Vždy som tvrdila a i naďalej tvrdím, že keď niečo sľubujete deťom, nerobte to zbrklo, ale desaťkrát si premyslite všetky možné následky, vyplývajúce z vášho vyhlásenia!
Na škole sme mali ako každoročne záverečnú letnú slávnosť. V ten rok ohlásili novinku a my rodičia sme ju dostali aj čierne na bielom.
Jednalo sa o beh priateľstva, ktorého sa mali zúčastniť všetky školopovinné deti. Lenže nešlo iba o behanie, išlo i o sponzorovanie. Deti si mali nájsť niekoho, kto im za každé odbehnuté kolečko
zaplatí istú sumu podľa vlastného zváženia.
Na konci oznamu stála záväzná prihláška. Takto vyzbierané peniaze poputujú na podporu (už som zabudla koho)...
Podobné aktivity nekomentujem, mám na ne vlastný názor. Nesúhlasím, ak sa na niečo podobné zneužívajú deti ako nástroj.
Hľadela som na ten papier a nejako som nenachádzala info, akú dlhú trasu budú školáci behať. Pre mňa to bola dosť podstatná informácia, pretože od toho sa odvíjalo moje vyhlásenie a následné
dodržanie sľubu. A nielen to. Vedela som, že Michael má na druhý deň dôležitý koncert, a preto sa nesmie zničiť fyzicky.
Na konci vyhlásenia stála formulka - zaplatím maximálne nasledujúcu sumu: ...
A tak som zaškrtla túto alternatívu a dopísala hornú hranicu.
V deň behu sa všetky deti rozhodli, že prekonajú dovtedy známe existujúce, ale i neexistujúce rekordy. Dostali štartovné kartičky na zaznamenávanie počtu odbehnutých kolečiek a behali do
absolútneho vyčerpania na pripekajúcom slnku. Časť z nich sa zachovala typicky detsky - keď sa nik nepozerá, nechám si opečiatkovať papier i dvakrát.
My rodičia sme stáli okolo bežeckej dráhy a ja som iba počúvala rozhovory ustarostených mám, ktoré sa obávali o zdravie svojich upachtených ratolestí. Pretože detičky zdolávali rekordy bez ohľadu
na to, že zachvíľu odpadnú z vyčerpania.
Michael behal poctivo, ale poznal i hornú hranicu. Napriek tomu odbehol o tri kolečká naviac.
Potom prišiel ku mne a vraví: "Mama, viem, že zaplatíš iba tú sumu, a preto teraz skončím beh, ale zvládol by som i viac."
Nuž som mu vysvetlila, že keď chceme prispievať i tam, kde prispievame pravidelne, musíme si to trochu podeliť.
S tým súhlasil, a keď sa trochu vydýchal, prišiel opäť za mnou a vraví: "Tuším je dobre, že som prestal behať, teraz cítim, aký som unavený!"
A to už som počula zo všetkých strán ostatné rozhovory rodičov s deťmi: "Koľko si odbehol tých kolečiek? To snáď nemyslíš vážne! To sa budeme musieť spýtať, či môžeme zmeniť konečnú sumu. Veď
toľko peňazí nemôžeme zaplatiť!"
Niektoré deti totižto odbehli aj 30 kolečiek. Krát sľúbená položka za jedno... a rodinný rozpočet je v ťahu.
Som rada, že som nesklamala svojho syna a vopred sme si rozumne stanovili pravidlá a hranice.
A prečo toto vlastne spomínam. Lebo práve čítam knihu istého dobrodruha a on v nej opísal inú úsmevnú príhodu na tému dodržania sľubu.
Keď už bol v Nemecku dostatočne známy, prednášal kade-tade na rôznych akciách. Raz ku nemu pristúpil malý chlapec a chodil dlhú chvíľu okolo jeho vlastného diaprojektora. Prezeral si ho so
záujmom z každej strany, až sa nakoniec opýtal, kde sú na ňom tie zárezy, o ktorých písal v nejakej svojej knihe - v nej stálo, že ak niekto na prednáške odpadne (viď príspevok nižšie, ako zjedol
hadovi žabu), spraví si na diaprojektor zárez. Samozrejme, že to myslel ako gag, ale nechcel sklamať toho malého chlapca, tak si spontánne vymyslel novú historku. Podľa nej už bol bývalý
diaprojektor tak poškrtaný zárezmi, že si musel kúpiť nový. Ale!!! Ak na tej prednáške niekto odpadne, môže chlapec vlastnoručne vyryť prvý zárez na nový diaprojektor...
Ľudia, rozmýšľajte, čo sľubujete deťom, ak nechcete byť pred nimi za klamárov :-D
Magické sily zapracovali v prospech chlapca a na aktuálnej prednáške odpadli hneď dvaja poslucháči. Myslím, že prvé dva skutočné zárezy na prístroji nášho dobrodruha mu odvtedy vždy pripomínali,
že človek má dvakrát merať a raz strihať! Hlavne, ak sú v hre deti...
A príbeh z cestopisnej knihy plus list od 12-ročného fanúšika :
Jej autor kedysi pravidelne brázdil svet krížom krážom a snažil sa prežiť s minimálnou výbavou. Jeho mottom bolo, spoľahnúť sa na vlastné sily a prebudiť v sebe inštinkty prežitia našich
predkov.
No a vrámci jednej takejto výpravy, ktorú i filmoval pre televíziu, objavil užovku vodnú, zákonom chránenú, čiže nedotknuteľnú, ktorá práve skonzumovala rybu. Myslel si náš cestovateľ.
A tú rybu sa rozhodol získať pre seba. Vraj sa to dá dosiahnuť správnou masážou a dostatočnou dávkou trpezlivosti.
Lenže aké bolo jeho prekvapenie, keď sa v ústach užovky zjavila žaba. Tá síce tiež patrila ku chráneným druhom, ale chuderka práve dodýchala. Užovka ju na druhýkrát odmietla, a tak sa cestovateľ
obetoval a zjedol ju sám.
No a pár týždňov po odvysielaní tejto epizódy dostal list od 12-ročného fanúšika, ktorý napísal, že film bežal v deň jeho narodenín a najviac sa mu páčila scénka, kde ukradol obojživelníka
plazovi. V tom momente sa jeho mama pomaly zosunula po stoličke. Odpadla. A mládenček ukončil list poďakovaním za "najkrajší narodeninový darček".