3.5.2015
Muž na začiatku týždňa zahlásil, že by sme mohli využiť sviatok v prvomájový piatok a na predĺžený víkend si niekam vyraziť. Navrhol Južné Tirolsko. Hmm. Na tri dni mi to pripadalo príliš hŕŕ. Podľa predpovede počasia sa malo schladiť a pršať a to potom nemám rada cestu cez Alpy, kde čisto teoreticky dážď prechádza i do šmykľavého snehu.
Tak som vzala pero, papier a googlila. Cieľ som mala už dávnejšie zafixovaný v hlave, len som si potrebovala skontrolovať vzdialenosť. Pre istotu som zapísala tri možnosti. Dve sa vytriedili samovoľne. Teda predpoveď počasia ich zrušila. A tak ako víťaz vyšlo z boja mestečko, ktoré sa všade uvádza ako čerešnička na torte, keď hľadáte niečo historické. Rothenburg ob der Tauber.
Dážď hlásili i tam, ale oproti iným krajom menej intenzívny. No a keďže 100 km ďalej sa nachádza Norimberg, rozhodli sme sa pre kombináciu. Jeden a pol dňa tam, jeden a pol dňa tam.
Na
záberoch z netu vidíte fotky z letného, vykvetinkovaného mestečka, zaliatého slnkom. My sme doň zavítali na začiatku sezóny. Zaliaty bol pár kvapkami dažďa a črepníky na oknách či balkónoch tiež
ešte zívali prázdnotou.
V hoteli na recepcii sa dve zamestnankyne akosi nevedeli vysomáriť z našej rezervačky. Až keď zavolali na pomoc šéfa, dozvedeli sme sa, že kvôli nejakým iným turistom nás z izby na prvom poschodí premiestnili do prázdninového apartmánu na poschodí druhom. Z dvadsiatich metrov štvorcových do stodvadsiatich. Michaelové oči žiarili ako Proxima centauri na nočnej oblohe.
Lenže my sme neprišli testovať ubytovanie, my sme chceli spoznávať mesto. Ako prvé sme však otestovali "snehové gule" v cukrárni, ktorú prevádzkuje hotel. Je to miestna špecialitka, ale nič, čomu by som chcela doživotne zostať verná. Na hlavnom námestí sme sa rozhodli vystúpiť na Radničnú vežu. Ale pozor! Na jej konci sa je to horolezecký výstup, kde vás očakáva otvor pre štíhlych (viď foto nižšie). Mnohí pri predieraní sa ním ochkali a jojkali. Ale bol to zážitok. Navštívili sme i miestne väznice pod radnicou a ja dúfam, že ma v stredoveku neodsúdili ako bosorku. Bo ten chlad a vlhkosť v podzemí by neboli nič moc na moje kríže...
(Michael sa prediera otvorom - to len na priblíženie rozmerov)
Kúsok opodiaľ sme objavili vianočný obchod. Myslela som si, že to bude niečo podobné, ako "vianočné vajíčka" v Salzburgu. A neľutujem, že sme vstúpili dnu. Mala som pocit, že sme sa premiestnili v čase a priestore a prezeráme si ponuku na niektorom z večerných vianočných trhov. Rozmýšľam, ako to do tej budovy vpasovali. Čo do výšky, to do množstva. Tam je tovaru snáď za milión. Tak ma to vnútro fascinovalo, že som sa rozhodla aspoň pre menší nákup. Podporiť trochu miestnu pokladňu, keď už nepýtali nič za vstupné. Kúpila som nádherné servítky na servítkovú techniku pre deti do školy.
Okolo celého centra sa tiahnu hradby, ktoré si môžete prejsť po vlastných. Kebyže som večer nebola unavená a uzimená, šli by sme i na hodinovú prechádzku s rothenburovským hlásnikom, aby sme sa dozvedeli čosi z histórie. V nemčine býva až o pol desiatej. No ale aspoň sme ho stretli s lampášom na ulici.
Na druhý deň vyšlo slniečko ... iba môj fotoaparát už nemal šťávu... a na jednej z miestnych veží sa s nami hlasno lúčil bocián s rodinkou. Krásny obraz na rozlúčku.
