktorky neplánovane predĺžila. V ten deň pripomínala gynekologická ambulancia skôr oddelenie pediatrie. Hneď tri pacientky priviedli so sebou i svoje dvojnohé, aktívne životabudiče. Aby som zahnala vlastné chmúrne myšlienky, načala som neviazaný rozhovor s jednou z nich. Jej polročné bábo si okolitý svet zatiaľ iba skúmavo prehliadalo, čo sa o ďalších dvoch o trochu starších kumpánoch tvrdiť nedalo. So zvedavosťou ich veku typickou opustili bezpečné náručia mám, aby s neskrývaným záujmom intenzívne spoznávali neznáme priestory. Ich mamy nesedeli, ich mamy upachtene lietali v tesnom závese za nimi.
Keď som sa konečne dostala dnu, pani doktorka práve narýchlo upratovala rozhádzané kocky po roztomilom, asi dvojročnom chlapcovi.
- Ospravedlňujem sa, ale dnes to u mňa vyzerá ako v materskej škôlke – zrazu jej čosi veselé napadlo, v očiach sa na moment zablyslo šibalstvo a vzápätí vystrela ku mne ruku s dreveným obalom – alebo by ste sa chceli zahrať i vy?
- Mne deti neprekážajú, práve naopak. Ale ja sa s podobnými pomôckami nahrám a naupratujem dosť i v práci – odvetila som pobavene.
- Pracujete v škôlke? - premerala si ma prekvapene.
- Nie, v družine.
- Tak to vás úprimne obdivujem. Túto robotu by som nikdy v živote nechcela robiť. Ani nie tak kvôli deťom, skôr kvôli dnešným rodičom.
- Hovoríte mi z duše, pani doktorka. Na svojich sa zatiaľ sťažovať nemôžem. Sama však s hrôzou sledujem, ako stále viac pribúda tých nemožných, priam arogantných. Ja vlastne už teraz preventívne vyhlasujem, že raz práve kvôli ním dám výpoveď!
A potom sa mi zdôverila s niečim, čo síce situáciu nezmení, ale človeka zaisto poteší, ak i nestranný pozorovateľ potvrdí jeho najskrytejšie myšlienky. Čím sa automaticky zaradí do rovnakej krvnej skupiny.
- Sama som zhrozená z vlastného syna, ako sa správa, lepšie povedané s akými požiadavkami pristupuje napríklad ku vychovávateľkám v škôlke svojho syna. Dnešní mladí ľudia si myslia, že budú dávať príkazy druhým, ako majú alebo nemajú vychovávať ich vlastné deti. Chcú sa zbaviť akejkoľvek zodpovednosti. Nechápem, kam toto všetko speje a načo teda vlastne priviedli na svet deti! Ale teraz sa poďme venovať tomu, prečo ste ku mne prišli vy...
Bola som jej vďačná za ten krátky úlet od témy, ktorý ma myšlienkami presmeroval úplne inam. A výsledok kontroly ma aspoň v to doobedie nadnášal radosťou. Len nie nadlho.
- Pre dnešok som s prehliadkou spokojná. Váš problém sa zdá byť úlohou čisto pre ortopédov. S najväčšou pravdepodobnosťou sa jedná o pricviknutý nerv. Môže to mať za následok stres, nedostatok pohybu a mnoho iných faktorov.
- S tým stresom vám dávam za pravdu. Tento rok som prebrala novú a zároveň veľmi náročnú skupinu, ktorá by i iných dohnala na pokraj zúfalstva. No pohyb mi zaisto nechýba. V práci si častokrát ani len na chvíľu nesadnem.
- Mnohé pacientky majú mylnú predstavu o správnom dávkovaní pohybu. O jeho intenzite a množstve. Aktívny pohyb v preklade značí neustále chodiť. Aj dve hodiny v kuse. V super rýchlom tempe.
- Ok, teraz v decembri, januári jazdím mestskou hromadnou. Akonáhle teplota vystúpi nad desať stupňov, vyťahujem bicykel z garáže a cestou do roboty tam a späť poctivo odšliapem štrnásť kilometrov. Ako doplnok ku pohybu v robote.Ani dážď ma neodradí. Ku tomu raz týždenne tai-chi a niekoľkokrát do mesiaca osem kilometrov nordic walkingu.
- Štrnásť kilometrov plus ten zvyšok? To je potom iná vec! - zatiahla pochvalne a srdečne sa so mnou rozlúčila.
Do družiny som dorazila iba so štvrťhodinovým oneskorením.
- Tak ako? - vyzvedala ustarostene kolegyňa.
- Prvý úsek úspešne zdolaný!
Svoju výpoveď som podfarbila odľahčujúcim výdychom a podrobne opísala priebeh predošlej návštevy.
- Vďakabohu! A čo teraz?
- Nasleduje druhý maratón u ortopéda. Ako a kedy skončí? Hmm, necháme sa prekvapiť. Ale momentálne je mi to naozaj úplne jedno. Dnes si budem spokojne driemať na výslní a slastne vychutnávať zvyšok dňa.
Cesty Božie sú však nevyspytateľné, a tak nás ktosi zhora prekvapil i tentokrát. Určite nie príjemne. O čosi neskôr ma zasa raz v nesprávnom čase navigoval na nesprávne miesto. A tak i moje predošlé predsavzatia nabrali celkom iný, nečakaný smer a spád.
Po výdatnom obede sa partia futbalistov svižne zdvihla od stola a prv než im niekto stihol vôbec niečo povedať, iba skupinovo zaručali:
- Ideme do telocvične! - a zmizli ako gáfor.
Niekoľko dievčat sa rozhodlo prevetrať si hlavy na dvore, nuž som si natiahla bundu, obula čižmy a obrátila sa ku kolegyni so slovami:
- Nechaj tak, idem ja.
Znamenalo to, že ona so zvyškom poriadi miestnosť a ja dozriem na šarvancov dole. Vedela som, že z dvoch možností jej táto vyhovuje viac, a zároveň som cítila potrebu trochu ju odbremeniť. V konečnom dôsledku som vlastne nepomohla ani jednej z nás.
Pár krokov pred cieľom som si uvedomila, že kľúč od telocvične zostal hore. Medzi ňou a budovou školy neexistuje priame prepojenie. Vchod je z dvora. Zaklopala som na ťažké, železné dvere a ďalšej kolegyni vovnútri cez okno posunkami naznačila, aby mi ich tentokrát otvorila ona.
Čo nasledovalo, dávam na papier dokopy iba približne. Zliepam zo šoku a spomienok prítomných svedkov. Vrátane mňa.
- Prepáč, ale nežiadalo sa mi ísť znovu hore – zatvárila som sa previnilo a popri tom vyzúvala prvú čižmu. Pravdepodobne som stratila rovnováhu a snažila sa pravou rukou nachvíľu zachytiť na vonkajších dverách.
Bolesť, ktorá mi v tom momente podlomila kolená, sa dá iba ťažko opísať. Ďalší sled udalostí nabral rýchly spád. Pochopila som, že niekto zvonku rozmachom pribuchol dvere, ktoré sa inak samovoľne zatvárajú dosť pomaly. Pozrela som na prostredník. Valila sa z neho krv.
- Ten je zlomený, ten je zaisto zlomený – jačala som ako na inkvizičnom súde.
Svoju tvár som nevidela, ale kolegynina vyzerala hrozne a odzrkadlovala utrpenie za obe.
- Preboha, preboha – opakovala dookola – čo mám robiť???
Približne v rovnakom momente som otvorila dvere a za nimi zbadala vydeseného tretiaka.
- Šibe ti!!!!!!!!! - zvrieskla som na neho bez akýchkoľvek zábran a môj fistulový hlas prehlušil dokonca krik hráčov v telocvični. Každá zhovievavejšia reakcia by bola bohapustým klamstvom.
- Prepáč – vystrašene zalapal po dychu a spolu s ním i ostatné deti, akonáhle zbadali znetvorený prst. V rukách držal loptu a ja som si spomenula, ako ňou so spolužiakom triafali do dverí. Keď sa otvorili, museli na chvíľu prerušiť hru. Ako ho poznám, nedokázal počkať, kým sa bránka zavrie sama od seba.Vynútená prestávka sa mu zdala príliš dlhá, nuž vrátam pridal švung, hoci som v nich naďalej stála. Nedomyslel, aké následky môže mať jeho neuvážený čin.
- Zbehnem ku Anne previazať si ranu – zakričala som smerom za chrbát a rútila sa do triedy na prízemí, pričom som si ľavou rukou pridŕžala dokaličenú pravú. Kolegovia (hoci v našom povolaní prevládajú ženy, máme, našťastie, i dvoch mužov), postávajúci vonku, nechápavo sledovali, čo sa deje. Mávla som im spôsobom – ani sa nepýtajte – a zmizla v budove.
Anna sa práve zhovárala s mamou jedného zo svojich zverencov. Z videnia sa poznáme. Ona prvá zbadala nepeknú, krvavú pomliaždeninu.
- Potrebujem obväzy – v šoku som zhlboka dýchala a studenou vodou spláchla krv spolu s bolesťou do umývadla pri dverách.
- Čo? Ako? - Anne, ako bývalej divadelnej herečke, razom zmizol široký úškrn z tváre, keď pochopila, že sa nejedná o zinscenované predstavenie "Nemocnice v strede mesta", ale o realitu naživo.
- Vodu nie! - zapojila sa mama a ako prvá začala duchaprítomne vyberať papierové vreckovky z kabelky. Spravila tri kroky smerom ku mne, odvrátila tvár a spolutrpiteľsky sa priznala ku drobnému hendikepu.
- Vezmite si ich, ale ja bližšie ísť nemôžem. Mne je už teraz zle a ak sa budem ďalej pozerať, asi odpadnem.
- Ďakujem – vzala som si podávané vreckovky a podložila ich pod prst. Na poslednom školení prvej pomoci nám fundovaný a zároveň veľmi sympatický školiteľ vštepoval do pamäti pravidlo, nezakrývať rany ničím papierovým.
- Garantujem vám, každý chirurg na operačnej sále ma dosť inej roboty, než z nej pinzetou prácne a ticho nadávajúc vyťahovať potrhané kúsky rozmočeného papiera.
Anna zatiaľ zmätene behala po triede a ako poznám ju, tuho zvažovala, kam len do pekla odložila tie debilné obväzy. Veľmi rýchlo som pochopila, že musím podniknúť niečo ja, ak nechcem zažiť v najbližších sekundách okolo seba pár kolapsov. Lebo i deti začínali postupne panikáriť. (Aj to nám radil školiteľ – v prípade nehody zachovať kľud a chladnú hlavu, aby prítomní maloletí nadobudli pocit, že dospelí majú všetko pod kontrolou.)
- Nič nehľadaj – zvolala som na Annu – bežím radšej na základňu Červeného kríža.
Kolegovia na dvore už šípili, že je zle-nedobre. Stáli asi na pätnásť metrov odo mňa, a tak na diaľku mohli iba približne tipovať vážnosť zranenia.
- Potrebuješ pomoc? - zakričali naraz viacerí.
- Kde presne je stanovište Červeného kríža?
- Oproti obchodu – zareagovala najrýchlejšie Helene – idem s tebou?
- Poď! - prijala som vďačne jej ponuku. Veď ak cestou náhodou odpadnem, nech ma fackami kriesi osoba mne známa. Dôveryhodná.
Pravdupovediac, do onoho dňa som si myslela, že záchranári sedia o kúsok ďalej od školy. No i tak dobre, že šla so mnou. Po vchod som dobehla po vlastných. Niežeby som bola hrdina, na nohách ma držal a vpred hnal iba šok dopovaný adrenalínom. Nahovárala som si, že záchranári zastavia krvácanie. Odborne ošetria a obviažu ranu. Ako jedinú potrebnú, poúrazovú záležitosť. Len to by tam i nejakí tí záchranári museli byť. Dvere so známym znakom nás nevpustili dnu a dokaličený prst nefungoval ako univerzálny kľúč v románoch skúsenejších autorov.
- Čo teraz? - otočila som sa nervózne ku kolegyni, tá prenikavá bolesť sa pomaly nedala vydržať – si si istá? Stojíme pred správnymi dverami?
Pokrčila zmäteno ramenami. Na tej chodbe i ona stála po prvý raz.
Krátko nato sme spozorneli na zvuky v pozadí.
- Čakáte na nás? - spýtala sa prvá príchodzia v oranžovobielej kombinéze.
Prikývli sme súčasne a mne aspoň na chvíľu odľahlo.
- Tak sa mi zdá, že áno – zahlásila súcitne druhá, len čo zahliadla dôvod návštevy – ako sa vám to stalo?
Poslednú otázku som nasledujúcich pár hodín zodpovedala pocitovo aspoň tisíckrát.
- Šla som do telocvične ku deťom a jeden mládenec za mnou prudko pribuchol ťažké, železné dvere. Len prostredník zostal omylom trčať vovnútri.
- Och, bože – ako na povel vykrivili obe tvár - robíte na škole?
- Áno, priamo naproti.
- Čiže pracovný úraz?
- Bohužiaľ.
- Poďte dovnútra, je tam viac svetla.
Rýchlo odomkli a vpustili ma dnu. Vzhľad miestnosti ma prekvapil. Vyzerala ako študentská klubovňa. Aspoň na prvý (a dosť zahmlený) pohľad.
- Hmm, toto veru musí do nemocnice. To bude treba šiť.
Dve strašidelné slová, ktoré mi dokonale podlomili kolená a ja som behom sekundy kriedovo obelela. Začala som predýchavať hlbšie než zhlboka. Nemocnica? Nie! Šiť? Kdeže, netreba!
- Je vám zle? Chcete si ľahnúť na pohovku?
- Ja neviem, čo chcem... vrátiť čas o hodinu nazad? Bože, to neskutočne bolííí.
Vtom sa otvorili druhé dvere, ktoré som dovtedy nezaregistrovala. Smerovali priamo na ulicu. Do miestnosti vstúpili dvaja mladí sanitári. Prekvapene na nás hľadeli. Neboli zvyknutí, aby hora prišla ku Mohamedovi.
- Pracovný úraz, pani robí vedľa na škole – informovala ich kolegyňa – musí do nemocnice. Ranu treba šiť.
Po opakovanom vypočutí ich nemilého ortieľu som pochopila... ihla ma nastopro neminie! Pobyt na výslní som si pár minút dozadu predstavovala popravde inak. Bez ihly a mučenia.
- Máte nablízku niekoho, kto vás tam odvezie? - prezvedal vyšší z mládencov.
- Nie, nik z kolegov a kolegýň nechodí do práce autom. Kto by dobrovoľne v tejto štvrti polhodinu zbytočne zháňal parkovisko? Naše autá nie sú vybavené húkačkou – zaškerila som sa napriek či práve kvôli neznesiteľným útrapám(?).
- Možno naša šéfka – napadlo Helene – dnes je v škole a býva o dve ulice ďalej. Prezvoním ju?
- Bolo by fajn – potešil sa sanitár a pokračoval otázkou smerom ku mne – máte pri sebe preukaz totožnosti alebo kartu poistenca?
- Nie, môj ruksak s vecami zostal v triede.
- Ja ho donesiem a zároveň informujem Claru, teda šéfku – ponúkla sa Helene.
- Super. Zatiaľ obviažeme prst a pomaly prejdeme ku sanitke. Ak vás šéfka nebude môcť odviezť, vezmeme vás my. Počkajte tu, idem po vozík - navrhol zhovorčivejší z dvojice. On vlastne celý čas so mnou komunikoval. Ak by som mu mala napísať hodnotenie, zinkasoval by jednotku s hviezdičkou. Kolegova funkcia spočívala skôr v riadení vozidla.
- Nie, nechajte tak. Ten kúsok zvládnem i peši – zaprotestovala som.
- Ste si istá? - opýtal sa radšej ešte raz. Pravdepodobne sa mu nepozdával farebný odtieň v mojej strhanej tvári. Vyprchal asi dvadsať minút dozadu a životaschopnú červenú vystriedala mŕtvolne biela.
- Dobehla som sama zo školy a sanitka stojí toť pred oknami – suverénne som potvrdila svoju predošlú výpoveď.
Práve keď dotočili provizórny zábal, vbehla dnu Clara. Jej úvodný pohľad vyjadroval predovšetkým hrôzu. Neskôr ju vystriedali ľútosť so spolupatričnosťou. Okamžite vyzvedala, ako sa cítim a čo pre mňa môže urobiť.
- Maximálne držať palce, nech pobyt v nemocnici dobre dopadne – zastonala som.
- Opováž sa myslieť na robotu, rozumela si?!? Teraz si dôležitá iba a len ty. Dáš sa do poriadku a na zajtra ti udeľujem voľno! - zavelila. Dobre si ona pozná svoje ovečky z košiara zamestnancov. Hlavne tie, ktoré i ubolené napochodujú na šichtu. Len to ešte netušila, že nie ona mi dáva voľno. A už vôbec nie na jeden deň.
- Môžete ju odviezť do nemocnice? - zapojil sa do rozhovoru sanitár.
- Nedá sa, auto má manžel. A keby aj nie, záskok za kolegyňu musím teraz prebrať ja. O tomto čase už nikoho iného nezoženiem.
Tým pádom bola otázka odvozu vyriešená.
- Sprosté dvere!!! pokračovala rozčúlene šéfka – práve včera som žiadala riaditeľku, nech ich nechá bezpodmienečne vymeniť! Ja som si v nich pricvikla prst minulý týždeň. Podľa všetkého prídem čochvíľa o necht.
Striaslo ma pri nepeknej predstave. Nik z kompetentných okolostojacich nás však nepoopravil, že prísť pozvoľne o necht je o čosi lepší prípad.
- Nie je predsa možné, aby v priebehu pár dní zmasakrovali dve pracovníčky! - nedokázala zastaviť príval rozhorčených slov – a nechcem si ani len predstaviť, ako by príbeh dopadol, keby na tvojom mieste stálo niektoré z detí!
- Asi by mu dvere usekli prst – dokončila som jej myšlienku bez štipky prikrášlenia a nastúpila do poodchýlených dverí sanitky.
Kolega zodpovedný za riadenie vozidla si sadol za volant, ten druhý ku mne. Najprv si do protokolu zapísal požadované údaje poistenca.
- Kam vlastne mierime? - vyzvedala som, akonáhle odložil papiere a vrátil mi kartičku.
- Vezieme vás do Kliniky RDI. Boli ste tam už niekedy?
- Našťastie, doteraz nikdy. Ale šťastie ma dnes nadobro opustilo – odvetila som a začala opäť nahlas a zhlboka predýchavať.
- Je vám zle? - pozrel na mňa znepokojene.
- Hmm … nemyslím … snažím sa iba starým, osvedčeným trikom potlačiť bolesť.
- Zapneš húkačku? - poklepal kolegovi po pleci.
- Nemusí – zaprotestovala som – krátko po pol druhej sú predsa mníchovské ulice takmer prázdne. Presun mestom zvládneme hravo i v normálnom tempe.
- Naozaj?
- Naozaj! Veď som v dobrých rukách a v správnom vozidle. A dúfam, že mi dáte za pravdu. Nemocnica je predsa za nasledujúcim rohom, či? - použila som odpoveď svojho muža, keď sa
ma po dlhých kilometroch v kopcoch na bicykli snaží presvedčiť, že cieľ je za ďalšou zákrutou.
Usmial sa. Vtom som si spomenula na čosi dôležité.
- Smiem v sanitke telefonovať? Potrebujem súrne nanovo preorganizovať pár poobedňajších termínov. Takmer by som na ne zabudla.
- Samozrejme. Využite čas, kým ste u nás. Ktohovie, aký je signál a možnosť volania v nemocnici.
Dvoma súvetiami som okamžite zrušila dve neskoršie doučovania, tretím oznámila v skratke mužovi, čo tragické sa udialo a požiadala ho, nech preberie odvoz syna na zborovú skúšku. Zmenu programu som zmenežovala v minúte dvanástej.
- Vysvetlíte mi, kam musím ísť? - spýtala som sa svojho dočasného spoločníka, keď šofér zabrzdil na stanovišti určenom záchranárom.
- Kam by ste chodili? Len pekne využite naše služby až do konca! Vozíkom vás zavezieme priamo na príjem - oboznámil ma s nasledujúcim bodom programu.
Nepriečila som sa. Dúfajúc, že sa jedná iba o koniec jednej ich služobnej akcie a nie môj vlastný.
- Je vám zle? - spýtal sa ma pre zmenu šofér, keď ma s kolegom vyložili zo sanitky. Pokrčila som neisto ramenami. Že to myslí inak, som pochopila, keď mi podal špeciálne igelitové vrecúško. Vari bol na mňa až tak zlý pohľad? Mlčala som. Rozhodla som sa ponechať si ho ako suvenír.
Mládenci sa na rozdiel odo mňa vyznali vovnútri. V stave meravosti som len čiastočne vnímala, ku ktorým dverám ma dotlačili. Ich matné sklo malo po okrajoch priehľadnú štrbinu. Cez ňu sa dalo zistiť, či je niekto dnu. Práve bol čistý vzduch, nuž zaklopali a vstúpili.
Ten zhovorčivejší začal s povinným nahlasovaním.
- Moment, vravíte pracovný úraz? - prerušila ho žienka za počítačom – v tom prípade musím spraviť nový záznam. Pracovný úraz sa papierovo berie úplne inak. Poistenie v jeho prípade preberá profesijné a zamestnávateľské združenie.
Okrem iných údajov potrebovala aj PSČ zamestnávateľa.
- Osem nula je na začiatku a zvyšok vám možno nadiktujú mladí muži vedľa mňa.
Jej nechápavý pohľad v preklade vyjadroval nesúhlas typu"bože, čo všetko dnes tí ľudia nevyžadujú od chudákov sanitárov", nuž som rýchlo doplnila podstatnú časť informácie.
- Sme susedia cez ulicu. Ich poštové smerové by čisto teoreticky malo byť identické s našim.
- Veru ani ja neporadím - pokrčil ramenami sympatický hovorca záchranárskeho tímu a šťuchol do mlčanlivého, zasneného kolegu - a čo ty?
- Nechajte tak, pohľadám na internete - ukončila naše bezúspešné pátranie po zvyšných troch čísliciach. Netrvalo dlho a z displeju nahlas odčítala kompletnú sadu.
Konverzácia sa posunula minimálne o desať viet vpred, keď nás šofér sanitky nečakane prekvapil výkrikom úspešného lovca - už ho mám!!!
Nahlas zopakoval číslo, ktoré sme si vypočuli minimálne desať viet dozadu.
- Ty čo, prosím ťa, stváraš? Sedíš si na ušiach? Veď ho dávno vieme - krútil udivene hlavou druhý, pozornejší člen tandemu. Pohľady sa nám stretli a ako na povel sme naraz tajne vystrúhali nechápavé grimasy.
V tom momente som si spomenula na situáciu, keď sa sanitka za Isarom vyštverala do kopca a z jeho úst vtedy zaznela podobná otázka.
- Kam, prosím ťa, ideš???
Podľa neklamných indícii a ich následného rozhovoru nesprávne odbočil.
V ten deň by v teste pohotových reakcií na plnej čiare prepadol. Aj kvôli ďalším pacientom som sa utešovala predstavou, že predošlú noc sa iba zle vyspal, ale dosť dobre nato, aby každého bezpečne doviezol do cieľa. Po rozume mi pritom behala morbídna básnička, ktorú som sa naučila na akcii Brontosaurus v roku 1988:
Vezú pána v sanitke,
život visí na nitke.
Sanitka sa prevrhla
a nitka sa pretrhla.
Bum bác.
Pracovný úraz má vyššiu prioritu, ako mi neskôr prezradila niektorá z kolegýň. Lekári ho podľa jej slov obľubujú aj z dôvodu výhodnejšieho vyúčtovania. Divila sa, prečo ma na pohotovosti nebrali ihneď dnu. Lebo „dovezená sanitkou“ vraj umocňuje prioritu.
Jediné vysvetlenie: ktosi tam vnútri si neprečítal poriadne môj záznam a prehliadol mocninu.
Len čo si sanitári splnili úlohu, rozlúčili sa s prianim všetkého dobrého a pobrali sa zachraňovať iných nešťastníkov. Osamieť v nemocnici krátko po úraze v spoločnosti podobných osudov nie je nič príjemné či závideniahodné.