Mám pocit, že väčšinou sa istý druh nehôd prihodí tým deťom, u ktorých to človek najmenej predpokladá. Že majú proste smolu a stane sa. Nov ten piatok nešťastie postihlo mládenca, ktorý najviac pokúšal osud.
Otta som už tisíckrát "sťahovala" zo stromov, z plotu, z brány. Chodila za ním dva roky ako policajt, lebo vo štveraní sa na zakázané miesta sa naozaj javil byť nenapraviteľným expertom. Raz ho dokonca kolegyňa prichytila na pouličnej lampe, ktorá stojí u nás vo dvore.
V piatok po obede sa v istý moment chlapci spoločne vybrali na schody v rohu dvora. Oficiálne som im tú lokalitu zakazovala aspoň raz do mesiaca (a možno i častejšie). Pod schodmi totižto stojí kontajner na odpady a magicky ich priťahoval. Na konci schodišťa vyliezli na múrik a z neho sa naň spúšťali.
Akonáhle som ich zbadala, vykročila som sa krížom cez dvor ku nim. Že im opäť prehovorím tak od srdca do duše. Že ich riadne spucujem. Možno by sa nebolo nič prihodilo, kebyže nešla predo mnou nejaká pani. Práve bola vysypať smeti a vracala sa s dvoma prázdnymi košmi do budovy. Niečo chlapcom vravela, no stála ku mne otočená chrbtom, a tak som nezachytila jej slová. Snáď sekundu predtým sa z múrika spustil na kontajner Otto. Vyzeralo to, akoby buď chcel reagovať na jej slová alebo sa zľakol, že ho zasa niekto prichytil pri zakázanej činnosti. Pootočil hlavu a pritom stratil na klzkom, nerovnom a pohyblivom povrchu rovnováhu. Rukami sa snažil narýchlo niečoho zachytiť, ale v tej rýchlosti nič vhodné neobjavil. Veď tam vlastne ani nič nebolo. Videla som, ako sa zviezol za kontajner. Vzápätí sa pozviechal a s plačom sa pobral preč. Spolu s ním aj ostatní mládenci, okrem jedného. Otočila som sa ku nemu a zakázala mu liepať sa tam, kam nemá.
To už ku mne pribehol Ottov najlepší kamarát, aby som sa ponáhľala. Otto sa zranil a krváca. Pobrala som sa rýchlo ku nemu, pozrela na tmavé fľaky na nohaviciach a pochopila, že je zle-nedobre. Za kontajnerom stál schovaný gril z poslednej školskej akcie. A presne naň dopadol nešťastník celou svojou váhou. Schmatla som ho pod pazuchy a vyvliekla na tretie poschodie. Spolu s kolegyňou sme ho ošetrili. Teda ona obväzovala ranu a ja som chlácholila zraneného a odháňala zvedavcov. Ten obraz diery v nohe ma prenasleduje doteraz a divím sa, že sme ani jedna neskolabovali. A Otto s nami. Privolala som prvú pomoc a zastihla som telefonicky i jeho mamu.
Bývajú hneď vedľa školy a práve bola doma. Ošetrujúci lekár spolu so svojimi kolegyňami sa s neuveriteľným citom snažili odviesť pozornosť uplakaného, vystrašeného pacienta od preväzovania rany a zároveň potvrdil, že musí byť zašitá v nemocnici.
Zvyšok skupiny sa celý ten čas hral na dvore, dievčatá dokonca ani nepostrehli, čo sa stalo, iba sa divili, pre koho prišla sanitka. Naspäť v triede som ich usadila na koberec a vysvetlila im - primerane ich veku - čo sa udialo. Bolo vidno, ako ich to všetkých vzalo.
Jeden z chlapcov dokonca zarazene skonštatoval: Aha, tak preto nám tam zakazuješ chodiť... Prikývla som hlavou a pevne dúfala, že toto poznanie neprišlo pre Otta príliš neskoro a že mu nezostanú žiadne trvalé následky...
(Keď som sa neskôr bola pozrieť na gril a tyče, pri ich hrúbke som ďakovala Bohu, že na ne dopadol iba nohou...)
Otto a podnikanie
Udržať Otta v kľude je nad ľudské sily. Tvrdím, že keby ho videli doktori, čo stvára na barlách, asi by ho povinne prikovali ku posteli. Ale čo už - sú proste deti, ktoré nezničí ani beh okolo rovníka na pravé poludnie so stokilovým závažím na chrbte...
Nuž a Otto sa riadne nudil, veď sa nemohol zúčastniť žiadnych aktivít a ani cez prestávky na školskom dvore prevetrať hlavu. A tak akonáhle zbadal napríklad aktovky spolužiakov na chodbe, využil ich sťa prekažkovú dráhu a preskakoval štýlom Sergeja Bubku. Alebo sediac šermoval s paličkami pomocníčkami. Alebo ich používal ako hokejky na kamene.
A jedného dňa sa mu pravdepodobne na základe všeobecného dopytu v hlávke zrodil podnikateľský plán. Keďže polovica detí si od istého času vďake nemu praje na Vianoce barle, druhá sa mu ponúka za ich nosiča, keď ide dolu schodmi, nuž tak sa rozhodol, že ich bude prenajímať. Momentálne jeho ročník fičí na nálepkách - stickeroch a vymenný obchod s nimi rozkvitá jedna radosť. Lenže Otto nemal doteraz žiadne... ale od istej doby má predsa barle a o tie je záujem! A to treba vhodne využiť!
Ottova taktika: ukáž mi svoje stickery a dohodneme sa, koľko kolečiek za ktoré z nich môžeš obehnúť okolo dvora na mojich barlách...