23.4.2018
V jednej reklame sa vraví, že deti sa smejú viac ako 400x za deň, dospelí iba 15x ... i napriek všetkému im ďakujem, že mi každodenne navyšujú bilanciu smiechu.
V piatok niečo podozrivo viselo vo vzduchu a mládenci boli sťa z divých vajec. Podšívkinho brata som vyhostila z družiny (po tom, čo bezdôvodne bil, kopal, šticoval sestru, predtým terorizoval spolužiaka) a Francúz s Afričanom na tom neboli o nič lepšie.
Po obede za mnou prišla ich učiteľka (inak veľmi milá žienka) a vraj boli u nej dnes na vyučovaní ako besní. A absolútne ignorovali jej pokyny, čo sa napr. písania týka. Nuž sme spolu dohodli pár
pravidiel, vzťahujúcich sa na dnešné úlohy. Oni práve hrali futbal na dvore.
Akonáhle sa zjavili vo dverách, zavolala som si ich ku sebe, pretlmočila odkaz triednej spolu s dodatkom, ktorý im nevoňal. Že ak budú úlohy naďalej čmárať, môžem všetko vygumovať a budú písať
znovu. Pritom som medzi rečou spomenula jej poznámku, že Afričan pekne písal na hodine (ale vystrájal zasa pri matike). Oni vedia, že ja im nič nedarujem a dané slovo splním.
Tento týždeň však mám dozor v druhej polovici skupiny, a tak som nemohla pravidelne kontrolovať, čo robia tí dvaja viťúzi.
Zrazu za mnou dobehla kolegyňa, čo bola s nimi a zadúšala sa smiechom.
Tak tí naši beťári sa dohodli, že nám všetkým prejdú cez rozum. V najväčšej tajnosti. Afričan krajšie píše, tak prebral za oboch písanku s písmenami a Francúz zasa lepšie počíta, tak si vzal na
starosť vypracovanie oboch zošitov z matematiky.
Tým pádom som gumovala, či som chcela a či nie ... a nakoniec som musela zájsť za učiteľkou, lebo stopy po nezgumovateľnej ceruzke Afričana viac menej z papiera nemizli a písať znovu na tú
pohromu by vyzeralo ešte horšie.