Keď mu ani vlastná mater nerozumie

V utorok bol u nás koniec sveta. Vo forme potopy. Toľko vody, čo sa valilo z oblakov, snáď ani v oceánoch nie je. Mňa ešte z tepla domova najviac trápilo, ako sa cez tú studenú vodnú záclonu "preplavíme" na zborovú skúšku.

Keď sme potom vyšli von - našťastie sa práve v danom okamihu na nás zvrchu valil iba vodopád a nie tsunami - spýtal sa ma Michael, pritlačený ku mne pod dáždnikom :

- A čo s tým chrústom?

- ????????????? - vyvalila som naň nechápavo okále.

- No chrúst! - snažil sa mi niečo pripomenúť, ale ja som sa ani druhýkrát nechytala na jeho slovnú návnadu.

- Chrúst??? Aký chrúst?

- Veď si ho spomínala, než sme vyšli von!

To už som si naozaj myslela, že jeden z nás dvoch halucinuje.

- Ja som vravela niečo o chrústovi?

- No áno, kvôli dažďu. Že je zlé počasie.

A vtedy ma osvietilo. Začala som sa nahlas smiať.

- Bože, ako ti prišiel na rozum chrúst? Ja som vravela, že sa všetci čerti ženia!!!

- Mama... a čo je potom čert?

- Teufel.

- Aha, ja som si to pomýlil - a začal sa smiať i on, rozmýšľajúc, ako sa povie pôvodný výraz, s čím si to vlastne pomýlil - ako je po slovensky Wurm?

- Červíííík, predsa - odvetila som pred ďalším výbuchom smiechu.

- No kto si má všetky tie vaše insekty pamätať?!?

(Chrústa a Červíka pozná z táborov, len sa mu akosi doplietli.)