Ako je to so silou

Už poznám ten moment, keď sa na mňa zadíva pohľadom Sokratesovho žiaka a v tóne jeho hlasu vycítim, že zasa bude nasledovať nejaká záludná, puberťácka otázka. Záludná preto, lebo naši potomkovia čakajú, ako v tej slepej uličke my, rodičia, zareagujeme. Či rozvinieme diskusiu na tému nesmrteľnosti chrústa alebo kapitulujeme vopred. Tá včerajšia hádanka sa mi však napodiv okamžite zapáčila. Snáď i preto, že nám obom v zlomku sekundy pripomenula príbeh z predošlého dňa.

Vtedy som mu už ráno pred odchodom do školy oznámila, že na obed bude mať tentokrát porciu kapustnice z mrazáku, lebo nič iné nestíham pripraviť. Kocka hnedého kryštálu v sklenom pohári, ktorá sa pomaličky roztápala na kuchynskom drese, sa stala predmetom nasledujúcej scénky. Keď som krátko po štvrtej prišla domov ja, vybehol z izby a lišiacky sa na mňa usmieval:

- Mama, nejedol som... som strašne slabý.

Správu som dešifrovala aj bez pomocných indícii a on to vyčítal z môjho výrazu tváre.

- No tak vieš, ja som skúšal ten pohár otvoriť, ale nepodarilo sa. Ani za pomoci nožíka.

Vošla som do kuchyne, vzala nepoddajnú pevnosť do rúk a ľahkým pohybom oddelila vrchnák od skla. Obaja sme sa ako na povel začali smiať, lebo podobná situácia sa už prednedávnom odohrala.

Nuž a na to mi on položil najnovšiu filozofickú otázku (či už ročníkovú a či vlastnú):

- Mama, keď zašróbujem pohár tak, že ho nabudúce nedokážem otvoriť, znamená to, že som veľmi silný alebo naopak veľmi slabý?

- Maximálne veľmi hladný...