... alebo Ako sa ničia kamióny.
Príhoda sa odohrala na jednej z mojich dávnych služobiek v Holandsku. V novembri 2009. Ako vždy sa nám po celodenných rokovaniach parilo z mozgových závitov a aby sa nám hlavy aspoň trochu prevetrali, rozhodli sa organizátori spestriť program jednou vskutku netradičnou špecialitkou. V Holandsku sa vyrábajú kamióny značky DAF, a tak nás vzali do tamojšieho tréningového areálu. Nik z kolegov do poslednej minúty neveril, že to myslia vážne. Ponúkli nám vyskúšať si jazdu na cestných obroch.
Najväčší z nich bol 40 tonový (ten modrý určite, zvyšné tátoše si hmotnostne netrúfam otipovať).
Ešte kým sme dorazili na miesto činu, vtipkovala som v taxíku na tému: koľko kamiónov je povolené zničiť? Smiem dokaličiť aspoň jeden?
V dobrej nálade si rozdelila prvá časť odvážlivcov jednotlivé vozidlá a vydala sa na skušobný okruh. Ja som bola v skupine druhej (pretože som chcela nazhromaždiť trochu dosvedčujúceho, fotografického materiálu) a ako prvý sa mi ušiel najmenší nákladiak. Vybrala som si ho, pravdupovediac, vlastne sama a dobrovoľne a s jeho (ne-)veľkosťou som na rozdiel od mužských kolegov bola viac než spokojná.
Akonáhle som sa pohodlne usadila na miesto vodiča, informovala som zodpovedne svojho "spolujazdca", že vysvetlivky v angličtine po celodennom rokovaní už nevnímam, a prezvedala, či náhodou
neovláda nemčinu. Neovládal. A to bola tá chyba. Nuž sme zostali pri angličtine.
Druhá otázka sa týkala podstatnejšej veci, a to či má záchranné brzdy na svojej strane - aby ich v prípade potreby použil ako učiteľ v autoškole. Rýchlo a bezbolestne. Pravdepodobne som druhú
časť otázky nevyslovila nahlas. Lebo on si asi myslel, že sa pýtam všeobecne na brzdy - pri tomto tvrdení vychádzam z jeho odpovedí a ďalšieho priebehu udalostí. Dodnes netuším, z čoho vychádzal,
že by som mohla byť až tak naivná. Proste a jednoducho sme sa navzájom nepochopili.
Jazda sa začala vcelku dobre, i keď s rešpektom z mojej strany - na automatiku nie som doteraz zvyknutá (veď to bolo prvý i posledný krát, čo som ju testovala), a tak mi ľavá noha nervózne
podupkávala v priestore neexistujúcej spojky. Vždy mi tam automaticky chýbal jeden úkon navyše.
Priestor vo vnútri bol obrovský v porovnaní s priestorom malej Toyotky Starletky, čo som v tých časoch vlastnila, a behať očami medzi jednotlivými zrkadlami som od únavy iba ťažko zvládala. Ale
po prvom kritickom raze som sa naučila, ako ísť do zákruty, aby som neoškrela boky svojho tátoša.
Niekde v polovici nás čakala i cesta do a z kopca (12°stúpanie / 20°klesanie). Hlavne to klesanie vyzeralo strašidelne z pozície šoféra začiatočníka s megakolosom za vlastným chrbtom ...a chlapík
vedľa mňa sa ma s úsmevom snažil presvedčiť, že i v Holandsku majú vlastne kopce. Len my "spod Álp" ich prehliadame.
A na záver ma už čakala iba cesta späť na parkovisko, ktoré sa nachádzalo za širokými, dvojitými závorami.
Ja som mala podľa pokynov môjho dozoru ísť k tej zatvorenej, ale nejako som sa v zákrute ocitla nebezpečne blízko opodiaľ stojacej modrej značky. Nato mi on ukazuje na zrkadlo a trpezlivo
upozorňuje, že musím vytočiť viac volant. Ale závora sa nebezpečne približovala, priam blikala pred nami a ja, hľadajúc brzdu a spoliehajúc sa na zrazusilnosapotiaceho spolujazdca, že
veď on monštrum s mnohými kolesami nakoniec i tak zastaví... som sa prebrala zo sladkého snenia, keď jeho trpezlivosť zrazu kamsi nenávratne vyprchala a on na mňa infarktovo zakričal : STOP
the caaaaaar!!!!!
Vzápätí som zaregistrovala niekoľkých členov našej skupiny, čakajúcich na parkovisku. V očiach sa im striedala hrôza s rešpektom, že ja to snáď s tým ničením kamiónov - a dokonca i hmotných
predmetov na okolí - myslím seriózne vážne!?!
Zastali sme asi dva centimetre od závory. Niektorí z chlapov s menej pevnými nervami si uchopili hlavy do dlaní alebo išli do kolien a urobili otočku okolo vlastnej osi.
Vítali ma skupinovým smiechom a pýtali sa, či som vodičák dostala do daru. Just for free.
Ale nakoniec ma sami poslali ísť si vyskúšať i ten 40t modrý (tam už bolo sprievodné slovo, našťastie, v nemčine a dozvedela som sa, že brzdy ako v autoškole nemajú :-D )
A od onoho dňa si ma naisto zapamätali i tí najväčší bossovia firmy - ako kaskadérku bez strachu a s nervami z ocele!!! Keby oni vedeli...
A ešte jedna perlička od holandského kolegu:
Nasadol do ďalšieho 40 t kamiónu, jazdil určitú dobu a potom zahlásil: A čo treba robiť teraz, ja ešte nevlastním vodičák..."
Neklamal, pravdu vravel. To takmer ošedivel jeho dozor v kabíne.