11.1.2018
Dnešnú dávku predlžovania života (= cez intenzívny smiech) som si čerpala z rádia.
Moderátorovi raňajšieho vysielania mojej obľúbenej stanice sa tento týždeň narodila dcérka. A že si on dobre rozumie so svojou parťáčkou v šichte, spýtal sa jej, či by im, teda malej Pauline,
nechcela ísť za krstnú mamu. Vďaka jeho otázke sa automaticky zrodila téma dňa, možno dokonca týždňa, čo znamená, vziať na seba zodpovednosť krstných rodičov, aké majú povinnosti, čo z nich
vyplýva, atď.
Ďalej vrámci vysielania poprosili poslucháčov, aby im na túto tému zaslali do rádia svoje skúsenosti, zážitky či veselé príbehy. Za ten najveselší nakoniec vyhlásili príbeh jedného ďalšieho
kolegu.
Netuším, koľko rokov a skúseností mal, keď ho ktosi požiadal, aby sa stal krstným otcom ich dieťaťa. Kolega súhlasil a ani dlho nerozmýšľal nad darom ku krstu.
Malý chlapec volá do rádia. Práve sa stal účastníkom vianočného darovacieho maratónu. Moderátor sa ho okrem iného pýta, koľko daroval.
- Sedem €.
- A prečo si sa rozhodol darovať?
- Lebo i minulý rok som to spravil.
- A koľko si daroval minulý rok?
- Tiež sedem.
- A prečo práve sedem?
- Lebo desať mi je veľa a päť mi je zasa málo.