Minulý týždeň deti písali slohovú úlohu podľa štvorobrázkového príbehu. Jeden pán, ktorému mali sami vymyslieť meno, zašiel do ZOO. Pred výbehom slonov šťuchol najbližšieho z nich dáždnikom do zadku, aby sa ku nemu otočil z prednej strany. Slon sa nahneval, nabral do chobotu za plné vedro vody a uštedril na oplátku milému pánovi studenú sprchu...
Toľko v skratke k príbehu.
Dnes dostali deti opravené slohové práce naspäť a za úlohu ich mali bezchybne prepísať do zošita a vylepšiť niektoré pasáže.
Filip si v opravách našiel poznámku pani učiteľky, že má meno zmeniť na nejaké existujúce. On totižto hlavného hrdinu beťársky nazval Neviemkto.
- Katarína, poraď mi, mne nič nenapadá.
- Pre mňa - za mňa, nech je Klein.
- To sa mi nepáči.
- No tak Schwarz.
- Nieee. Niečo lepšie.
- Pozri, použi meno vášho prvého suseda odnaproti, kde bývaš, a viac ti už neporadím.
- Pán ... - a zahlásil (zriedkavé) priezvisko svojho spolužiaka Otta. Najlepšieho kamaráta.
- Tak to teda nie! - zaprotestovala som - Srandu z priateľov si tu nik nebude robiť, to by sa určite neskôr zasa raz zvrhlo nesprávnym smerom.
Nato sa ku mne otočí Otto a vzrušene si bráni kamaráta:
- Ale oproti nemu naozaj býva môj dedko!!!
Tak sme sa všetci schuti zasmiali a Pia dodáva:
- Moja mama mala kedysi dávno suseda, ten sa volal Licht (svetlo). Tomu sa nik nevysmieval, ale každý nový návštevník domu zatlačil automaticky na jeho meno, keď si chcel na chodbe posvietiť..."
(30.1.2017)
A keď už sme pri menách, pridám jednu vlastnú príhodu staršieho dátumu.
V rádiu bežala relácia, kde vyhlásili súťaž o najdlhšie priezvisko. Jedného ašpiranta na výhru som poznala priamo v Bratislave, hoci nie osobne. Kamarát býval na rohu Račianského mýta. Občas sme ho navštívili a tam som náhodou objavila aj toto dlhé, pôvodom germánske meno, ktoré ma inšpirovalo k nasledujúcej scénke:
V ktorýsi deň sa ku nám v dohodnutú hodinu chystala na návštevu moja krstná. Bola som vtedy asi 17-ročná tínedžerka a v hlave mi skrzol plán. Češi tomu vravia rošťárna.
Potrebovala som naň iba krátku prípravu a po stručnom vysvetlení sa s úsmevom pridali i ostatní členovia rodiny. Najprv sme spred dverí odstránili malú, ale o to ťažšiu skrinku, ktorá tam stála dlhšiu dobu, možno i dva roky, a každý, kto k nám pravidelne zavítal, ju dobre poznal. Potom som na kúsok papiera napísala dlhé priezvisko kamarátovho suseda a prekryla ním na dverách pôvodnú, teda našu menovku.
A už sme iba čakali.
Keď sa z chodby ozvali kroky, priplichtili sme sa nečujne ku dverám a cez kukátko nazerali, čo sa bude diať. Krstná došla pred dvere a hmmm... zostala zarazená. Skrinka nikde, meno neznáme. Dlho nerozmýšľala, pravdepodobne si pomyslela „nesprávne poschodie“, a keďže záchytný bod zatiaľ nezbadala, vybrala sa o pár stupienkov vyššie. Nasledujúce poschodie bolo vtedy posledné v našom dome, ale skrinka a meno chýbali i tam. To už krstná začala pochybovať, či vošla do správneho vchodu. Náš dom ich má vlastne tri, ale iba dva z nich vedú do bytoviek. Tretí patrí kanceláriám, ktoré sú včlenené na prvom poschodí pod bytmi.
Zo strany ulice máme lodžiu, a tak sme mohli nebadane pozorovať i ďalšie dianie vonku.
Krstná vyskúšala dvere číslo dva, ale tie viedli k spomínaným kanceláriám, takže tam sa vzdala hľadania hneď. Neostávalo jej nič iné, iba zamieriť k poslednej možnosti. Scenár sa zaisto zopakoval i po druhýkrát a dnes si už nepamätám, ako hlboko začala pochybovať o vlastných (orientačných a iných) zmysloch a schopnostiach, keď ani v treťom vchode neobjavila skrinku a známe priezvisko...
Akonáhle sa opäť zjavila pred vstupnou bránou a nechápavo skúmala, na akej ulici sa to vlastne nachádza, odbremenili sme ju veľkoryso od ťaživých myšlienok, zamávali na ňu zhora a u nás doma vysvetlili, ako a kam zmizla skrinka s menovkou.
„No jasné, to mohla vymyslieť iba naša Kačena!“ snažila sa navonok zachovať si tvár a udržať dobrú náladu spolu s nami.
(30.1.2017)