Colmar

Dvojtýždňové prázdniny počas Turíc potešia predovšetkým preto, lebo niekomu zo školského prostredia (teda mne) pripomínajú blížiace sa letné prázdniny. Z tých tohtoročných júnových sme si smeli užívať iba týždeň, čo na príliš ambiciózne cestovateľské plány nie je až tak veľa. A tak cieľ bolo načim hľadať v bližšom okolí.

Už dávno som túžila navštíviť jedno malebné mestečko vo Francúzsku, ktoré som kedysi zahliadla na internete. Fotografie z neho boli súčasťou článku s približným nadpisom Miesta, ktoré treba navštíviť. Návnadu som zhltla i s navijákom, jeho meno okamžite zaznačila do notesa a sľúbila sama sebe, že raz...

Túžba dozrela v máji tohto roku v konkrétnu predstavu a ja som rodinnej rade predložila svoj návrh. Prešiel hneď v prvom schvaľovacom kole. V tom ďalšom sme spoločne hľadali vhodné ubytovanie. Nakoniec ho vybrala hlava rodiny a nijako sa nenechala presvedčiť, že s popisom - rušná pešia zóna - máme už nedobré skúsenosti z Gran Canarie. Vtedy sa jednalo o rušnú diskotékovú zónu. A skupinu mladíkov zo Švédska, ktorí sa nevedeli vtesnať do kože (a asi ani do prenajatej hotelovej izby, lebo sa o polnoci hrali na Spidermenov a preliezali riadne podgurážení a nahí na x-tom poschodí z balkóna na balkón, pričom x>10), nuž ich privolaná polícia zbalila a razom bol kľud. Iba tie diskotéky vyhrávali naďalej do druhej rána...

Mužovi tentokrát počarovalo ubytovanie priamo v centre mesta v jednom z tzv. historických hrázdených domov (ja ako naslovovzatý neodborník ich popisujem nasledovne: kostru tvoria drevené trámy a priestor medzi nimi je vyplnený hlinou a prútím, prípadne vymurovaný, bez použitia nápomocného kovu ako klince a šróby). Moje dva návrhy takmer nevnímal. Naveľa som sa podriadila. Podobnú chybu v budúcnosti určite nespravím.

Začiatku cesty hviezdy nežičili. Michael po rakúskom koncertovaní ochorel, tým pádom skončil v posteli. Niečo podobné sme zažili na Malte, ibaže Malta ma svojou ostrovnou ponukou dosť sklamala. Colmar naopak nadchol. Ale i tu sme jednotlivé skvosty museli odhaľovať oddelene, na striedačku.

Už keď sme autom vchádzali do priameho centra, nadšene som očami hltala farebné cukríky v balení historických domčekov. Takže fotky neklamali. Troj- a viacposchodové modelky neboli retušované, ako to býva v poslednej dobe všade smutným zvykom. Tieto tu boli pastelovo echtovné.

Relatívne rýchlo (vďaka GPS) sme našli i správnu adresu. Zaklopali na dvere a krátko nato stúpali po točitých drevených a starobou vŕzgajúcich schodoch kamsi do neba. Mužova poznámka – ako v Londýne – bola správna iba v tom, že sme opäť dostali poslednú možnú izbu. Priamo pod strechou. Len tá londýnska bola dvojnásobne vyššie a aspoň päťnásobne menšia. Na šiestom poschodí. S vysokohorskou prirážkou. Vtedy sme mali ťažšie kufre a jazyk po výstupe až po kolená.

Naše drobné kráľovstvo v čomsi pripomínalo loď. Viacnásobne. Izby i kuchyňa veľkosti kajút. Nápodobne okienka. O znížených dverách, navyše nerovnako vysokých, by zasa vedela rozprávať otlčená hlava môjho muža. Moja päta skuvíňala, keď som v šere neodhadla, kde presne končí schodisko a palec na pravej nohe zaplakal, keď okúsil, že na nepredstaviteľnom mieste v strede miestnosti a k tomu iba od istého bodu sa zrazu vypučil neviditeľný minischodík. Aua.

Spálňa sa nachádzala pod špicatou strechou, čiže tvarovo koráb hore dnom a kto pozná hrázdené domy, zaisto počul o ich (do očí bijúcej) krivosti, čo má na svedomí stáročiami pracujúce drevo. Takže podlahy boli šikmé sťa tie palubné počas búrky. V nemčine sa týmto stavbám úsmevne vraví vetrom nakrivené. Úkaz nakrivenosti je jasne vidno i na fasádach domov. Aj sme sa nasmiali, keď som sa po čosi natiahla či navliekala ponožky a stratila viackrát rovnováhu, lebo som sa nevedomky nahla presne do spádu dlážky. I Michael sa opakovane pýtal, či je naozaj tak nerovná zem alebo má iba halucinácie z teploty. Po dvoch dňoch zahlásil, že trpí morskou nemocou. A teplomer som položila na komódu iba raz. Našťastie som ho stihla zachytiť pred pádom na zem...

(Mimochodom, práve tu som si uvedomila, že by som nikdy nechcela bývať v byte bez balkóna, ale to je iná téma.)

Colmar sa nachádza v Alsasku, približne 70 km južne od Strasbourgu a je tretím najväčším mestom oblasti s počtom obyvateľov približne 67 000. Vojnové udalosti staršieho i mladšieho dáta ho príliš nepoznačili, preto sa i pre dnešné generácie zachovalo rozsiahle a dobre uchované historické jadro, ktoré denne obdivujú tisícky nadšených turistov. Vrátane nás. Nevedela som sa nabažiť toho množstva drobných obchodíkov, ktoré sú s láskou dekorované už priamo nad vstupom. Ba častokrát po celej fasáde domu.

Ako prvá mi ju ospevovala kolegyňa a v podstate som rada, že som sa ňou nedala prehovoriť na ubytovanie v nej, lebo by mi každopádne chýbali colmarské „Minibenátky“ spolu s miestnym kanálom. Zakaždým totižto uprednostním ubytovanie pri vode. No napriek tomu som pri počte obyvateľov cca. 1600 iba s ťažkosťami chápala priamu úmeru medzi počtom rúk a toľkou nádherou. Eguisheim sa pýši i skutočnosťou, že sa tu narodil pápež Leo IX.

Inak medzi nami – ak máte muža, ktorý od istej doby nedobre vidí na displej navigácie, prekontrolujte hneď na začiatku cesty, aký cieľ zadal do vyhľadávania. Najmä v oblastiach, kde sa každé druhé mestečko končí príponou -heima štvrtina z nich začína na E. Ak by som sa náhodou nespýtala na počet kilometrov a nepamätala si, že Google mi ich doma ukázal podstatne menej, ktohovie, kde by sme v ten deň skončili. V prepočte päťnásobne ďalej. Len čo šofér upravil cieľ, musela som položiť druhú kontrolnú otázku. Či opäť omylom nezadal trasu pre cyklistov. Nezadal. To iba jeho prvý omyl nás viedol nejakým tajným miestnym a predovšetkým nádherným hájikom a poliami ku konečnému cieľu. Takže i občasné omyly sú na niečo dobré… (bo správna cesta späť bola typicky nezáživná).

A na záver spomeniem, že túto oblasť okrem turistov z celého sveta obľubujú i bociany. V prvý deň som zahliadla na ktoromsi poli popri ceste aspoň zo tridsať dospelých kusov. Potom sa zjavovali v mnohých oknách ako drevené figúry, na pohľadniciach, suveníroch a v Eguisheime sme zazreli hneď niekoľko plných hniezd na strechách domov.

A nakoniec sme ich objavili i na stenách pohotovosti, ale to už je zasa iný príbeh...

V cukrárni (pâtisserie), kde som si odfotila výklad, som prešvihla otváracie hodiny. Neuvážene som nám podelila vychádzky. Na pravé poludnie asi až do tretej je na uliciach mŕtvo a takmer všetko je pozatvárané. Tieto (naozaj) minitortičky pod jeden zub stáli približne 2,50 - 3€.

V reštauráciach sa od hosťa očakáva, že bude jesť viac než iba jedno hlavné jedlo. Preto sa bežnému turistovi odporúča skôr návšteva baru alebo brasserie, kde sa takisto dobre a postačujúco nasýti.

Naposledy sme do Francúzska zavítali pred necelými desiatimi rokmi a som prekvapená, že do dnešnej doby aj v oblastiach ako Alsasko, ktoré kedysi istú dobu patrilo dokonca Nemecku, majú i mladí ľudia zábrany/strach(?) používať akýkoľvek cudzí jazyk.

Pritom som nemala pocit, že by boli nepriateľsky ladení. Kdeže, v cukrárni som dostala do daru jeden extra koláčik, v obchodíku so sušeným ovocím by ma majiteľka nechala zadarmo chutnať z ponuky donekonečna (asi na mne videla, že asi až toľko sladkého nezvládnem a nenarobím jej tým pádom škodu :-D ), chlap s rukou v sádre nám na križovatke trpezlivo a s neprehliadnuteľnou snahou vysvetľoval, kde nájdeme pohotovosť, atď., atď. - ale všetko iba vo francúzštine. A doktor sa rozhovoril po-ma-li-čky po nemecky až potom, ako sme ho tisíckrát dookola ubezpečovali, že mu (tých pár informácií) naozaj dobre rozumieme (v skutočnosti by sme ich prijali i viac, ale jazyk nepopustil).

Ak by nám osud neskrížil plány, určite by sme navštívili na okolí ďalšie z miestnych zaujímavostí a turistických magnetov. Strasbourg ma, pravdupovediac, tentokrát až tak nelákal, ale Haut-Koenigsbourg,rytiersky hrad vzdialený asi 27 km od Colmaru áno. Aj skanzem Ecomusée d'Alsacealebo Odilienberg.

Tak možno zasa nabudúce... Au revoir, Colmar!