Jedného dňa pár rokov dozadu u nás zazvonil telefón. Na druhom konci spojenia bol kedysi najlepší kamarát môjho syna. A ten druhý koniec sa od nás nachádza dosť ďaleko. V Holandsku. V krajine, odkiaľ pochádzajú jeho rodičia a kam sa po niekoľkých dlhších európskych profesných zastávkach opäť vrátili.
Hoci vtedy ubehli už dva roky od ich odchodu z Mníchova, vzťah chlapcov to nenarušilo. Za tú dobu sa im podarilo stretnúť dvakrát a bola nádhera pozerať, že tú zázračnú vlnovú dĺžku, na ktorej ich priateľstvo fungovalo, nenaštrbili ani jazykové problémy, lebo Arthur už rozprával doma iba po holandsky a na konverzáciu s Michaelom čerpal zo slovnej zásoby časov minulých. Nuž a teda Arthur telefonoval, že jeho rodina opäť raz plánuje výlet do Mníchova. V takom prípade spával jednu noc u nás a podľa možností sme si vymysleli vždy nejaký zábavný program. Pri jeho poslednej návšteve sme sa vybrali na jedno “trampolínové” ihrisko, kde sa chlapci dosýtosti vybláznili. Odtiaľ som sa rozhodla ešte zájsť do obchodu, aby som nám mohla pripraviť nejakú dobrôtku na večeru. Arthur si presne pamätal, kde sa čo v našej štvrti nachádza, a tak sa ma spýtal:
- To ideme do toho obchodu, čo bol neďaleko nášho domu?
- Áno, presne tam.
- Ale veď to je strašne ďaleko!!! A ja som tak unavený!
Nezabudla som, že bol doma dosť rozvážaný autom, ale poznala som i dôvody a chápala, že sa to asi v blízkej budúcnosti nedá zmeniť. Nuž a z toho dôvodu, čo bolo pre nás s Michaelom “hod kameňom”, videl on ako cestu na koniec sveta. Preto ešte chvíľu nariekal, keď sa zrazu ku nemu otočil Michael a vraví:
- Arthur, ale to nemôžeš predsa takto negatívne zmýšľať. Pozri, ten obchod vôbec nie je ďaleko. Ale ak nevládzeš, tak skús myslieť na niečo pekné a to ti isto zlepší náladu a pôjde sa ti ľahšie. Čo takto myslieť na narodeninovú oslavu? To ti je super vec!
Pre istotu hneď pridal opis sladkých koláčov, radosť z rozbaľovania darčekov či zábavných hier s pozvanými hosťami. A on to veru dokáže s takým zápaľom a nadšením, že i Arthur ho so záujmom počúval a nachvíľu naozaj prestal. Lenže po asi dvesto metroch ho dobrá nálada začala opúšťať a on opäť spustil ponosy na strašnú diaľku.
- Ale Arthur! - zvyšoval pomaly s každým písmenkom intenzitu hlasu Michael.
- Áno, áno. Máš pravdu. Už aj myslím na narodeniny! - ospravedlňoval sa previnilo náš Holanďan. Neviem ako Arthurovi, ale mne počúvanie ich dialógu nabilo batérie aspoň na ďalšie tri dni.
A na čo myslíte v ťažkých chvíľach vy?