Odviezla som Michaela do hudobky, ktorá sa nachádza v prvom mestečku hneď za bránami toho nášho. Kým on muzicíroval s inými deťmi, nechala som auto odparkované pred školou a čas využívala na
nákupy v neďalekých potravinách. Veď to poznáte, dve muchy jednou ranou.
Ten deň sa však nákup nekonal. Cestou do obchodu som na druhej strane cesty zbadala jedno asi 12-13-ročné dievča, ako sa ozlomkrky kamsi ženie. V oboch rukách držalo veľké tašky a na chrbte sa mu hompáľala gitara v ochrannom obale. Zrazu sa potklo a nasledoval nepríjemný, kaskadérsky pád. V šoku sa plačky pozviechalo zo zeme, oprášilo roztrhané punčocháče a krivkajúc sa snažilo pomaličky pokračovať ďalej. Zakričala som naň, nech počká a rýchlo prebehla ku nemu. Najprv som skontrolovala, či nemá vážnejšie zranenia a potom mu navrhla, že ak chvíľu počká, zbehnem rýchlo pre auto a odveziem ho domov. So slzami v očiach súhlasilo. Nuž som sa behom vrátila pred školu a poďho nazad na miesto úrazu.
Pomohla som mu nasadnúť do auta, gitaru vložila do kufra a zároveň oznámila, že nemám žiadnu navigáciu a hoci tie hlavné ulice poznám, neovládam ich mená. Vymenovala som mu záchytné body, kam trafím aj bez pomoci - miestna škola, radnica, konečná električky, športové a nákupné centrum. Nech ma naviguje, kde býva, podľa nich. Muselo byť riadne v šoku, keď sa snažilo splniť moju prosbu. Šli sme kolo školy, kolo radnice, konečnej električky, atď. atď, až sme konečne dorazili ku nemu pred dom. S ohľadom na vážnosť situácie a jeho trpké slzy som sa nezačala smiať.
Bývalo na opačnej strane ulice, kúsok od miesta, kde spadlo...
Ten deň sa však nákup nekonal. Cestou do obchodu som na druhej strane cesty zbadala jedno asi 12-13-ročné dievča, ako sa ozlomkrky kamsi ženie. V oboch rukách držalo veľké tašky a na chrbte sa mu hompáľala gitara v ochrannom obale. Zrazu sa potklo a nasledoval nepríjemný, kaskadérsky pád. V šoku sa plačky pozviechalo zo zeme, oprášilo roztrhané punčocháče a krivkajúc sa snažilo pomaličky pokračovať ďalej. Zakričala som naň, nech počká a rýchlo prebehla ku nemu. Najprv som skontrolovala, či nemá vážnejšie zranenia a potom mu navrhla, že ak chvíľu počká, zbehnem rýchlo pre auto a odveziem ho domov. So slzami v očiach súhlasilo. Nuž som sa behom vrátila pred školu a poďho nazad na miesto úrazu.
Pomohla som mu nasadnúť do auta, gitaru vložila do kufra a zároveň oznámila, že nemám žiadnu navigáciu a hoci tie hlavné ulice poznám, neovládam ich mená. Vymenovala som mu záchytné body, kam trafím aj bez pomoci - miestna škola, radnica, konečná električky, športové a nákupné centrum. Nech ma naviguje, kde býva, podľa nich. Muselo byť riadne v šoku, keď sa snažilo splniť moju prosbu. Šli sme kolo školy, kolo radnice, konečnej električky, atď. atď, až sme konečne dorazili ku nemu pred dom. S ohľadom na vážnosť situácie a jeho trpké slzy som sa nezačala smiať.
Bývalo na opačnej strane ulice, kúsok od miesta, kde spadlo...