Prekvapil prítomných svojou nečakanou otázkou náš prednášajúci.
- Hnedú a ... žltú? - neodvážila som sa nahlas vysloviť prvé, čo mi napadlo, ani otočiť hlavu smerom za vlastný chrbát, kde po skle provizórneho výukového modelu úľa mašírovalo niekoľko predstaviteliek Apis mellifera.
Nuž ale nik sa s riešením neponáhľal. Dokonca ani inak pohotové deti, ktoré tentokrát tiež vytušili nejaký menší chyták, vhodne zamaskovaný medzi jednotlivými písmenkami.
- Hnedý podklad, oranžové pruhy - zodpovedal si včelár na svoju otázku sám a vzápätí pokračoval vysvetlením:
- Podľa reakcií sa dajú ľudia rozdeliť do troch kategórií. Na tých pred Včielkou Majou, na tých z obdobia vzniku rozprávky a nakoniec tých súčasných. Tí, čo vyrastali s dvojicou Maja-Vilko, dodnes nesprávne tvrdia: čiernu a žltú!
Takže fialová Milka má žltočiernu kamarátku Majku.
V ktorúsi nedeľu sme si zašli do neďalekého "Lesného centra", kde sa konala prednáška o zberateľkách medu a včelárstve všeobecne. Priznám sa, veľmi rada počúvam všetko zaujímavé nielen zo života iných kultúr, ale aj iných živočíšnych druhov. Fascinuje ma dokonale zorganizovaný život v ich spoločenstvách. Neskutočne premakané systémy.
Tentokrát som dokonca mala tú česť vzhliadnuť i samotnú Kráľovnú.
Kedysi som mala pocit, že musí byť oveľa väčšia ... a možno to iba táto sa narodila do zmenšenej podoby. Netušila som, že si ich včelári označujú farebnými bodkami na chrbát. K roku vyliahnutia patrí určitá farba. Podľa nej vedia veľa vecí identifikovať a rozhodovať sa o ďalšich krokoch pre ten-ktorý chov.
Dozvedela som sa, že Kráľovné to majú ťažké. Ak náhodou vypadnú z úľa, zahynú. Oni totižto nevedia, kam sa treba vrátiť. Zato robotnice umierajú pri práci. Zodrú sa k smrti. Veď nosiť trojnásobok svojej hmotnosti, pritom navigovať let, vyhľadávať potravu a čo ja viem čo ešte, je pre tých 100 mg živej váhy úctyhodný výkon.
Ak sa z nejakého dôvodu rozhodne Kráľovná opustiť úľ, sprevádza ju asi polovica robotníc. Tie zvyšné si z ľubovoľného vajíčka vychovajú novú šéfovú. Na to potrebujú iba obaliť vajíčko do špeciálnej vyživovacej hmoty a nová Kráľovná je onedlho na svete.
Keďže sme na prednášku meškali, unikla mi informácia, ako ju po vyliahnutí spozná včelár. Teda kým nie je označená. Možno to má v oku a podľa veľkosti. Zaujímalo by ma, ako jej tam potom nainštaľuje tú farebnú bodku ... aby ju nerozpučil, aby ho nepichla žihadlom, čo by ju okamžite zabilo.
Naša koža je pre bodajúce včely fatálna. Na jej štruktúre sa žihadlo zachytí a odtrhne. Včela následne vykrváca. Jej krv je priesvitná, preto ju nevidíme.
Teraz sa už nedivím, prečo sme asi pred rokom u známych s úžasom hľadeli na podobločnicu. Keď domáca o druhej poobede uložila spať dcérku, zatiahla rolety a išla si po svojom. Asi o hodinu a pol som už spolu s ňou hľadela na čosi neskutočné. Okno sa nedalo otvoriť, pretože za ním bzučali tisícky včiel. Podľa prednášky sa pravdepodobne jednalo o hľadanie nového bydliska pre celú kolóniu :-O
Ďalej sme sa dozvedeli, čo včely urobia s votrelcami: na veľkých používajú žihadlá - zdravému človeku začína byť smrteľne nebezpečných 200 bodnutí a viac. Nám alergikom stačí i desať :)
Ak sa do úľa zatára hladná myš (ževraj taká vychudnutá sa dokáže pretiahnuť 7 mm otvorom), tak tu včely zaživa zabalzamujú. Aj nášmu prednášajúcemu sa podaril podobný objav po prezimovaní. Mrtvá myš v kukle vraj vyzerala ako Spiaca Ruženka...
No a takého nežiadaného sršňového návštevníka včely zaživa upečú. Potrebné množstvo strážkyň medu sa naňho prisaje a už ho iba zahrievajú. Včely sa striedajú pri tejto činnosti. Tie z priameho stredu sa idú ochladiť von, tie z vonkajšej časti pekárne preliezajú dovnútra. No a sršeň sa upečie pri 42°C (denaturácia bielkovín).
O organizácii úľov a iných zaujímavostiach zo života kamarátiek Majek by sa dalo isto veľa popísať. Smutné však je, že nám vymierajú.
A vymierajú i včelári.
Preto na nás včelár apeloval: kto má záujem, dajte sa na včelárstvo, aj ako hobby.
Včely nás nepotrebujú, MY potrebujeme včely!!!
Nuž a nasadil mi chrobáka do hlavy.
PS. na 1 kg medu potrebujú včely približne 10 miliónov krát navštíviť kvety a cesta, ktorú pritom preletia sa rovná šesťnásobku preletu okolo našej zemegule - čiže podľa pradávnych zákonov prírody naozaj umierajú na vyčerpanie ... to, prečo v poslednom čase hromadne vymierajú bez dosiahnutia potrebného množstva kilometrov, už má na svedomí človek.
O pár dní neskôr
Autom sme zastali pri Žltom mori. Nie, necestovali sme na druhý koniec Ázie. Zastali sme pred poľom plným repky olejnej.
"Si jedna z mála, ktorá bude vedieť, kde je jedno z mojich stanovísk!", prezradil mi včelár.
"Zamykám si ústa," odvetila som s úsmevom a hľadela na drevené domčeky predo mnou. Vzápätí som sa otočila a očami sa pásla po okolí. Bol slnečný deň, leto v máji.
Kam oko dovidelo, zovšadiaľ sa na nás usmievali žlté kvietky. Akoby sa chceli pretekať so slnkom, kto svieti intenzívnejšie. Obloha blankytne modrá, v diaľke vrcholky Álp.
"Teraz si navleč ochranné oblečenie a rukavice," podával mi kusy odevu a ja som dúfala, že sa v nich neuvarím.
S tou sieťkou na hlave som si pripadala ako papagáj v klietke. Nuž ale nič sa nedalo robiť, zasa až taký hazardér nie som, aby som pokúšala osud a testovala mierumilovnosť obyvateľov mestečka,
kam sme mali namierené ...
"Vieš odhadnúť, koľko včiel žije v tejto kolónii?" spýtal sa ma môj sprievodca.
"Ani náhodou."
"Na každý úľ rátaj 45 až 50-tisíc. Dokopy približne 500 000!"
Nasucho som pregĺgla. Takže pri jeho sto rodinách je správcom 5-miliónového národa.
Vykročili sme v smere bzukotu.
Na podobný zážitok si zatiaľ vo svojom živote nepamätám a veru bol to zvláštny pocit. Počuli ste už hukot aspoň 250000 minitorpéd na jednom mieste (sama som si nahovorila, že druhá polovica včiel
je práve "na panskom" a zbiera medovinku)?
Treba na to pevné nervy, aby človek neprepadol panike a nezačal sa automaticky divoko oháňať rukami ...
Začali sme kontrolovať jednotlivé domčeky. Naučila som sa, že vo vrchnej časti je zberňa a výrobňa sladkastého, lepkavého moku. Pod ňou je pôrodnica, škôlka, ubytovňa, atď.
Kráľovná sa smie pohybovať iba dolu.
Podľa bzukotu som dokonca ja sama vedela rozlíšiť, kde sú obyvateľky v pohode, a kde sú nervóznejšie. Nebol to iba pocit. Pred dvomi najubzučajnejšími rodinami som si odnášala domov suvenír v
podobe dvoch štípancov.
"Nesmieš mať úzke nohavice," upozornil ma včelár, keď som zjujkla a oznámila mu, že jeho zverenkyne vedú na zásahy 1:0, "Ja nosím vždy rifle a to dosť široké. Ak do nich včely aj zabodnú žihadlo,
nezasiahnú ma. Jediné, na čo musíš naozaj dávať pozor, je hrdlo a tvár. Vždy si naprav sieťku, aby sa ti niekde nedotýkala pokožky!"
Okrem toho mi povedal, že nechtom musím rýchlo vytiahnúť žihadlo. U včiel je na jeho konci batôžtek s jedom a tento kvapká pomaly do rany približne hodinu, ak ho človek okamžite neodstráni. Niečo
ako infúzia.
Smela som si vyskúšať, čo váži prázdny a plný plást medu a pri úkone pochopila, že na túto prácu treba veru aj posilovať.
Videla som, ako si včely "vychovávajú" nové kráľovné. Niekoľko naraz. Moc získava nakoniec tá, ktorá sa vyliahne ako prvá. Zvyšnú konkurenciu okamžite a vlastnoručne vyhubí.
Po chvili už včely viedli 2:0. Zápas, našťastie, končil týmto výsledkom a ja som si nasledujúce dni šúchala obrovský červený fľak na svojom pravom stehne.
No a nakoniec som mala za úlohu skontrolovať sama jeden z úľov.Bol totižto čas tvorby nových rodín (neviem to správne nazvať po slovensky). Vtedy treba strážiť starú kráľovnu a ničiť zárodky
nových. Ak to totižto včelár neurobí, príde o pol úľa.
Niekoľko dní pred narodením novej kráľovnej, odchádza ta pôvodná z úľa a berie so sebou i polovicu osadenstva, aby si spoločne našli nové bývanie a pôsobisko.
A tak som vyberala ťažké plasty s tisíckami včiel a tvárila sa, že som hrdinka, že keď sa mi taký ťažký plast vyšmykne z kliešťov, že sa vôbec nebojím rozzúrenýchobyvateliek, že keď sa na mňa
vrhnú, prvých dvesto bodnutí by som mala podľa štatistík prežiť, že ..
Prežila sme, ja i oni! Ale podľa všetkých príznakov to vyzeralo, že z mnou kontrolovaného úľa už kráľovná zdrhla.
Keď som sa spýtala môjho mentora, ako sa dostal ku svojmu "povolaniu", ktoré sa podľa neho vlastne povolaním veľmi nedá nazvať, prezradil mi, že úplnou náhodou.
Kedysi mal vysokú funkciu v jednej známej firme, ktorá zbankrotovala. Na to šokujúce a hromadné prepúšťanie, ktoré stálo miesta i niektorých mojich známych, si dodnes dobre pamätám.
V tom čase mu manželka ku narodeninám podarovala dve včelie rodiny, lebo sa spomínanej činnosti plánoval vrámci podpory svojej záhradky trochu víkendovo venovať.
Nuž a keď sa potom išiel na úrad práce zaregistrovať, tak na jednu poznámku tamojšej pracovníčky ironicky poznamenal: "A čo sa mám stať včelárom?"
"To je výborný nápad. Práve sme dostali financie na podporu včelárstva!" prekvapila ho svojou odpoveďou a hneď mu začala tlačiť všetky potrebné formuláre.
Nie je to zamestnanie, pri ktorom človek zbohatne. Je to skôr poslanie, pri ktorom sa podrobuje dosť veľkému riziku pri nešťastnom, hromadnom vymieraní včiel za posledné roky.
Ale je na čerstvom vzduchu, rozhoduje sám za seba, má 5 miliónov zamestnancov a teší sa z každého gramu dobrého medíku.
A ten červík v mojej hlave rastie a rastie...