Už prváci na ZŠ dokážu byť skvelí herci. Ibaže nerozoznajú komédiu od tragédie.
Mnohí rodičia by asi nevychádzali z údivu, keby mohli chvíľu nepozorovane sledovať svoje deti tam, kde si ich ratolesti myslia, že ich (podotýkam) mama s tatom nevidia...
Katharina bolo dievčatko ako z obrázku. Nádherné, dlhé a husté vlasy, princezničkovská tvárička, šibalské oči. Trochu viac krivé zuby - ktorých sa s radosťou ujme každý schopný čelustný ortopéd - a občas i sebavedomá, tvrdá palica.
Katharina navštevovala spolu s Quirinom tú istú prvú triedu. Obaja boli rečovo zdatní, čo ale v národe básnikov a filozofov nie je nič neobvyklé. A hoci patrili v skupine k najmladším, dokázali sa bravúrne presadiť i medzi staršími deťmi.
Jedného dňa dobehla po vyučovaní Katharina do triedy s plačom na krajíčku.
"Nenávidím svojich rodičov!" zahlásila tak chladne, až mi nabehli zimomriavky a zostala som nepríjemne zaskočená.
"Katharina, čo to rozprávaš?"
"A nenávidím, a nenávidím...!"
"Poď, sadneme si k stolu, napiješ sa vody a ak chceš, prezradíš mi, čo sa vlastne stalo."
"Včera ma zasa zavreli do pivnice!"
"Kam ťa zavreli?"
"Do pivnice!"
"A prečo by to robili?"
"Lebo moja sestra rozbila vázu... oni by isto zavreli ju, ale ja viem, ako sa dolu bojí tmy a pavučín, tak som im povedala, že som to spravila ja. Ja som si na tmu a pavučiny za tie roky zvykla. No ona je ešte malá."
"To tvojim rodičom šibe?" zapojil sa do diskusie Quirin.
"Oni sú takí. A preto ich nenávidím," zahlásilo vzdorovito dievčatko.
"No ja by som od takých rodičov nastopro ušiel, keby ma chceli zavrieť do pivnice. Mňa niekedy moji pošlú do izby, keď nepočúvam, ale to je iné. Tam sa môžem aspoň hrať."
"Ja som si časom zvykla. A chodím tam celkom rada. Aspoň ich nevidím... a ani tma po pár minútach nie je až taká čierna a strašidelná."
Takto sa chvíľu medzi sebou zhovárali a ja som zmätene počúvala a zvažovala, ako najsprávnejšie postupovať či zareagovať v podobnom prípade. S prihliadnutím na občasné alarmujúce správy z médií, kde sa objavujú prípady trýznených detí, nezriedka končiace i tragicky a potom sa poukazuje na nevšímavosť spoluobčanov, susedov alebo iných rodinných príslušníkov, ktorí keby načas zasiahli... Okrem toho sa mi z pamäti vynorili slová kolegyne o tom, ako sú jej rodičia na ňu prísni. Ale v trochu inom, hlavne miernejšom kontexte. A nakoniec sme obe poznali i ich Kinderfrau, ktorá pravidelne s Katharinou zaobchádzala nezvyčajne drsno, čo si všimli i ostatné deti a niekoľkokrát sa o jej metódach rozhorčene rozprávali medzi sebou v skupine. Na túto skutočnosť sa už kedysi kolegyňa snažila diskrétne upozorniť niektorého z rodičov.
Keď sa v to poobedie vrátila so zvyšnými deťmi z dvora, zavolala som si ju nebadane k sebe a pretlmočila jej, s čím sa mi práve prváčka zdôverila. Presne ako ja zareagovala zaskočene i ona, ale sľúbila, že sa pokúsi neskôr s Katharinou porozprávať a vyzistiť viac.
Asi o dva dni nato mi vraví: "Tak som ju vyspovedala a dobre som jej prehovorila do duše. Si predstav, oni sa s Quirinom dohodli, že si obaja vymyslia nejakú ohromujúcu príhodu a vyhrá ten, ktorý ňou nachytá viac ľudí. Nuž som im obom vysvetlila, že ak by sa ich táraniny dostali do uší nesprávnym osobám, tak by mohli narobiť svojim rodičom, a tým pádom i sebe, dosť veľké nepríjemnosti. Dúfam, že sa z toho poučili do budúcnosti."
Keď ma krátko po rozhovore Katharina zbadala v triede, iba sa potmehúdsky usmievala.
Milí rodičia, priznávam, taký skvelý herecký výkon by som od prváčikov naozaj neočakávala. Výraz tváre, voľba slov, gestikulácia a správne gradované dialógy. Tentokrát končil príbeh, našťastie, happy endom. No nabudúce by mohla zaklopať na dvere i sociálka...