Pomaly tomu bude tridsať rokov, čo sa nasledujúca príhoda odohrala.
V tých časoch som sa aktívne zapájala do činnosti nášho vysokoškolského klubu a na to obdobie mi zostali iba tie najlepšie spomienky. A snáď nikdy nezabudnem na ktorýsi sobotňajší deň, keď sme my nováčikovia boli oficiálne prijatí za členov klubu. V to ráno sme sa všetci sústredili pred jedným z bratislavských internátov. Keďže sme študovali na CHTF, ako povinné prestrojenie sme do jedného museli na seba navliecť biely plášť z labákov. Predstavitelia mužského pohlavia si, samozrejme, pribalili do vreciek aj kadejaké domáce pálenô a aby sa cestou, nebodaj, nepokazilo, tak priebežne kontrolovali stav percent vo fľaši.Predpokladám, že sa nás v ten deň nazbieralo spolu so starými mazákmi minimálne takých 50 bujarých kusov v tej najlepšej nálade.
Od internátu sme sa pobrali postrannými uličkami pred vtedajší "Ústredný dom pionierov a mládeže Klementa Gottwalda", v skratke ÚDPMKG, teda dnešný Prezidentský palác. Odtiaľ sme plánovali využiť trolejbusové spojenie na konečnú pri Vojenskej nemocnici. Nikoho neprekvapilo, keď sme na otvorenom priestranstve budili pozornosť prítomných, no nezasvätených občanov. Hlavne ak niekto z veselších OH-spolužiakov zakričal "Bomba" a 50 oplášťovaných vysokoškolákov sa na hlasný povel so smiechom vrhlo ku zemi. A tak sa overenými kanálmi rýchlosťou blesku šírila správa aj ku Verejnej bezpečnosti, že na jednom z hlavných námestí hlavného mesta pripravujú protištátne živly nepovolenú demonštráciu. Než sa chlapci z piatej B stihli zorganizovať a doraziť na miesto činu, stihli sme my, protisocialistické živly, nastúpiť do trolejbusu. Pohľad naň zvonku vzbudzoval asi hrôzu u Bratislavčanov, pretože za/pred/povedľa "trolejbusu v bielom" sa postupne pripojili všetky mestské hliadky s húkačkami, ktoré boli v danom okamihu k dispozícii a v takejto spartakiádnej zostave sme sa premiestňovali mestom až ku konečnému cieľu.
Policajti si, našťastie, netrúfali ostreľovať biele, pohyblivé terče už za jazdy, ponechali nám šancu na spásu našich mladých životov. No poviem vám, nebolo mi vtedy všetko jedno. Myslela som si, že sme v ten deň doštudovali. Ešteže tam bola polovica triezvo rozumných chalanov, pretože tá druhá sa do hrudi bila, ako policajtom ukážu, čo je to sloboda prejavu. Problém bol v tom, že už mali v krvi alkohol a to sa nemusí vždy dobre skončiť pre príliš horúce hlavy.
"Incident" sa nakoniec v kľude vysvetlil na konečnej, dievčatám padali balvany zo srdca, mládenci to okomentovali hundraním. Prevrat sa konal, ale až o pár mesiacov neskôr ... (a plášte vystriedali kľúče), ale v ten deň sme s fanfárami vstúpili do radu čestných členov nášho vysokoškolského klubu a určite nik z prítomných dodnes nezabudol na takmer "filmovú" naháňačku.