Priestory, kam chodí syn minimálne trikrát do týždňa na spev, sa nachádzajú v budove, stojacej na ulici, kde prevládajú medzi susedmi predovšetkým firmy, školy a ortopedická klinika. Preto ma zakaždým iritovalo, keď pred vchodom pravidelne stálo policajné auto na hliadke. Vôbec sa mi totižto blízke okolie nezdalo nebezpečné.
Až o čosi neskôr som zrealizovala, že na rovnakom poschodí, ako sídli zbor, je umiestnená nejaká židovská komunita a hliadka tam postáva nepretržite práve kvôli ochrane jej členov a priestorov. Raz som sa po nákupe vracala nazad vyzdvihnúť syna z hodiny, keď sa mi pred očami odohrala nasledujúca scénka.
Z vchodových dverí vyšiel starší, vysoký Žid a v rukách niesol dva plné taniere. Podišiel k autu. Službukonajúci policajt spustil okienko na dverách a prekvapene pozeral na návštevníka.
- Dúfam, že máte hlad. Tu som vám doniesol niečo pod zub. Druhý tanier je pre vášho kolegu, ktorý, ako viem, vás príde čochvíľa vystriedať. Prajem vám obom dobrú chuť!
Policajt sa poďakoval a usmieval presne ako ja - od ucha k uchu. Vošla som do budovy a o niekoľko sekúnd neskôr ma nasledoval i štedrý darca.
- Ako málo stačilo ku tomu, aby ste spravili hneď niekoľkým ľuďom radosť a krajší deň - prihovorila som sa mu a myslela pritom i na seba.
- Áno, aj ja som si spravil radosť - pozrel na mňa, milo sa usmial a obaja sme s hrejivým pocitom na duši vstúpili do "svojich" dvier.