Kedysi, keď sa voda sypala a piesok lial, t.j. v čase mimointernetovofejsbukáckom alebo inak povedané, v čase našich babičiek a prababičiek, sa ľudia vraj stretávali tvárou v tvár, aby si pri tvorivej činnosti, teda pri priadkach&Co. spoločne a od srdca zaspievali, aby sa vyrozprávali do sýtosti, podelili sa so starosťami a radosťami, prípadne sa nasmiali do popuku (aspoň tak si to pamätám z rozprávania a z filmov). Éra priadok však doplatila - ako mnoho iných, osvedčených vecí - na technickú revolúciu. Vytlačili ju rôzne anonymné fóra. Zrazu sa ľudia fantasticky srdečne rozprávajú krížom-krážom s celým svetom. A do krvi rozhádaní sú iba so susedom odvedľa ...
Lenže my tie priadky máme naďalej kdesi v génoch ukryté. Len im treba dať šancu, aby sa predrali na povrch. A dušička hneď pookreje (aj predaj antidepresív by nastopro klesol). Naša "priadkovská" skupina sa zhodou okolností vytvorila pred tromi rokmi pri prezentácii mojej knihy v jednom ženskom spolku na kraji Mníchova, kde pracuje i jedna Slovenka. To ona ju vlastne zorganizovala a vrámci nej sa rozprúdila živá diskusia. Najprv o všakovakých osudoch vysťahovalcov v zahraničí, neskôr aj na iné témy. Niekoľko prítomných si už počas rozhovoru natoľko padlo do oka, že sme sa začali stretávať pravidelne.
Netočíme síce vretienkami, ani nespievame spoločne, veď pri viacerých diametrálne odlišných národnostiach to ani nie je možné.
My sa prispôsobujeme okolnostiam, ročným obdobiam či iným sviatočným udalostiam. A tak tvoríme, čo je práve aktuálne. Šijeme, gorálkujeme, fimujeme - pripravujeme ozdoby a pohľadnice na Veľkú Noc, na Vianoce, na narodeniny - varíme (zatiaľ sme skúšali iba typické afgánske recepty) - no proste všetko možné. A to za usilovnej pomoci našich detí. Nech i oni raz rozprávajú svetu o "priadkovských" aktivitách ich usilovných materí.
I dnes sme sa stretli. Tému zvolila hlava tímu. Ona vlastne vláči so sebou i mašiny a materiál, potrebné ku tvorbe. Neuveriteľné, čo tá ženská všetko nevlastní. Pri nej aspoň spoznávam, čo také v kreatívnom svete existuje. No a bývať musí podľa objemu vecí prinajmenšom v zámku s desiatimi veľkými komnatami. Od rána sme potom robili pohľadnice na rôzne príležitosti a ozdobné balenia, škatuľky na pralinky, retiazky a podobné drobnosti. Dovolila som si ju v polovici úvodnej reči stopnúť a poprosila ju, nech nás netrápi toľkými predlohami, že nech sa dohodneme na pár kusoch, lebo každá neskôr smúti, čo všetko zasa nestihla.
No a medzi dnešnými vzormi nás ako blesk zasiahla jedna narodeninová karta. Predlohu na ňu chcela získať, tuším, každá z nás prítomných. Lepšie povedané, sprievodný text. Ako na potvoru som si zabudla zobrať so sebou fotoaparát. Beriem ho inak vždy, lebo i tak nikdy nestihneme spraviť ani polovicu z plánovaného a ja si nápady zachytávam aspoň na "nečisto", tj. do kamery. Napriek tomu som si jeden záber spravila cudzím prístrojom.
Jedná sa o gratuláciu ku narodeninám. Stačí na ňu uštrikovať drobný kúsok nejakého ľubovoľného vzoru, navliecť na špáratka a lepidlom zafixovať, aby sa vlna z nich nezošmykla. Tie zasa prilepiť na prednú stranu gratulácie a ku tomu pripísať nasledujúce slová:
"Šťastne splietaj nitky svojho života i v nasledujúcom roku... všetko najlepšie k narodeninám"
Vo vnútri karty sme potom čítali nasledujúci text (bohužiaľ, nebol pripísaný žiaden autor):
"My všetci si štrikuje svoj život každým dňom o kus ďalej. Niektorí štrikujú s láskou a starostlivo. Je vidieť, koľko radosti im ich vlastná tvorba prináša. Iní naopak štrikujú s námahou a neradi. Hneď zbadáte, koľko sily a námahy ich to stojí, deň čo deň nanovo do rúk vziať nitky života a spriadať ich.
Niektorí sa rozhodnú pre zložité vzory, iní zasa volia úplne jednoduché. U niektorých prevláda farba, u iných fádnosť. Nie vždy si môžeme farbu zvoliť sami a aj kvalita vlny sa občas mení. Niekedy je biela a hebká, inokedy šedá a drapľavá.
A stáva sa, že i očko sa nám vyšmykne, alebo ho schválne vynecháme a na tom mieste vzniknú diery či nekompletný vzor. Niekedy sa vlna pretrhne a vtedy pomôže iba uzol.
Ak pouvažujeme nad svojim životom, presne vieme, o ktoré miesta sa jedná. A často sa stáva, že niekto z nás hodí svoj výtvor do kúta.
Je tajomstvom, koľko z vlákna nám zostáva do konca. Ale sme to my, kto má ihlice v rukách, iba my môžeme zmeniť vzor, techniku a materiál. Len predlžovať nedokážeme. Ani o malý, nepatrný kusok..."
(voľný preklad)