Na jedničku s hviezdičkou.
Počasie sťa na objednávku, žiaden úraz. Spokojné deti a personál bez nových, poprípade starších prehĺbených vrások do zbierky.
Obávala som sa, ako budeme zvládať Podšívkinho brata, ale výlet ešte ani nezačal a on spustil svoj výstup, nuž ho musela mama zasa raz predčasne vyzdvihnúť a my sme mali tým pádom kľud. Bez prídavných scén a demolovania okolia.
V autobuse ešte pár prvákov frfľalo, načo sa musíme terigať do neznáma, ale keď zbadali prvé srnky či muflóny, zabudli na zabehnuté vzorce odmietavého správania a dobrovoľne prepli do uvoľneného, radostného modusu.
Dokonca Francúz, čo najviac hundral, žiaril cez celú tvár a priam poeticky zahlásil:
- Tie srnky zahriali moje srdce...
K obrovitánskej lúke s preliezkami všakovakého druhu to chvíľu trvá, než sa tam perepúť asi 120 detí v sprievode voľne pobehujúcej, lesnej zveri dopracuje, ale sledovať to vzájomné prepojenie medzi malými divochmi, z ktorých sa každých ďalších desať metrov stávajú nežné baránky, a mágiou okolitého lesa ... tak to stojí za sledovanie.
Kebyže môžem, určite sa do niečoho podobného s nimi natrvalo nasťahujem. Koľko zbytočných hádok či diskusií by sme si v lone prírody ušetrili...
