Bagíra bol veru riadny psí huncút. On to bol teda Pán Pes, ale s génmi rodeného zabávača. Naša mama vždy tvrdila, že už iba rozprávať nevie. A to mala veru svätú pravdu. Jeho veselé oči by toľko povedali, keby ich niekto naučil správne a predovšetkým nahlas artikulovať...
Veď posúďte sami:
No a pri tomto spomínanom návrate vytiahla darček z kufra nič netušiac priamo pred jeho očami. Ja neviem ako, ale ten pes sa naučil kombinovať nasledujúce súvislosti:
dlhá neprítomnosť nejakého dvojnohého člena rodiny - návrat - veľká taška či kufor => darček pre Bagírka.
Na ďalší raz, keď sa mama opäť po nejakej viacdennej neprítomnosti vrátila domov a položila cestovnú tašku na zem v predsieni, nemo hľadela spolu s mojim bratom na scénku, čo sa práve odohrávala v ich prítomnosti a v priamom prenose.
V hlavnej úlohe statný boxer, ako rekvizita taška.
Zips už bol trochu pootvorený, a tak náš klaun začal intenzívne do neho narážať ňufákom. Keď sa mu podarilo vytvoriť dostatočne veľký otvor ku vnútornému obsahu, začal papuľou vyhadzovať von nezaujímavé veci. Nijako im neublížil, robil to s citom jeho vlastným, preto ho nechali pokračovať v načatom diele a v očakávaní rozlúštenia záhady, čo sa to s ich štvornohým členom domácnosti deje.
Zrazu veci prestali lietať a Bagíra si s uspokojením a psím úsmevom od ucha k uchu vybral to, čo tak usilovne hľadal. Predsa hračku. Svoj darček!!!
Tu však príbeh ešte nekončí. Neskôr som mu ja začala nosiť darčeky z Nemecka. Každý, kto má väčšieho psa, teda takého podobného tomu nášmu, vie, že gumené hračky treba vyberať po dobrom zvážení s prihliadnutím na žuvaciu silu a tesáky svojho miláčika. Niekedy stačia tri cielené zahrýznutia a hračka je ... deravá.
(To mi raz spolužiak z výšky tvrdil, že kľudne môžem nechať Bagíru hrať sa s jeho basketbalkou. Že to robia i iní psi a nijakému sa ju ešte nepodarilo prehrýzť. Protestovala som, ale on mu ju i tak hodil. Do troch minút sme začuli známy zvuk sssssssssssssssssss... No čo vám budem hovoriť.)
Ale nazad ku darčekom.
Pri jednej plánovanej ceste domov som v obchode objavila žltého ježka. Kvalita na prvý pohľad. Potešila som sa, zabalila ho a doma Bagíra opäť raz skákal dvojmo od radosti.
Ježko sa ukázal ako odolný kus a prežil ešte dlho po mojom odchode.
Nuž a teda pri ďalšej návšteve som sa rozhodla nemíňať čas zháňaním niečoho nového, ale dať na kvalitu overeného.
Do Bratislavy spolu so mnou putoval ježko číslo dva.
Lenže taký pes jeho kalibru ... to je vám iný fiškus!
Pri ježkovi číslo tri o niekoľko mesiacov neskôr ho milý boxer najprv neveriacky očuchal, pozrel na mňa, pozrel opäť na ježa a predstavte si, on sa naozaj a doslovne urazil!
Šiel sa sklamane praštiť na svoje miesto a ešte pri tom vydal hlboké hrdelné zahundranie, ktoré som si ja pretlmočila ako nespokojnosť s mojim trapným výberom. Že ako si to predstavujem, chodiť domov v poslednej dobe stále s tým istým darčekom!
Ten pes vám na svojom mieste preležal urazene niekoľko hodín.
A až keď pochopil, že nič iné v ponuke nemám, tak sa po tých niekoľkých hodinách znechutene zodvihol z pelechu a toho ježa číslo tri s povzdychom prijal.