Tichá voda je tichou vodou iba do momentu, kým sa jej do rúk nedostanú karty.
Vtedy sa totižto všetky pomyselné hrádze pretrhnú a z nej sa valí hromženie, nadávky alebo divoké výskanie škodoradosti ako záplavová voda.
Už som kdesi spomínala, že keď ku mne prišla, takmer vôbec nerozprávala. Minulý školský rok u mňa končila jej sestra, a tak mi v pamäti opäť ožili rodinné vzorce správania z niekdajších čias (lebo gény nezaprieš) a ja som brala svoje ničím nepotvrdené "obavy" s rezervou. Ale po pár dňoch som predsa len pre istotu zašla za jej triednou učiteľkou po informáciu, či sa aspoň v škole prejaví pár slovami. Ubezpečila ma, vraj áno.
Tým, že mi v skupine žalostne chýbajú dievčatá na vyváženie pohlaví (ktosi múdry a vnímavý kedysi odpozoroval, že keď sa rodí viac chlapcov, neveští to nič dobrého do budúcnosti) a tie, čo mám, ku nej (alebo ona ku nim) vôbec nepasujú, bolo ťažké niečim ju zaujať, do niečoho ju zapojiť.
Všetká moja snaha stroskotala na jej zápornom pokrútení hlávkou. Aj tvrdohlavý osol je oproti nej spolupracujúcim tvorom. Pretromfne ich iba jej sestra. Na druhej strane obe, čo sa týka školských povinností, sú/boli najspoľahlivejším článkom skupiny. Ak iní zatĺkajú úlohy, viem, na koho sa obrátiť, aby som sa dozvedela pravdu.
Ale ako vravím, Tichá voda je na tom o čosi lepšie než staršia sestra, ktorá ako prvé dieťa v rodine testovala novoty z "pool position" a trvalo jej takmer dva roky, kým sa v škole začlenila do kolektívu. Tichá voda už mnohé odpozorovala od nej. Aj preto sa pri rôznych aktivitách spolužiakov zúčastňovala síce bez priamej účasti, ale aspoň tým sledovaním z dostatočnej vzdialenosti.
A potom sme objavili KARTY. Predpokladám, že sa do obehu dostali úplne náhodne. Keď som sa ju zasa raz snažila niečim zaujať.
A zrazu predo mnou odkryla úplne novú tvár. Hľadela som na ňu nechápavo. So sklapnutou sánkou a úsmevom na perách zároveň. Z najmenšieho, najnenápadnejšieho dievčatka v skupine sa zrazu vykľulo čosi neznáme. S hlasovými a slovnými prejavmi ako v (detskej) krčme. Teda aby sme sa rozumeli - primerane veku a mysleniu.
Smiala sa i kolegyňa, keď som ju upozornila na nový, nečakaný jav.
A karty by hrala donekonečna.
Keď som ich včera držala v rukách, musela som si ich odfotiť. Chcela som napísať niečo v zmysle - kto má to šťastie byť platený za zábavné UNO hry počas pracovnej doby? Ale iba do momentu, kým sme sa po robote nestretli na dvore s kolegyňami. Dve z nich asi polhodinu predtým napadol tretiak a tak ich v amoku tĺkol hlava-nehlava, že jasné dôkazy vo forme podliatín na ich tele bolo vidno ešte dlho po incidente.
Zrazu som z optimizmu prešla do reality. Ako dlho potrvá, kým sa malí tyrani objavia i u mňa v skupine? Na škole ich je z roka na rok čoraz viac. A tak pomaly začínam uvažovať, ktorým smerom sa vydám nabudúce... ak to raz bude potrebné.
Len tak na okraj:
- na dva týždne nám prišla vypomôcť šéfkina 18-ročná čerstvá maturantka ako zástup za jednu z dvoch kolegýň, ktoré náhle vypadli. Jej mama nám prezradila, že v posledné dni chodí domov neskutočne unavená a v slabej chvíľke zahlásila, že tuho zvažuje, či chce mať po tejto skúsenosti vlastné deti...
- asi o dva týždne neskôr nastupoval na praktikum jej o dva roky mladší brat. Šéfka nám opäť prezradila, že po prvom dni prišiel domov, vytratil sa do svojej izby a najbližšie tri hodiny prespal...