- Katarína, nakreslila som niečo, - otáča sa ku mne štvrtáčka. V ruke drží farbičku, pričom mi trupom nechtiac bráni vo výhľade.
- ??? - nerozumiem jej skrytému posolstvu.
- No, predsa Niečo, - a ukazuje mi obrázok s obrysmi akéhosi medvedíka - čo spravíme s Niečo?
- Tak Niečo najprv vyfarbi a ja ho zavesím ku ostatným kresbám.
- Ale Niečo je predsa bezfarebné - nesúhlasí s mojim návrhom.
Už mi dochádza, že tu ide o iné Niečo.
- Nie, nie, moja drahá. Také Niečo je pestrofarebné! - tvárim sa ako naslovovzatý odborník.
Moje ďalšie dovysvetľovanie preruší vhodnou prihrávkou zrazu celkom nečakane jej spolužiak.
- To nie je pravda, keď sa Niečo teší, tak je celé modré, keď plače, tak... - zabudla som, akú farbu zvolil pre plač, keďže dievčinka prijíma jeho hru a reaguje okamžite.
- Dobre, tak mu vyfarbím nos namodro.
Usmejem sa a dúfam, že ich fantázia neopustí ani v dospelosti, že im podobné rozhovory budú na Niečo dobré, lebo kreatívne myslenie sa väčšinou vypláca.